Skočiť na hlavný obsah
doc. Mgr. Lucia Nováková, PhD.
20.01.2025

Hračky v antike

lucia nováková

V minulosti, podobne ako dnes, patrili hry a hračky k neodmysliteľným súčastiam detstva. Slúžili nielen na zábavu, ale zohrávali kľúčovú úlohu pri rozvoji sociálnych, fyzických a mentálnych schopností detí.

Hra bola spôsobom, ako deti spoznávali svet dospelých, napodobňovali ich správanie a zároveň sa pripravovali na budúce úlohy v spoločnosti. V minulosti sa predpokladalo, že kvôli nízkej priemernej dĺžke života – ktorá bola v antike ovplyvnená vysokou úmrtnosťou novorodencov a detí – nebolo detstvo vnímané ako významná fáza života. Tento názor však moderné výskumy vyvracajú, pretože existuje mnoho dôkazov o tom, že detstvo malo svoje špecifické miesto a hra bola pre vývoj detí kľúčová.

Zábava aj vzdelávanie

Hračky sa vyrábali z materiálov, ktoré boli ľahko dostupné – dreva, slamy či hliny. Bábiky, zvieratká na kolieskach alebo hrkálky boli bežné medzi všetkými vrstvami spoločnosti. Bohatšie rodiny si mohli dovoliť luxusnejšie hračky z bronzu alebo slonoviny. Antické Grécko a Rím mali dokonca rozvinutý trh s hračkami – známe sú napríklad korintské terakotové bábiky s pohyblivými končatinami. Niektoré predmety, ktoré sa dnes považujú za hračky, však mohli slúžiť aj ako talizmany. Pohyblivé časti bábik alebo hrkálky mali ochrannú funkciu – verilo sa, že ich zvuk odháňa zlé sily.

Deti ako tvorcovia hračiek

Archeologické nálezy odhaľujú, že deti si často vyrábali vlastné hračky. Miniatúrne nádoby s odtlačkami detských prstov dokazujú, že deti sa pri hre učili remeselným zručnostiam, ktoré potrebovali v dospelosti. Rovnako to zrejme platí pre miniatúrne sekery, hrnce či hroty šípov z bronzovej a železnej doby. Pokusy v rámci experimentálnej archeológie ukazujú, že deti pri výrobe keramiky získavali praktické skúsenosti. Výsledky odhaľujú podobnosti v tvaroch a spracovaní výrobkov z minulosti a dnešnej doby.

lucia nováková

Hra v literatúre a umení

Informácie o hrách detí nepochádzajú len z archeologických nálezov, ale aj z literárnych diel a umeleckých zobrazení. Napríklad starogrécka poetka Erinna vo svojej básni opisuje spomienky na detstvo, keď sa so svojou priateľkou hrávali s bábikami a predstierali svadbu. Spisovateľ a historik Plutarchos zase spomína svoju dcéru, ktorá si tak obľúbila svoje hračky, že ich chcela kŕmiť ako „živé bytosti.“ Dokonca aj známe osobnosti antiky si pamätali svoje detské hry.

Rímsky cisár Augustus údajne rád trávil čas hádzaním guľkami. Významným zdrojom informácií o hrách sú aj umelecké diela, ako maľby na vázach alebo vyobrazenia na náhrobkoch. Tieto záznamy často zobrazujú deti pri hre – napríklad s loptami, hrkálkami alebo orechmi, ktoré sa používali podobne ako dnešné kocky.

Symbolika hračiek v rituáloch

Prechod z detstva do dospelosti bol v antike často spojený s rituálmi, v ktorých hračky zohrávali symbolickú úlohu. Grécke dievčatá pred svadbou venovali svoje hračky bohyni Artemis, aby vyjadrili opustenie detských hier. Ak dievča zomrelo pred svadbou, hračky boli pochované s ňou ako symbol nedokončeného prechodu do dospelosti. Rímske dievčatá obetovali svoje bábiky domácim božstvám alebo Venuši. Chlapci naopak venovali svoje guľky či hrkálky Hermovi, bohu cestovateľov a obchodníkov.

Antické hračky, ktoré používame aj dnes

Hrkálky - hračka s históriou a symbolikou

Hrkálky sa používali už od 4. tisícročia pred Kr. a boli populárne v mnohých kultúrach. V starovekom Grécku sa našli bronzové hrkálky v detských hroboch, ale aj v obytných priestoroch. Niektoré hrkálky však mali skôr symbolickú než praktickú funkciu, najmä ak boli príliš krehké alebo veľké na detskú hru. V Ríme sa používali hrkálky nazývané crepitacula, vyrobené z bronzu, dreva, hliny alebo dokonca zo sušených makovíc či ovocia. Vydávali zvuk pomocou kamienkov vo vnútri, čo deti fascinovalo. Pre najmenších boli určené špeciálne hrkálky crepundia, ktoré mali rôzne tvary – prívesky v podobe zvierat alebo kvetov. Bohatšie rodiny si mohli dovoliť hrkálky zo zlata alebo striebra, často s vyrytými menami rodičov pre prípad, že by sa stratili.

lucia nováková

Hračky na kolieskach - prvé „autíčka“

Hračky na kolieskach, často v tvare zvierat, boli obľúbené hlavne medzi chlapcami. Vyrábali sa z dreva alebo terakoty a deti ich ťahali za povrázok. Starší chlapci sa hrávali aj s väčšími hračkami, ako boli kone na tyčiach, ktoré sa niekedy spájali s malými vozíkmi. Rímske deti sa s týmito vozíkmi pretekali a niektoré dokonca ťahali myši alebo iné zvieratá. Väčšie vozíky na dvoch či štyroch kolesách slúžili aj ako podpora pri chodení. Deti ich tlačili alebo ťahali, čím si precvičovali koordináciu a rovnováhu.

Kocky a hry na šťastie

V starovekom Grécku boli populárne hry s astragalmi, kosťami z nôh oviec alebo kôz. Tieto kosti sa používali na hry zamerané na obratnosť alebo ako kocky na hry kocky na hry, kde rozhoduje šťastie. Rímska kultúra prevzala mnoho gréckych hier a pridala vlastné varianty. Obľúbené boli šesťstranné kocky nazývané pessoi, ktoré mali čísla od 1 do 6 a slúžili na hazardné hry. Kocky však boli často asymetrické, pretože sa vyrábali z kostí, parohov alebo iných materiálov. Deti si namiesto kociek často hrávali s orechmi, kamienkami alebo mušľami. Jednou z obľúbených hier bolo stavať pyramídy z orechov a následne ich zostreľovať, alebo hádzať orechy do nádob či rôznych sekcií, pričom výhra závisela od presnosti hodu.

Jo-jo, káče a obruče

Jo-jo má korene v staroveku a bolo vyrobené z dreva alebo terakoty. Aj keď názov „jo-jo“ je moderný, princíp tejto hračky – pohyb hore a dole pomocou šnúry – bol dobre známy už v starovekom Grécku. Niektoré nálezy naznačujú, že mohlo mať aj rituálny význam, napríklad na privolanie šťastia. Ďalšou dynamickou hračkou bola káča (strombos), predchodkyňa modernej káče. Bola vyrobená z dreva alebo iných materiálov a deti ju roztočili rukou. Hra bola populárna nielen medzi deťmi, ale aj medzi dospelými, ktorí súťažili, kto ju udrží v pohybe najdlhšie. Roztočenie obruče (trochus) bolo ďalšou obľúbenou činnosťou. Obruče, vyrobené z bronzu, železa alebo medi, deti poháňali palicou a snažili sa ich udržať v pohybe čo najdlhšie. Táto hra bola často zobrazovaná na gréckej keramike.

Bábiky: symbol dievčenskej výchovy

Bábiky, známe ako plagony, mali pre dievčatá výchovný význam. Zobrazovali ženské postavy s detailnými účesmi a odevmi, ktoré pripravovali dievčatá na ich budúce úlohy ako manželky a matky. Rímske bábiky boli často realistickejšie, vyrobené z kosti, dreva alebo slonoviny, s pohyblivými končatinami a výraznými znakmi ženskosti. Bohatšie rodiny si mohli dovoliť zdobené bábiky, niekedy aj so zlatými detailmi. Existovali dokonca aj bábiky pre chlapcov. Zvyčajne zobrazovali gladiátorov alebo vojakov, čím podporovali hrdinské vzory.

 

*****

 

Prihláste sa na odber nášho newslettra, aby vám nič podstatné neuniklo

* indicates required



Nestíhaš všetko sledovať? Nevadí!
Prihlás sa do newslettera a už ti nič neujde

Žiadny spam. Kedykoľvek sa môžeš z odberu odhlásiť.