Dve nové knihy o Trnavskej univerzite: Rozhovor s historičkou Henrietou Žažovou

Začiatkom tohto roka uzreli svetlo sveta dve pozoruhodné knihy o Trnavskej univerzite Forum Academicum. Budovy Trnavskej univerzity (1635 – 1777) v historických a kultúrnych súvislostiach a Rectors of Trnava University, predovšetkým z dielne Ústavu dejín Trnavskej univerzity. Obe knihy editorsky pripravila PhDr. Henrieta Žažová, PhD.

Výskum starobylej Universitas Tyrnaviensis je aktivita na niekoľko ľudských životov. Čo alebo kto ťa prizval skúmať dejiny Trnavskej univerzity?

Moje začiatky výskumu dejín TU súvisia s profesorom Jozefom Šimončičom, naším pedagógom na Katedre histórie FH TU a zakladateľskej osobnosti TU. Tento znalec dejín Trnavy a TU ma ešte počas štúdia prizval prekladať materiály o zbierkach trnavského univerzitného observatória.

Pamätáš si ešte na svoj prvý publikačný výstup k dejinám Trnavskej univerzity?

Áno, pochádza z roku 1998. Bol publikovaný v Zborníku príspevkov k slovenským dejinám, ktorý bol venovaný životnému jubileu – 75. narodeninám profesora Richarda Marsinu a týkal sa založenia univerzitnej hvezdárne. Práve vďaka tejto štúdii som bola neskôr prizvaná na spoluprácu na reprezentatívnej monografii o dejinách Trnavskej univerzity, ktorá vyšla pri príležitosti 375. výročia jej založenia v roku 2010. Materiál, ktorý som nazbierala k dejinám observatória, bol však oveľa rozsiahlejší, než umožňoval rozsah v monografii. Preto vznikla v spolupráci s Dr. Alžbetou Hološovou o dva roky neskôr samostatná publikácia o observatóriu a jeho astronómoch v rokoch 1756 – 1785. Práve tu je predstavený aj život a dielo astronóma Františka Weissa, podľa ktorého bola pomenovaná cena pre výnimočnú študentskú osobnosť.
 

Kedy ťa začal komplex univerzitných budov fascinovať natoľko, aby si dala o ich výnimočnosti vedieť trnavskej verejnosti prostredníctvom publikácie?

Záujem o hmotné dedičstvo TU súvisí s mojím predchádzajúcim pracoviskom – Archívom Pamiatkového úradu SR v Bratislave. Tam som sa podieľala na projektoch prípravy moderných súpisov národných kultúrnych pamiatok (okresy Ružomberok, Martin či mesto Levoča). Pri tejto práci som sa začala intenzívnejšie venovať architektonickému dedičstvu a dejinám architektúry. Skúmala som najmä sakrálne stavby, ale aj hrady či pevnosti. Po nástupe na TU som sa začala venovať výskumu univerzitných budov, stále mám však viac otázok ako odpovedí. K novovekým dejinám univerzity sa zachovalo množstvo písomných prameňov, ktoré doposiaľ neboli spracované. Historici majú stále čo objavovať a okrem nových poznatkov výskum prináša aj nečakané prekvapenia.

Čo teba alebo niekoho z kolektívu autorov pri výskume najviac prekvapilo?

Druhým editorom knihy je Adrián Kobetič, riaditeľ Galérie Jána Koniarka v Trnave a pedagóg na PdF TU. Na knihe sa podieľali aj architekti – Jaroslava Žuffová, Ivan Gojdič, nebohý Pavel Ďurko, Ľuboš Vagala a Jozef Ďurko, archeológovia Erik Hrnčiarik a Tomáš Kolon, klasická filologička Katarína Karabová a historička umenia Daniela Zacharová. Publikácia, ktorej vydavateľmi okrem TU sú Galéria Jána Koniarka a Slovenský historický ústav v Ríme, prináša štúdie o architektonicko-historickom vývoji jednotlivých budov univerzitného komplexu. Niekoľko štúdií je venovaných zvlášť Adalbertinu, ktoré bolo v rámci prípravy na rekonštrukciu podrobené špecializovaným výskumom. Súčasťou knihy je aj edícia historických plánov a pôdorysov univerzitných budov. V tejto súvislosti ma prekvapilo, že najstaršie plány jezuitského areálu (1617, 1615 – 1628) sú ideovými zámermi a skutočný stav nemusel zodpovedať zakresleným pôdorysom, hoci doteraz sa považovali za presné zamerania. Zaujímavé zistenia priniesol aj výskum A. Kobetiča, ktorý je autorom kapitoly o Univerzitnom námestí a mariánskom stĺpe. Pohľad Panny Márie bol orientovaný na vstup do Kostola sv. Jana Krstiteľa a okoloidúci sa tak ocitli v priamom pôsobení jej pohľadu. Akoby im Panna Mária naznačovala miesto pozornosti. Novým zistením bolo aj to, že severovýchodné krídlo komplexu sa kedysi nazývalo Gália, pretože v ňom bývali frankofónni jezuiti. Po zrušení Galskobelgickej provincie Spoločnosti Ježišovej sa niektorí jej členovia presťahovali do Rakúskej provincie na území habsburskej monarchie a pôsobili aj v Trnave. Hneď vedľa Gálie stála najvyššia budova celého areálu – dnes už neexistujúce, ale súčasníkmi veľmi obdivované observatórium. František Xavier de Feller o ňom napísal: „V Trnave, kde som od 15. mája /1765/, nie je okrem jezuitskej hvezdárne a kráľovskej kúrie nijaká pozoruhodná budova. Hvezdáreň je pekne vystavaná, vysoká a rozľahlá, kúria by sa vynímala aj na kráľovskom námestí v Nancy. Mesto je škaredé, ale od založenia univerzity, ktorá celá patrí jezuitom, a presťahovania kapituly z Ostrihomu značne veľké.“

Pohľad na Univerzitné námestie – Forum academicum sa nikdy neomrzí. Je to naozaj prehliadka architektonických, stavbárskych, remeselníckych a umeleckých zručností a schopností. Sme na dedičstvo svojich predkov dostatočne hrdí?

Komplex univerzitných budov v Trnave patrí medzi najvýznamnejšie zachované univerzitné areály nielen na Slovensku, ale aj v strednej Európe. Zaberá takmer pätinu historického centra mesta a vytvára jedinečný architektonický celok. Vzťah k tomuto dedičstvu je však rôzny. Odborníci, mnohí Trnavčania i akademici sa hrdo hlásia ku kultúrnemu aj duchovnému odkazu historickej TU. Na druhej strane sa nájdu aj takí, ktorí ani netušia, že pred dnešnou obnovenou univerzitou existovala už v 17. a 18. storočí jej významná predchodkyňa – historická TU vedená Spoločnosťou Ježišovou.

Kde všade sa skúmajú pramene k dejinám Trnavskej univerzity?

Keďže TU bola v roku 1777 presťahovaná do Budína a následne do Pešti, väčšina písomných materiálov aj zariadenia putovala spolu s ňou do dnešnej Budapešti. Dobové dokumenty sú uložené v archíve právnej nástupkyne – Univerzity Lóranda Eötvösa, ako aj v Maďarskom národnom archíve. Časť dokumentov bola počas maďarskej revolúcie v roku 1956 poškodená alebo úplne zničená. Našťastie sa mnohé informácie zachovali v prácach historikov z 18. až 1. polovice 20. storočia. Ďalšie pramene sa nachádzajú v archíve Spoločnosti Ježišovej v Ríme, tiež v Rakúskej národnej knižnici vo Viedni, ale aj na Slovensku – napríklad v Slovenskej národnej knižnici v Martine či v Štátnom archíve v Trnave.

Druhá kniha je venovaná najmä rektorom starobylej TU (1635 – 1777) a rektorom obnovenej TU (1992 – 2025) a stala sa ďalším dôležitým zdrojom historického poznania. Zo známych dôvodov boli na poste rektorov muži. Mohli sa na vtedajšom vzdelávacom systéme podieľať aj ženy? Ak áno, v akej funkcii?

Áno, mohli sa podieľať, hoci ich účasť bola obmedzená a viazaná najmä na cirkevné prostredie a vzdelávanie dievčat. Najvýznamnejšiu úlohu na našom území zohrávali ženské rehole, predovšetkým uršulínky a notredamky. V ich kláštorných školách pôsobili ženy ako učiteľky, vychovávateľky, prefektky internátov alebo predstavené kláštorov, ktoré zároveň riadili i chod školy. Hoci nešlo o vzdelávanie na úrovni univerzít, ktoré boli určené výlučne pre mužov, rehoľné školy poskytovali dievčatám pomerne kvalitné vzdelanie. Zahŕňalo čítanie, písanie, počítanie, základy jazykov (francúzštiny, nemčiny), ako aj tzv. „ženské práce“ či náboženskú a spoločenskú výchovu (hudba, tanec).

Čo bude predmetom tvojho ďalšieho výskumu a na čo sa môžu čitatelia v budúcnosti tešiť?

Do budúcnosti by som rada spolu s kolegami A. Kobetičom, K. Karabovou a ďalšími spolupracovníkmi pripravila publikáciu venovanú vzťahom medzi Trnavskou univerzitou a mestom Trnava. Plánov je veľa a už teraz sa tešíme na ďalšie odkrývanie osudov našich predchodcov.

PhDr. Henrieta Žažová, PhD., je absolventkou histórie na Fakulte humanistiky Trnavskej univerzity (1999). Pôsobila ako historička a kurátorka vo Vlastivednom múzeu v Nových Zámkoch a neskôr ako pamiatkarka v Archíve Pamiatkového úradu SR v Bratislave. Špecializuje sa na cirkevné a regionálne dejiny i dejiny architektúry. Už vyše desať rokov sa intenzívne venuje výskumu historickej Trnavskej univerzity ako vedecko-výskumná pracovníčka Ústavu dejín TU.