Keď nadšenie pre štúdium prináša výnimočné ocenenie: Príbeh Andreja Gerháta

Inšpirácia môže mať rôzne podoby – niekedy má však podobu študenta, ktorý svojím prístupom dokáže vyniknúť. Držiteľ Ceny rektora Bc. Andrej Gerhát z Filozofickej fakulty v rozhovore otvorene rozpráva o tom, čo mu pomohlo dosiahnuť úspech, čo ho motivuje a ako vníma význam tohto ocenenia.

Čo pre Vás znamená získať ocenenie rektora?
Je to pre mňa v prvom rade veľká pocta. Sám som úprimne netušil, že taká cena existuje, pokiaľ som sa nedozvedel, že som ju získal. A myslím, že to je pomerne dobrý spôsob sa o takejto cene dozvedieť. Znamená to však pre mňa hlavne to, že univerzita vidí, čo robím. Vidí koľko práce vkladám do svojej študijnej a vedecko-výskumnej činnosti, a registruje moje úspechy. A to je niečo, čo si veľmi vážim, a za čo som nesmierne vďačný.

Čo Vás motivovalo začať sa venovať oblasti, v ktorej ste vynikli?
Povedal by som, že moja motivácia vždy spočívala v túžbe po poznaní. Vždy som túžil vedieť ako fungujeme ako ľudia, prečo tak fungujeme, čo nás utvára, a podobne. V tomto ponímaní je pre mňa psychológia tou najdôležitejšou vedou. Samozrejme, mnoho ľudí by dalo veľmi valídne argumenty, prečo existujú dôležitejšie vedy ako psychológia. Koniec koncov, niekto môže povedať, že vedy ako fyzika, či chémia tvoria stavebný základ vesmíru. A to je síce pravda, no každá žijúca ľudská bytosť zároveň prežíva každý jeden okamih v tom vesmíre skrz svoju psychiku. Za každým postojom či rozhodnutím sa skrývajú premenné ako je životný príbeh, výchova, či osobnostné faktory. Celý náš život koniec koncov prežívame v našej duši, ktorej skúmaniu sa psychológia venuje. A v tomto som ja, ako nábožensky založený človek vždy videl prepojenie s Bohom. Vždy ma fascinovalo, ako viera ovplyvňuje naše životy, ako sa môžu líšiť veriaci od neveriacich, a podobne. A tak ma moja životná cesta viedla k hľadaniu odpovedí na tieto otázky, a teda k psychológii ako takej, a k psychológii náboženstva.

Ako sa Vám darí kombinovať štúdium s ďalšími aktivitami?
Veľmi ťažko – chce to veľkú disciplínu, a častokrát veľké obety. Ale tak to chodí. V istom bode musíte ísť „all in“, pokiaľ chcete niečo skutočne dosiahnuť. To je aspoň moja filozofia a moja mentalita. Veľa ľuďom by sa môj život nepáčil, prišiel by im nudný alebo naopak, príliš nabitý. Keď riešite viacero výskumov naraz, diplomovú prácu, štátnice, snažíte sa starať o svoje telo, žiť zdravo, a popri tom pracovať, často neostane čas na nič iné. Pre mňa je to však všetko veľmi silné palivo, ktoré ma poháňa vpred. Užívam si túto cestu, na ktorú som sa vydal. Je to pre mňa jeden obrovský zážitok, za ktorý som veľmi vďačný, a verím, že jedného dňa sa tá práca vyplatí.

Môžete nám priblížiť projekt alebo aktivitu, za ktorú Ste boli ocenený?
Bol som ocenený za výhru na súťaži, Medzinárodné študentské psychologické dni, na ktorej som získal prvé miesto v slovenskej, a druhé miesto v medzinárodnej sekcii. Celková premisa tej súťaže spočíva v tom, že najlepšie záverečné práce z jednotlivých československých katedier psychológie sa prezentujú pred cca 17-člennou porotou. Hodnotí sa jednak kvalita napísanej práce, a jednak prezentovanie.

Z pohľadu študenta psychológie je to veľká pocta, vôbec zúčastniť sa niečoho takého. Hlavne keď vidíte, s akými prácami tam ľudia prichádzajú. Už zrazu cítite, že miestne štandardy nie sú jediné, s čím „pretekáte“, aj keď ste si to predtým možno neuvedomovali, a to do vás udrie pomerne silno. Je to však neskutočný zážitok. Veľmi veľa vás to naučí, spoznáte množstvo ľudí, ktorí majú podobnú vášeň, ako vy, a hlavne vám to dodá perspektívu.

Akú radu by ste dali novým študentom, ktorí práve začínajú?
Určite aby mysleli vo veľkom. Všetko bolo kedysi nemožné, kým to niekto neurobil. Opäť spomeniem perspektívu, keďže v skutočnosti je všetko o tom, ako sa na veci dívate. Je desivé priznať si, že niečo skutočne chcete, a je ešte desivejšie urobiť rozhodnutie, že sa za tým niečím vydáte. Hlavne ak ide o niečo viac, než čo sa od vás očakáva, alebo o niečo viac, než si myslíte, že vôbec dokážete. Vždy je na pozadí otázka typu, „čo ak to nevyjde?“. V tomto je však krása toho all-in prístupu. Pokiaľ dáte zo seba všetko, už len v tomto ste vyhrali. A z pohľadu veriaceho človeka, zvyšok je v Božích rukách.

Na čo ste počas štúdia najviac hrdý?
Jednoznačne som najviac hrdý na mojich rodičov. Od malička sú mojou skalou, a mojimi najväčšími podporovateľmi. Sám neverím, že by som bez nich bol dnes tam, kde som. Sú to tí najlepší, najmilujúcejší, a najviac tvrdo pracujúci ľudia, akých poznám, a mojim obrovským snom je, aby na mňa boli hrdí. Aby videli, že tá robota a energia, ktorú do mňa vkladali, nebola nazmar.

V istom slova zmysle je toto zároveň moja najväčšia motivácia. Samozrejme, že ako mnohých iných, aj mňa moje ego ťahá k myšlienkam statusu, k túžbe byť najlepším v tom, čo robím. Pod týmto všetkým sa však skrýva čistý fakt, že sú ľudia, ktorí vo mňa veria, a ktorí toho do mňa vložili strašne veľa. Za všetko, čo mám, a za všetko, čím som, vďačím mojim rodičom. A to je jednoducho niečo, čo si v žiadnom prípade nedovolím znevážiť tým, že zo seba nedám vždy a všade absolútnych 100%.

Čo by ste chceli dokázať v najbližších rokoch?
Úplne úprimne, v najbližších rokoch by som chcel dokázať niečo nemožné. Viem, že to môže znieť veľmi arogantne alebo veľmi naivne, ale mám 24 rokov, veľa možností, a človek fakt nikdy nevie, ktoré dvere sú odomknuté, pokiaľ sa ich nepokúsi otvoriť. Každý deň sa snažím sám seba prekonať, ísť niekam o úroveň vyššie, zdokonaľovať sa, učiť sa na svojich chybách a zlyhaniach. Uvidíme, čo budúcnosť prinesie, ako sa plány rozvinú, zmenia. Ako sa hovorí, človek mieni, Pán Boh mení. Pevne však verím, že budem aj naďalej dávať do všetkých mojich úsilí zo seba čo najviac. Zvyšok už sa uvidí.