Skip to main content
René Bílik
16.03.2021

Ani predchádzajúce vlády si nedovolili návrat k štátnemu centralizmu ako dnes

Povedal som ministrovi Gröhlingovi, že keby mal Mečiar vtedy taký zákon, aký on navrhuje dnes, nemusel Dušan Slobodník vylamovať na rektoráte Trnavskej univerzity zámky. Stačilo by zvolať správnu radu univerzity, hovorí v rozhovore pre Postoj rektor a literárny vedec profesor René Bílik.

Odchod našich študentov do Česka neznamená, že naše programy sú nekvalitné

V marci vrcholí podávanie prihlášok na slovenské vysoké školy. Mnohí mladí odchádzajú zo Slovenska študovať do zahraničia, najbližšie do Česka. Aký je váš názor? Je štúdium v Česku o toľko kvalitnejšie oproti štúdiu na Slovensku?

Som presvedčený a už roky to hovorím všade, kde na to príde reč, že odchody absolventov stredných škôl na štúdium do zahraničia, predovšetkým do Českej republiky, nie sú signálom nízkej kvality poskytovaných študijných programov.

Pred niekoľkými rokmi som si vo vlaku vypočul rozhovor dvoch „ostužkovaných“ potenciálnych maturantiek. Bavili sa o podávaní prihlášok a spomenuli Brno. Nedalo mi to a spýtal som sa, čo chcú študovať. Vraj rusistiku a históriu, čo ma prekvapilo, preto som položil ďalšiu otázku: Prečo? Odpovedali, že „tam je to lepšie“. Pokračovanie rozhovoru ma utvrdilo v tom, čo som už dávno tušil. 

To  „lepšie“ sa vôbec netýkalo obsahu štúdia, teda tej rusistiky a histórie. Išlo o celé zázemie pre štúdium. A tu som musel dať gymnazistkám za pravdu. Poznám brniansku filozofickú fakultu a brnianske campusy pre študentov a je to takpovediac „iný svet“. Takže študenti si vyberajú podľa infraštruktúry vysokej školy, podľa možností získať dôstojné ubytovanie v študentskom domove, čo je, pravdaže, súčasťou podmienok pre štúdium, podľa „výzoru“ samej školy, podľa jej technického vybavenia a pod. Vôbec teda nie je reč o pedagógoch, o ich kvalite, o skladbe študijného programu.

Prečo teda, zdá sa, ťaháme za kratší koniec?

Pretože v Čechách nenájdeme tak radikálne spochybňovanú kvalitu vysokých škôl zo strany politikov a médií ako je to u nás, čo pravdaže ovplyvňuje rozhodovanie uchádzačov. V Čechách určite nenájdeme situáciu, v ktorej vysoké školy, veda a výskum sú na samom okraji záujmu politických reprezentácií a programov politických strán. Napokon, a to opakujem tiež už niekoľko rokov, myslím si, že o tom, kam dieťa pôjde študovať, rozhoduje podstatnou mierou aj jeho rodič. Tu vidím, že rodičia podporou štúdia dieťaťa v zahraničí, hľadajú pre svoje dieťa aj „lepšiu krajinu“, pričom v hodnotení jej kvality, nepochybne, má význam aj to, akú hodnotu prisudzuje politika a vôbec spoločenská atmosféra vzdelaniu.

A sme na začiatku, začíname sa točiť v (bludnom?) kruhu: krajina, ktorá si vzdelanie nevie vážiť a zhodnotiť ho, krajina, ktorá vzdelávanie chápe čisto pragmaticky ako obsluhu jestvujúcej skladby priemyselnej produkcie, krajina, kde plagiátorstvo nie je to isté ako zlodejstvo, krajina, v ktorej sa doposiaľ nikdy problematika vzdelania nestala jadrom programového vyhlásenia vlády, nemôže obstáť v konkurencii s krajinami, kde to je radikálne inak. 

Počas pandémie štát potichu znížil rozpočty vysokých škôl

Myslíte si, že v súčasnej pandemickej situácii ostane viac Slovákov študovať doma?

Neviem, či pandemická situácia bude mať takýto efekt. Raz sa totiž pandémia (chcem tomu veriť) skončí a študenti sa vrátia do budov svojich škôl, do internátov, laboratórií... Znova do hry vstúpi tá infraštruktúra, vybavenie, podmienky pre študentský život. Nič z tohto sa v čase pandemických opatrení nezmenilo.

Naopak, počas tohto obdobia, keď v centre pozornosti denno-denne stoja počty infikovaných, zomretých, otestovaných či zaočkovaných, sa na Slovensku, bez diskusie a vypočutia protiargumentov, povedal by som, že úplne potichu, radikálne znížili rozpočty vysokých škôl. Všetci, hádam s drobnými výnimkami dvoch škôl, sa boríme s deficitnými rozpočtami, pričom v niektorých prípadoch mínusy vysoko prekračujú hodnotu jedného, ale aj dvoch miliónov eur! Toto majú byť ekonomické predpoklady pre údajnú ministrovu reformnú iniciatívu, v ktorej, zdá sa, za najdôležitejšie pokladá oklieštenie autonómie vysokých škôl. Ak teda aj nastúpi viac študentov, tak do výrazne podfinancovaných vysokých škôl.

Odporučili by ste teda – napriek všetkému – mladým ostať študovať na Slovensku?

Ak sa zhodneme na tom, že jadrom prijímania rozhodnutia o tom, kde študovať, má byť kvalita poskytovaných študijných programov a kvalita ich personálneho zabezpečenia, tak určite poviem, že – áno. Dokazuje to pozícia našich slovenských vedecko-pedagogických pracovníkov v domácich a medzinárodných vedeckých projektoch, ohlasy na ich práce a nasadenie, s ktorým pracujú a venujú sa svojim študentom. Obávam sa však, že toto nie je primárny dôvod pri rozhodovaní sa uchádzačov a ich rodičov...

Trnavská univerzita: To najlepšie, čo na Slovensku je v humanitnej a spoločenskovednej oblasti

Prečo by si mohli stredoškoláci vybrať práve Trnavskú univerzitu, ktorej ste rektorom?

Humanitné a spoločenskovedné zameranie našej univerzity ráta s uchádzačom, ktorý preferuje práve humanitnovedné a spoločenskovedné odbory a programy. A v situácii rozhodovania sa pre niektorý z nich sa pri mene našej univerzity stretáva s integrálnou súčasťou toho najlepšieho, čo na Slovensku v ponuke je a čo obstojí a doteraz vždy obstálo aj v medzinárodnom porovnávaní. Sme jednou so siedmich univerzít u nás, ktorá má právo používať označenie výskumná univerzita.

Ako Trnavská univerzita uspela v komplexnej akreditácii?

V ostatnej komplexnej akreditácii boli naše fakulty na čele „rebríčka“ slovenských fakúlt rovnakého zamerania; pedagogická, teologická i právnická fakulta dokonca na prvom mieste, teda ako najlepšie u nás. Sme zakladajúcim členom Konzorcia slovenských vysokých škôl U 10+, prvého na Slovensku. Združuje desať slovenských univerzít, ktoré spolu tvoria celok s takmer 50 000 študentmi a pracujeme na prepojení tak našich výskumných kapacít, ako aj študijných ponúk.  S výnimkou pedagogickej fakulty sú naše budovy v centre mesta, v jeho historickom jadre,  čo platí aj pre teologickú fakultu, ktorá sídli v Bratislave, a to priamo na Primaciálnom námestí. Naša ponuka pre aktivity mimo štúdia i ponuka mesta Trnava pre študentský život je dostatočne bohatá a Trnava je jednoznačne vďaka nám univerzitným mestom.

Humanitné vzdelanie je užitočné

Majú v súčasnej technickej – či skôr pretechnizovej alebo digitálnej dobe – vôbec humanitné vedy a humanitné študijné programy nejakú perspektívu?

Už som spomenul smutnú skutočnosť, že politicky modelovaná predstava o vzdelávaní je nanajvýš pragmatická. Vzdelanie podľa nej má byť ekonomicky užitočné. Z tohto uhla pohľadu je, nepochybne, humanitnovedné a spoločenskovedné vzdelávanie nazerané ako „neužitočné“. Lenže vec sa obráti v okamihu, keď sa začnem pýtať z hľadiska spoločensky širšie založenej predstavy o užitočnosti. Je užitočný učiteľ materskej, základnej či strednej školy? Je užitočná zdravotná sestra, medicínsky laborant či verejný zdravotník, pričom pandémia takmer sama ponúka odpoveď? Je sociálne užitočný duchovný? Potrebujeme eticky pevných a vzdelaním perfektných právnikov – sudcov či advokátov?

Vystačíme si s technologicky perfektnou obsluhou stále viac automatizovanej výroby, ktorej obsah sa môže zo dňa na deň radikálne zmeniť, alebo bude lepší flexibilný človek schopný učiť sa? Je v poriadku, že sa prizeráme rastúcemu radikalizmu, že politický extrémizmus obsadzuje mysle mnohých, najmä mladých ľudí, to všetko na pozadí mizivej znalosti vlastných i svetových dejín a, napríklad, aj na pozadí spochybňovania najtragickejšej skúsenosti našej civilizácie, skúsenosti židovského a rómskeho holokaustu?

Vystačíme si v budúcnosti s výbornými odborníkmi, no nie s príliš dobrými, alebo priamo zlými, bezohľadnými a necitlivými ľuďmi a bez toho, čo voláme pomáhajúcimi profesiami?

Takže verím, že perspektíva humanitných a spoločenských vied je evidentná.

Vedeli ste, že Trnavská univerzita sa mohla volať po Antonovi Bernolákovi, dala základ ďalšej vysokej škole, takmer ju zamkla Mečiarova vláda a vo vesmíre sa pohybuje asteroid pomenovaný po jej prvom rektorovi?

Trnavskú univerzitu sa Mečiarovi a Slobodníkovi zlikvidovať nepodarilo

Trnavská univerzita sa hlási k svojej takmer 400-ročnej akademickej tradícii. V čom vnímate odkaz či korene historickej „Universitas Tyrnaviensis“ pre dnešok?

Trnavská univerzita, prihlásením sa k Universitas Tyrnaviensis, deklaruje vedomie svojich dejín. A keď často hovorím, že sme najstaršou univerzitou u nás, tak to myslím práve takto. Uvedomujeme si svoje korene – Pázmáňov zakladateľský akt - sídlime v budovách starej univerzity, viaceré z nich vlastníme, usilujeme sa o ne starať. Súčasne sa v skladbe našej študijnej ponuky opierame o tieto zdroje, preto zotrvávame na svojom humanitnom jadre aj na tradičnom, pôvodne stredovekom chápaní „idey univerzity“.

Ako to robíte?

Skúmame svoje vlastné dejiny, dejiny inštitúcie pochádzajúcej zo sedemnásteho storočia, dejiny jej budov a aj dejiny ideí, ktoré v nej udržiavali univerzitného ducha. Keď naši predchodcovia obnovovali Trnavskú univerzitu v Trnave, mysleli práve na toto všetko a na pozadí ideologicky devastovaného vysokoškolského prostredia na vtedajšom Slovensku vystavali univerzitu orientovanú na humanitné a spoločenské vedy, pretože práve ony boli najviac zasiahnuté tou devastáciou a bolo treba ponúknuť produktívnu alternatívu. Že sa to podarilo, to sa ukázalo veľmi skoro, a takpovediac per negationem.

Čo sa stalo?

Snaha Vladimíra Mečiara a jeho ministra Slobodníka o likvidáciu univerzity v polovici deväťdesiatych rokov smerovala predovšetkým voči slobodnému duchu vied – humanitných i spoločenských - pestovaných na univerzite. Keď to nevyšlo, vznikla v Trnave ako „trucpodnik“ univerzita „na druhej strane ulice“. A generácie, ktoré sú na oboch univerzitách teraz, z ktorých mnohí členovia akademickej obce vtedy buď nežili, alebo chodili na najnižšie stupne škôl, sa s tým dnes musia vyrovnávať. Spomínam tento príbeh z minulosti našej alma mater preto, lebo ukazuje na sám jej základ. Tým je vedomie akademických slobôd a univerzitnej autonómie, spojené s nedávnou skúsenosťou s ohrozením tohto všetkého. A teraz sa nám to znova vracia. Povedal som ministrovi Gröhlingovi, že keby mal Mečiar vtedy taký zákon, aký on navrhuje dnes, nemusel Dušan Slobodník vylamovať na rektoráte Trnavskej univerzity zámky, stačilo by zvolať správnu radu univerzity...

Trnavská univerzita odmieta Gröhlingovu novelu vysokoškolského zákona a ostáva v štrajkovej pohotovosti

Mám radosť z rodinnej atmosféry na Trnavskej univerzite

Na Trnavskej univerzite máte aktívnych študentov, funguje u vás Študentská rada, ktorá podporila aj váš akademický senát, keď vyhlásil štrajkovú pohotovosť kvôli Gröhlingovej novele vysokoškolského zákona. Načo je vôbec dobré mať takúto Študentskú radu? Je pre vás ako rektora dobré mať aktívnych študentov?

Vznik Študentskej rady je spontánnou iniciatívou študentov, spojením síl a záujmov v kontakte medzi sebou, v kontakte s vedením univerzity a jej fakúlt i v práci pre univerzitu a v tomto rámci pre seba samých. Akademický senát je samosprávny orgán s jasne vymedzenými kompetenciami. Týka sa to aj jeho študentskej časti. Vzniká voľbou v prostredí členov akademickej obce. Študentská rada je spoločenstvo, ktoré si vytvorili študenti sami, združujú sa v ňom dobrovoľne a aj obsah činnosti si tvoria sami. Oceňujem túto spontaneitu a dobrovoľnosť, ktorá je na druhej strane aj výrazom vzťahu k vlastnej univerzite.

Študenti sami vytvorili fungujúci tútoring, teda pomoc tým, ktorí ako prváci prichádzajú k nám študovať, starajú sa o ich prvé kroky na univerzitnej pôde, a aj takto ich prijímajú medzi seba. Boli rýchlejší a pružnejší, než my, vytvorili si vlastnú predstavu o veciach a predmetoch, ktoré, nesúc znaky univerzity a fakúlt, používajú ako výraz svojej univerzitnej identity a príslušnosti k nej. Vznikli mikiny s logom univerzity, resp. fakúlt, univerzitné ponožky a vôbec predmety, o ktoré je záujem. My sa teraz usilujeme študentom pomôcť s ich distribúciou cez vznikajúci e-shop. Rád sa s reprezentantmi Študentskej rady stretávam, pretože sú bezprostrední a otvorení, a to si cením.

Študenti na TRUNI: Vynikáme programom tutoringu

Vo videu, ktoré Trnavská univerzita zverejnila, hovoria študenti o rodinnej atmosfére na univerzite. Naozaj je tomu tak?

Príjemne ma to prekvapilo, no veľmi dobre tomu rozumiem. Študoval som v osemdesiatych rokoch minulého storočia na pedagogickej fakulte v Nitre. Bola to samostatná vysoká škola, nepatrila do žiadnej univerzitnej štruktúry. Študovali tam budúci učitelia prvého stupňa základných škôl, druhého stupňa i stredných škôl. Študovali sa tam prírodovedné, humanitnovedné i výchovné programy. A pri tejto vnútornej rozmanitosti sme sa takmer všetci navzájom poznali, čo platilo i pre učiteľov. Stretávali sme sa na chodbách nie príliš veľkej centrálnej budovy (dnes v nej sídli rektorát UKF a pracoviská prírodných vied).

Malo to celé zvláštnu atmosféru dôvernosti či domáckosti. Pýtal som sa neskôr mojich priateľov, ktorí študovali napríklad v Bratislave, a oni to tak nepociťovali, a ak, tak nanajvýš na vlastnej fakulte. Takže, ak študenti hovoria o rodinnej atmosfére, tak, myslím si, hovoria o svojho druhu ľudskej blízkosti na univerzite, ktorá nie je síce malá, ale nie je ani príliš veľká a nebráni tejto komornej atmosfére.  Z  toho mám veľkú radosť.

Ministrami sa stali ľudia bez skúseností

Ste nielen rektorom Trnavskej univerzity, ale aj literárnym vedcom, v minulosti ste získali skúsenosti v komunálnej politike. Tá slovenská, „veľká“ politika zažíva v poslednej dobe turbulencie, koaličnú krízu, demisiu ministra zdravotníctva i zadržanie šéfa tajnej polície. Ako to hodnotíte?

Takmer každodenne sa mi osvedčujú skúsenosti, ktoré som v komunálnej politike ako viceprimátor mesta, prednosta okresného úradu a poslanec samosprávneho kraja, v sumáre ide o štvrťstoročie práce, získal. Čiastočne sa mi darí zužitkovať vypestovanú odolnosť voči atakom, ale aj podrazom, s ktorými sa dá stretnúť aj v akademickom prostredí. Súčasne vidím veci v trocha širších súvislostiach a najmä v štátnej funkcii som sa stretával s ministrami, štátnymi tajomníkmi a úradníkmi ministerstiev. Neviem preto podľahnúť tlaku ich aktuálnych pozícií, ktorý sa na niektorých mojich kolegoch prejavuje ako svojrázna devótnosť či na môj vkus príliš hlboký úklon. Neviem napríklad začínať svoje vystúpenia na stretnutiach s ministrami poďakovaním za to, že pán minister prišiel, že si našiel čas a že sa dokonca (!) venuje tomu, čomu má; teda, že pripravil nejaký legislatívny návrh alebo prišiel s nejakým riešením.

Čo sa teda na Slovensku deje?

Súčasná situácia na Slovensku je výrazom faktu, že do ministerských pozícií sa dostali zväčša ľudia bez podstatnejších skúseností v riadiacich politických pozíciách. Je veľký rozdiel sedieť v poslaneckej lavici a sedieť v kresle, na ktorom sa denne prijímajú rozhodnutia, podľa ktorých musia ostatní konať. Možno v pokojnom čase sa to stratí a za ministra (ale platí to aj pre okresných úradníkov a napokon aj pre nás rektorov, dekanov a pod.) veľa urobí administratívny aparát. My sme však dnes v čase, ktorému dominuje potreba každodenných rozhodnutí. Nimi treba reagovať na rýchlo sa meniace situácie, prijímať adresnú zodpovednosť. To sa súčasnej vláde nedarí.

Prečo?

Rozhodnutia prijímajú a menia takmer súčasne, teda bez konceptu a nepredvídateľne. Viem to, lebo na základe tohto všetkého musíme reagovať a rozhodovať aj my. Je to komplikované. Vláda má prijímať kolektívne rozhodnutia, musí fungovať ako zbor. Tá naša takto nefunguje. Poviem príklad. Rozumiem argumentácii vicepremiérky Remišovej voči neregistrovanej vakcíne. Nerozumiem však spôsobu uplatnenia výhrady. Neviem si v rokovacom poriadku vlády SR predstaviť princíp veta, ktorý nahrádza väčšinové hlasovanie.

A pokiaľ ide o sériu zadržaní, ktorá dokonca zasiahla aj tajnú službu, tak len s úžasom sledujem, ako hlboko siahajú základy, ktoré položil Vladimír Mečiar a na ktorých staval so svojimi vládami Robert Fico, ale aj Peter Pellegrini. Žiaľ, svoju tehličku priložilo aj obdobie Mikuláša Dzurindu v našej politike. Chcem veriť, že by táto časť aktuálnej situácie, v ktorej sa obnovuje spravodlivosť, mohla byť súčasťou „lepšieho Slovenska“.

Na druhej strane však sledujem niečo, čo si nedovolili ani tzv. sociálnodemokratické vlády, a to návrat k štátnemu centralizmu. Známa je kauza návrhu novely zákona o vysokých školách, no menej známe sú snahy o opätovný návrat orgánov miestnej štátnej správy tam, kde dnes agendu úspešne vykonávajú miestne a regionálne samosprávy. Napríklad v stavebnom konaní, v sociálnych veciach či v regionálnom školstve. Toto mi nijako „neladí“ s údajným liberalizmom tých, ktorí to navrhujú a skúšajú, skôr to ukazuje na ich rýchlo nastupujúcu lásku k moci.

Štátny centralizmus mi nijako „neladí“ s údajným liberalizmom tých, ktorí to navrhujú a skúšajú, skôr to ukazuje na ich rýchlo nastupujúcu lásku k moci.

Ak nás nádej opustí, držme sa trpezlivosti

Ako rektor Trnavskej univerzity ste v roku 2019 otvárali medzinárodný kongres o nádeji, ktorý spoluorganizovala aj vaša teologická fakulta. V tejto dobe – keď z diaľky sledujeme politickú nestabilitu, keď pandémia nie a nie skončiť a dobré správy akoby neprichádzajú – v čom vy vidíte nádej?

Na tom kongrese som hovoril o rozmanitých podobách obsahu slova nádej. Niekto ho spája s peniazmi a podstatou je rezignácia na významnú časť duchovných hodnôt a spájanie vlastných životných očakávaní predovšetkým s materiálnym a finančným blahobytom. Na tento problém sa potom úplne prirodzene viaže problém ľudského egoizmu.

To nás smeruje k podstate veci – ku kríze nádeje ako predovšetkým dialogického princípu, s ktorým súvisí problematika spolupatričnosti, priateľstva, lásky a sociálnej solidarity. U niekoho sa jeho očakávania viažu s naivnou a hodnotovo redukovanou predstavou o živote. Je spojená napríklad so snahou zastaviť či konzervovať čas. Výrazom tejto márnivej túžby je známy slogan: „byť navždy mladý a krásny“ a pokiaľ je to možné aj bohatý.

Výsledok je zväčša tristný: napríklad neprirodzené „omladzujúce“ zásahy do podoby tela a často aj prekračovanie hraníc zákona pri napĺňaní ekonomickej predstavy o nádeji. A tu sa ukazujú naše vlastné (aj akademické) deficity – naša nedostatočná schopnosť ukázať na význam duchovného rozmeru edukácie, na pozíciu humanitného vzdelania a vzdelávania. Nedarí sa nám presvedčiť tvorcov vzdelávacích politík, že vzdelanie ako príprava na život neznamená len prípravu na konkrétny výkon povolania. Vzdelanie a vzdelávanie má pripravovať aj na ľudskosť (humanitu) ako základ nášho života s tými druhými. Držíme si preto v našom akademickom spoločenstve nádej, že sa nám to musí podariť. A čo ak nás nádej opustí? Na to odpovedá Thomas Fuller: v takom prípade sa „držme trpezlivosti“.

 

Vyšlo v denníku Postoj 16. marca 2021. 

foto: TRUNI/Barbora Likavská

 

✅  Tvoja veľká budúcnosť sa začína v Malom Ríme na Trnavskej univerzite #truni

✅  Prihlás sa ešte dnes

✅  Viac informácií nájdeš tu

✅  Zaujímajú ťa informácie z diania na TRUNI? Prihláste sa na odber nášho newslettra.

 

Trnavskú univerzitu môžeš sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!

 https://www.truni.sk/sites/default/files/field/image/facebook201.png https://www.truni.sk/sites/default/files/field/image/insta.png https://www.truni.sk/sites/default/files/field/image/linkedin.png https://www.truni.sk/sites/default/files/field/image/twitter.png https://www.truni.sk/sites/default/files/field/image/youtube.png https://www.truni.sk/sites/default/files/field/image/soundcloud.png