Filozofická fakulta
Pedagogická fakulta
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Teologická fakulta
Právnická fakulta

Z hlbín rektorovej duše: Pravda bez lásky rozdáva tvrdé údery

         profesor Marek Šmid (foto Barbora Likavská)

   Vo vydavateľstve Dobrá kniha práve vyšla nová publikácia emeritného rektora Trnavskej univerzity profesora Mareka Šmida s názvom Z hlbín rektorovej duše. Prinášame vám text samotného autora, v ktorom predstavuje svoju novú knihu.

Osud Trnavskej univerzity mi nie je ľahostajný

Z hlbín duše človek prehovorí vtedy, keď mu o niečo ide a cíti, že by mal nechať určitý odkaz, upozornenie, informáciu alebo poďakovanie či otázku. Osud súčasnej Trnavskej univerzity v Trnave mi nie je ľahostajný, veď som stál pri jej zrode ako právnik a učiteľ  a sprevádzam ju po celý čas existencie, ostatných osem rokov ako jej rektor. Tak som z duše prehovoril.

O čom vlastne? Pri premýšľaní o tom, ako by som mal knižku uviesť, sa mi automaticky vynorili v mysli tri slová, ktoré sa mi zdali kľúčové v kontexte môjho odkazu. Boli nimi slová (1) pravda, (2) hodnota a (3) kresťan či kresťanstvo. Aby som zistil, či som sa nimi skutočne často zaoberal, použil som textový vyhľadávač a prehľadal som ním celý text knižky. Výsledok vyhľadávania ma prekvapil. Slovo pravda som v knižke našiel 80-krát, slovo hodnota 51-krát a slovo kresťan 26-krát. Uvedomil som si, že táto zvláštna matematika akosi odráža obsahovú podstatu hlavného odkazu, ktorý som chcel knižkou odovzdať ďalšiemu vedeniu a zamestnancom univerzity, ale napokon aj vo všeobecnosti ľuďom pracujúcim vo vzdelávaní a vede na iných inštitúciách, ak budú mať o to záujem.

Na univerzite je povinnosťou hľadať pravdu

Intenzita myšlienok týkajúcich sa týchto troch slov je pomerne veľká. Najvyššia je pri slove pravda, sprevádza ju o tri stupne menší počet pri slove hodnota a zase v rovnakom pomere nižší počet pri slove kresťanstvo. Všetky tri slová sú veľmi časté, najčastejšie v texte, ale ich pomer snáď hovorí o pohľade na to, o čom by sme mali naozaj hovoriť, a v akom poradí dôležitosti. Asi tak: na univerzite je našou povinnosťou hľadať pravdu; to znamená možno aj pravdivo premýšľať a žiť, nechať marketing života viac na odborníkov. Nejaký ten kompas.

Pravda bez lásky je prázdnou a tvrdou dlaňou rozdávajúcou presné údery spravodlivosti.

Ďalej pravda bez žičlivosti druhým a starostlivosti o spoločné dielo, o vec samotnú, bez lásky, teda veritate bez caritas, je prázdnou a tvrdou dlaňou rozdávajúcou presné údery spravodlivosti, ale vynechávajúcou skutočnosť, že sme ľuďmi, nedokonalými, ale milými vo svojej podstate. Hodnoty, o ktorých sme presvedčení bez pochybností relativizujúcich ich prirodzenú existenciu v nás a pre nás, nám umožňujú mať takýto pohľad na náš vlastný život a na jeho zmysel, či na zmysel toho, že sa neutopíme postupne v strachu o nás samotných, že za správny nebudeme vidieť len obranný život zabezpečujúci našu prosperitu či osobný marketing a že budeme mať dôvod byť sami sebou, teda že budeme chcieť dostať v sebe do vzájomného súladu naše myšlienky, emócie a konanie.

Kresťanstvo ako ohromne bohatá ponuka

A slovo kresťanstvo? Prekvapivo účinný priestor, v ktorom môžeme nájsť dôvody pre život v pravde a obdiv k skutočným hodnotám. Žiadna povinnosť, žiadne plnenie, len ponuka, ale ohromne bohatá. Prečo je intenzita slov osem ku piatim ku trom? Pretože je to prirodzená reťaz. Silné priľnutie k pravde, ktorú nevlastníme, ale sa jej ani nezriekame a nerobíme ju pochybnou, či spochybniteľnou a relatívnou, nás nabáda o nej premýšľať ako o základe. Ňou sa dostávame k skutočným hodnotám, ktorých objavovanie kladie otázky odkiaľ a prečo? A tiež otázku nášho vlastného životného nastavenia. Odpovede na tieto otázky sa nehľadajú ľahko.

Ak sa však odpútame od pokriveného zrkadla kresťanstva, ktoré nám môže byť aj odôvodnene odporné a uvidíme jeho podstatu v pravde a láske, v pravde aj o sebe a žičlivosti k iným ľuďom, môžeme pocítiť osobnú slobodu v takom rozmere, ktorý nás uvoľní zo stresu bezvýchodiskového alebo mierne pokazeného života stráveného fádne deň po dni. Získame nádej, reálnu a silnú. A toto sa šíri rýchlo ďalej, v pedagogickej činnosti, vo vede, vo všetkom, čo človek robí. Vytvára sa pokoj srdca, chuť pre niečo pekné a konkrétne žiť. Možno aj toto mali na mysli ľudia, ktorí pri zakladaní univerzity nového typu nezdôrazňovali predovšetkým popretie spôsobu činnosti predchádzajúcich marxizmom ovládaných univerzít, ale odvážili sa prostredníctvom svojho štatútu otvorene a jednoznačne vyhlásiť ponuku spočívajúcu v tom, že Trnavská univerzita v Trnave vo svojej vzdelávacej a vedeckej činnosti vychádza z kresťanských princípov a zároveň dáva dostatočný priestor dialógu. Hľa: veľká ponuka a princíp vedľa seba stoja bez obáv.

Trnavská univerzita v Trnave vo svojej vzdelávacej a vedeckej činnosti vychádza z kresťanských princípov.

Hovorme o nás, keď ide o univerzitu

Možno si povieme: čo je nové na tomto odkaze? Veď ide o veci známe, vyskytujúce sa bežne v nás a okolo nás, sme civilizovaní ľudia, dobrí členovia spoločnosti, poctiví pracovníci a členovia našich rodín. Nuž, ak pociťujeme, že máme tieto otázky pod kontrolou a plne zodpovedané, je to fajn pocit, ale nemusí to byť vždy dobrý vnútorný stav. Môže to síce byť naša dokonalosť – ale skutočná? Môže to byť len klišé, náš uzavretý priestor, či už dobrovoľne alebo nasilu, v ktorom chceme žiť – ale naozaj chceme? Môže to byť naša rezignácia v premýšľaní typu – aj tak nič nezmením. Ale nemám naozaj chuť niečo zmeniť a nezobudím sa ani raz v noci keď ma to napadne? Mňa teda hej.

Teraz by som sa mal sám seba spýtať: áno, prečo hovorím o človeku, keď mám hovoriť o univerzite? V tom som si však istý: univerzita sú jednotliví ľudia, nič viac to predsa nie je. My sme podstatou reálneho obrazu tejto inštitúcie. Preto možno hovoriť predovšetkým o nás keď ide o univerzitu.

Z hlbín rektorovej duše: Odkaz, provokácia, vyznanie

Odkaz knižky je dôvodom jej napísania a publikovania. Je to otázka, ako možno vidieť veci, je to trochu provokácia, trochu vyznanie. Nie sú to závery vedy ani schôdze. Je to celé o tom, či sú a budú pre nás a teda pre univerzitu v rozmýšľaní a koncepciách jej vedenia, zamestnancov, učiteľov, vedcov, študentov, i naďalej známe a používané, dnes sa s chuťou povie aj implementované, slová pravda, hodnoty a kresťanstvo. Či sa bude rozumieť tomu, že tieto slová spolu súvisia, že sú prepojené a nerozlučné. Dovoľte mi pre lepšie porozumenie vybrať pre každé z týchto troch spomenutých slov tvoriacich odkaz knižky krátku časť jej textu.

PRAVDA

Univerzitná kultúra predznačuje aj spôsob, akým sa slobodne hľadajú odpovede, ktoré sa zároveň zverejňujú pre ostatných. Hľadá sa teda a oznamuje verejne pravda, ktorá odhaľuje, či vyjasňuje postoje a naznačuje, ako ďalej. Tým sa odstraňuje nebezpečné klišé, tvorí a formuje sa kultúra v ľuďoch, teda kultúra osobná i spoločenská. Tým sa zároveň efektívne dotýkame kategórií dobra a zla. A to možno považovať za vážnu vec.

HODNOTY

K pravde patrí neoddeliteľne spoločný priestor žičlivosti k ľuďom a nefalšovanej úcty k hodnotám, prejavovanej vzájomne medzi sebou, žitej prirodzene dovnútra i navonok. Jednoducho: caritas in veritate, láska v alebo aj k pravde.

Ak povieme: všetko je len relatívne a nemáme sa o čo oprieť, sme možno populárni, ale to ešte neznamená, že sme pravdiví.

Pri tejto príležitosti sa mi vynára v mysli grécky výraz anthropos. Prekladá sa do slovenského jazyka zvyčajne ako človek, ktorý je hore hľadiaci. Človekom je v súvislosti s výrazom anthropos práve ten, kto zdvihol svoj pohľad zo zeme a hľadí kamsi vyššie...

A ešte si spomínam na slová jednej piesne „...zem, která nemá své nebe, ztratila všechno - i sebe... zarůstá pastvou jen pro oko...“. Premýšľal som čo tým chcel autor piesne povedať. Pastva pre oko, pre oči, nie je ozajstnou pastvou, neuspokojí hlad, i keď vyzerá niekedy celkom dobre. Moja malá vnučka zvykne hovoriť: „Dedko, budem princezná, vieš, akoby...“ A je princezná. U detí je „akoby“, teda hra, skutočnosťou. Ale všetko v dospeláckom živote takto nejde. Ak všetko to, čo každý deň robí každý z nás, každé zobudenie, raňajky, cesta do práce, pracovné povinnosti, plat, príjemné i nepríjemné stretnutia, nakupovanie, horšie i lepšie správy a chvíle, teda ak táto naša každodenná zem, na ktorej sme postavení vlastnými nohami, nám nedáva zmysel úsilia, radosť, očakávanie, naplnenie, niekoho poďakovanie, niekoho záujem o nás, vedomie, že robíme to, čo v nás len začína, ale nás presahuje a slúži aj iným, ak teda nemá taká „zem“ svoje nebo naplňujúce naše srdce a myseľ, potom tá pastva, tie výsledky, ktoré takto naša práca niekedy prináša, je pred nami len akoby naoko, ale nie v skutočnosti.

KRESŤANSTVO

Kresťanstvo, ale aj jeho hlboké civilizačné korene a súvislosti, nechápem ako povinnosť dodržiavať tradíciu a už vôbec nie ako univerzitnú ideológiu.

Kresťanstvo vnímam ako slobodne prístupnú špecifickú ponuku, samozrejme, celkom dobrovoľnú, akou napokon každá skutočná dobrá ponuka vo svojej podstate je.

Kresťanstvo je per se ponukou takého prostredia, priestoru, udalosti a zákonitosti v širšom rozmere transcendentna, ktoré obsahuje jedinečný civilizačný východiskový vedecký a argumentačný potenciál.

Oddeliť kresťanské princípy od myšlienky dôstojnosti človeka napríklad v oblasti sociálnej práce alebo ľudských práv znamená obísť ich reálny zdroj a zastať na brehu nezodpovedaných otázok. V týchto  princípoch sa nachádza aj stabilný základ pre orientáciu sa v džungli vzájomne si protirečiacich smerov v psychológii, či pedagogike.

Široký myšlienkový potenciál kresťanstva umožňuje nachádzať východiská napríklad pri debate bioetikov, ktorí sa zamýšľajú nad otázkou, nakoľko a za akých podmienok môže človek zasahovať do prirodzeného vývoja života. Na jednej z takýchto debát som počul zaujímavý výrok: „Tak konečne sa nám podarilo vedecky poraziť výsledky evolúcie...!“ Uvedomil som si ako neuvážene možno abstrahovať od komplexného pohľadu na život. Pred chvíľou som náročky spomenul oblasti zamerania všetkých našich fakúlt – zdravotníctva a sociálnej práce, pedagogickej, právnickej, filozofickej i teologickej. Univerzálnosť ako vlastnosť a poslanie univerzity by totiž nemala spočívať len v skutočnosti, že súčet jednotlivých fakultných aktivít pokrýva čo najrozsiahlejšiu časť života. Hľadanie vlastnej orientácie univerzity je vážnym bodom jej programu najmä preto, že univerzita jednotlivým aktivitám a súčastiam pripomína nielen jednoznačnú požiadavku interdisciplinárnosti, ale aj ich spoločný zmysel a cieľ. Takto zároveň pripravuje hlbšie východiská pre všetky vedné odbory. Ak sa navyše podarí prepojiť tieto ciele s pedagogickou činnosťou, univerzita je spôsobilou pripravovať harmonickú a vyváženú pôdu pre myslenie mladých ľudí.

Dodávam, že práve humanitné a spoločenské vedy ponúkajú v tomto kontexte existenciálne východiská, motivujú sledovať pozorne miesto a orientáciu iných vedných oblastí pri výskume i aplikácii výsledkov do praxe, sú nástrojom sebareflexie a následnej regulácie, tak, aby sme sa dostali tam, kam chceme a nie tam, kam nechceme... Univerzita by mala byť prvkom spoločnosti, ktorý v čase všeobecných pochybností a rezignácie ponúka zdravé analýzy a povzbudzuje ponukou reálnych východísk. Preto by nemala mlčať o cennej ponuke, ktorú má k dispozícii.

Život má byť potešujúci živel

No, už treba skončiť s úvahami. Život je a má byť pekný a potešujúci živel. To mi najviac pripomína krása divých červených makov. Tak dovoľte si spomenúť na ten okamih...

Vyzerali ako nežné baletky, keď sme pred rokmi prechádzali cestičkami pri poli... Aká krása farieb, aká sloboda, vo vánku povievajúca suknička baletky, jemnosť života, vášeň farieb... Prečo nám srdce mladne, keď si toto všetko predstavíme a uvedomíme? Pretože samo nie je iné, než pred rokmi, i keď je možno viac doráňané; veď je v skutočnosti nemenné, rovnako krásne, slobodné, vášnivé a citlivé...

Po rokoch už viem, že ak niekomu chceme dobre, môžeme ho pozvať na prechádzku tam, kde sa mu v poli plnom červených makov odzrkadlí pravá podoba jeho srdca, kde ožije pravdivá túžba jeho duše. Toto pozvanie musí prísť bez podmienok, bez hodnotenia, bez nárokov, bez rád, bez vysvetľovania. Len tak, s láskou, vierou a nádejou.

 

Dr. h. c. prof. doc. JUDr. Marek Šmid, PhD.

Autor je bývalý rektor Trnavskej univerzity v Trnave (2011-2019), pôsobí ako profesor na katedre medzinárodného práva a európskeho práva na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Predsedá odvolacej komisii Slovenskej akreditačnej agentúry pre vysoké školstvo. Od novembra 2020 je generálnym tajomníkom Konzorcia slovenských univerzít U10+ so sídlom vo Zvolene.

 

foto: TRUNI/Barbora Likavská

 

Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!