Za úspechom stojí vytrvalosť: Denisa Baránková o Cene rektora aj študentskom živote

Za každým ocením sa skrýva konkrétny príbeh. Príbeh hodín strávených nad knihami, osobnej motivácie aj chuti ísť o krok ďalej. Držiteľka Ceny rektora Denisa Baránková z Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce nám v rozhovore porozprávala, ako vyzerala jej cesta k úspechu, čo ju počas štúdia najviac formovalo a aké rady by dala ostatným študentom.

Čo Vás motivovalo začať sa venovať oblasti, v ktorej ste vynikli? 
Začala som kvôli otcovi, ktorý s lukostreľbou začal ako prvý. Jeden víkend nás zobral na súťaž, kde som uvidela svojich rovesníkov a chcela som si to veľmi vyskúšať. Odvtedy som tak povediac luk nepustila z ruky. Motiváciou bolo vyhrávanie asi ako pre každé dieťa, no dnes to už nie je iba o výhrach na stupienku víťazov. Dá sa povedať, že je to disciplíne a sebapoznávaní. Dnes ma rovnako ako výhry, motivujú aj prehry, pretože človek by sa potom nič nové nenaučil.

Ako sa Vám darí kombinovať štúdium s ďalšími aktivitami?
Vďaka pomoci a podpore zo strany vyučujúcich, je to momentálne oveľa ľahšie.  Určite je veľmi dôležitý harmonogram a treba si vedieť svoj čas rozložiť na aktivity, ktoré sú spojené so školou a na aktivity, ktoré sú spojené so športom. Plánovanie je naozaj kľúčové a netreba ho zanedbávať.

Môžete nám priblížiť projekt alebo aktivitu, za ktorú Ste boli ocenená? Moje ocenenie sa týkalo úspechov, ktoré som dosiahla v terčovej, terénnej aj halovej lukostreľbe. Dostala som sa na Olympijské hry, kde sa strieľa na 70 metrov, podarilo sa mi vyhrať Svetové hry tohto roku v Číne, kde súťažíme v teréne, na rôzne vzdialenosti a terče a niekoľko krát sa mi podarilo získať medailu z Indoor World Series, čo je vlastne svetový pohár v halovej lukostreľbe.

Ako dlho vám trvalo dopracovať sa k výsledku, ktorý viedol k oceneniu? Lukostreľbe sa venujem od roku 2009, čiže v čase udelenia ocenenia som sa jej venovala 16 rokov. Je to pomerne dlhý čas, no ani jeden deň strávený na strelnici by som nevymenila.

Ako by ste zhodnotili podporu zo strany Trnavskej univerzity či fakulty? Študujem odbor laboratórne vyšetrovacie metódy a musím povedať, že prvý rok bol naozaj náročný. Po roku som sa rozhodla, že si s pomocou docentky Horváthovej rozdelím štúdium na dlhšie. Naozaj som veľmi vďačná každému jednému vyučujúcemu, ktorý ma podporoval a umožňoval mi venovať sa lukostreľbe popri škole. Sú to veľmi milí a zhovievaví ľudia, ktorí sú ochotní pomôcť, čiže toto hodnotím ako obrovskú podporu zo strany fakulty.

Akú radu by ste dali novým študentom, ktorí práve začínajú? 
Aj keď to je náročné a občas strašidelné, vydržať. Možno je to pre mnohých cliché ale kde je vôľa, tam je cesta a preto by som radila nevzdávať sa pri prvých pár prekážkach. Je dôležité sa poučiť a ísť na tú cestu o niečo skúsenejší, lepší a múdrejší lebo keď nevyskúšaš, nevieš a oberáme sa tým o možnosti.