Demokracia nie je o likvidovaní iného videnia sveta, ale o počúvaní sa a hľadaní východísk

Od Nežnej revolúcie uplynulo už 35 rokov. Nezúčastnenému účastníkovi sa novembrové udalosti roka 1989 zdajú byť plné veľkých myšlienok a ideálov. Po viac ako troch desaťročiach však v našej spoločnosti prevláda pragmatizmus a populizmus. Je to prirodzený vývoj, ktorý máme prijať, alebo je to, naopak, nežiaduci jav, ktorý treba naprávať? (Ak áno, čo s tým môžu urobiť napríklad dnešní študenti?)

Odpovedajú osobnosti, ktorých sme oslovili vďaka semináru o Novembri 1989 organizovanom Trnavskou univerzitou (katedra histórie) v spolupráci s Trnavským samosprávnym krajom.

prof. PhDr. Jozef Leikert, PhD., Litt.D, vtedy novinár, spisovateľ literatúry faktu, básnik; potom vedecký pracovník, vysokoškolský pedagóg, hovorca prezidenta SR, historik, spisovateľ, dekan fakulty masmédií; dnes stále aktívny vysokoškolský pedagóg, historik, spisovateľ:

Nechcem mentorovať, ale ak chcú dnešní študenti, a nielen z Trnavskej univerzity, pochopiť podstatu udalostí 17. novembra 1989, mali by poznať historické súvislosti. Mali by vedieť, čo sa udialo 17. novembra 1939, keď boli zatvorené všetky české vysoké školy, na ktorých študovalo veľa Slovákov, deväť študentov na výstrahu popravených (jeden z nich bol Slovák Marek Frauwirth) a 1 222 študentov odvlečených do koncentračného tábora Sachsenhausen, odkiaľ sa nemali nikdy vrátiť.

Rovnako by mali vedieť o 17. novembri 1941, keď bol v Londýne na počesť spomínaných smutných udalostí vyhlásený Medzinárodný deň študentstva. V súčasnosti sa tieto dejinné medzníky nespomínajú a udalosti 17. novembra 1989 sa často komentujú bez znalostí širších súvislostí. Podľa mňa z nedostatku vedomostí pramení aj pragmatizmus a populizmus v dnešnej spoločnosti. Múdri ľudia, ktorí poznajú minulosť, dokážu viac porozumieť súčasnosti a majú reálnu víziu budúcnosti. Nezameriavajú sa iba na to, z čoho majú hmotný prospech, ale hodnotou je pre nich najmä duchovno.

Čo teda majú urobiť dnešní študenti, nová „ponovembrová generácia“? Nazdávam sa, že predovšetkým vzdelávať sa, lebo iba múdry, rozhľadený, zdravo sebavedomý človek sa nedá nikým manipulovať a pre spoločnosť bude prínosom. Ako historik v tom vidím odkaz najmä 17. novembra 1939.

Radoslav Ragač, vtedy študent gymnázia; potom archivár, historik, akademik, spisovateľ a publicista, riaditeľ Slovenského národného archívu, poverený generálny riaditeľ Pamiatkového úradu SR, generálny riaditeľ sekcie kultúrneho dedičstva na ministerstve kultúry SR; dnes riaditeľ Centra výskumu obdobia neslobody Ústavu pamäti národa:

Máločo v slovenských dejinách tak zjednotilo jeho obyvateľov ako Nežná revolúcia. Demokraciu si ľudia vybojovali sami na novembrových námestiach. Neriešili svoju národnosť, konfesiu, dosiahnuté vzdelanie, či značku oblečenia. Chceli koniec komunistického násilia a slobodu, ktorá pre nich dovtedy bola len ťažko predstaviteľnou, imaginárnou hodnotou. Akcelerátorom zmeny boli práve študenti, ktorí bojovali o svoju dôstojnú budúcnosť. Tento étos nesieme v sebe v rôznej miere všetci a neverím, že relevantná časť spoločnosti by sa chcela vrátiť do reálneho socializmu. Ak áno, stretneme sa na námestí.

Rastislav Mráz, podpredseda Trnavského samosprávneho kraja:

35 rokov od Nežnej revolúcie znamená skutočnosť, že už nám na Slovenku vyrastá druhá generácia, ktorá nemala osobnú skúsenosť s totalitným komunistickým režimom. Považujem za veľmi nebezpečné, že myšlienky tejto toxickej ideológie sa mám opäť dostávajú do verejného diskurzu v podobe sľubovaných "koláčov bez práce" výmenou za uniformitu a stratu osobných slobôd, a to aj z úst niektorých aktuálnych politických entít. Je preto mimoriadne dôležité, aby aj dnešní študenti skúmali nedávnu realitu totalitných režimov a usilovne kriticky vyhodnocovali ponúkané informácie, ktoré formujú ich osobné postoje a hodnoty. 

prof. Ladislav Csontos, vtedy vedecký a výskumný pracovník v oblasti IT, tajne vysvätený za kňaza; potom zakladateľ prvého univerzitného pastoračného centra, vysokoškolský pedagóg, teológ, akademický funkcionár na rôznych pozíciách na Trnavskej univerzite; dnes stále aktívny vysokoškolský profesor:

November 1989 sme zaiste prežívali v eufórii z občianskej slobody a množstva otvorených príležitostí. Vynáralo sa množstvo veľkých myšlienok a ideálov, ktoré sú pre život nevyhnutné. Nieslo to so sebou aj určitú mieru zjednodušenia, niečo podobné ako zaľúbenie dvojice mladých ľudí, ktorí si neuvedomujú, že eufória časom pominie a príde realita každodenného života a s ňou spojená namáhavá práca na uskutočňovaní ideálov a veľkých myšlienok. Kto si toto v spoločenskej premene neuvedomil, môže byť dnes sklamaný, ako silne funguje demagógia a populizmus.

Vidím to ako dôsledok naivnej predstavy, že teraz nám sloboda a všetko s ňou spojené padlo do lona a už to definitívne máme. My sa nemusíme ani veľmi starať, no realita je iná, treba sa veľmi starať, aby sme dokázali slobodu správne používať, aby pomáhala k rozvoju nás samých i našej kultúry a spoločnosti.

Najväčšie riziko vidím v tom, že si necháme vziať slobodu zjednodušeniami ideológií a populistov, ktorí ponúkajú lacné riešenia s veľkým R. Také riešenia neexistujú, sú len malá čiastkové riešenia, ktorých sme schopní my, obyčajní ľudia. Tieto malé riešenia napokon premieňajú svet ako kvapky vody, ktoré nerozrušujú skaly svojou silou, ale tým, že vytrvalo padajú.

K tomu môže prispieť každý, najmä mladý človek, ak v sebe rozvinie svoj prirodzený entuziazmus, odvahu ísť za ideálmi, svoje poznanie a tvorivosť. Nesmie však byť sklamaný, ak sa mu nedarí dosahovať tie najvyššie ciele, môže sa však radovať aj z malých úspechov, ktoré môžu viesť aj k tým veľkým.

Milí mladí priatelia, nestrácajte guráž k nádeje, že aj vy môžete prispieť k tomu, aby bol svet lepší. Ja v to verím aj vo veku seniora.

prof. MUDr. Bohumil Chmelík, PhD., vtedy vyštudovaný lekár, pôsobil ako dentista; potom zakladateľ KDH, poslanec Národnej rady SR, komunálny politik, riaditeľ nemocnice, vysokoškolský pedagóg; dnes naďalej aktívny komunálny politik

Od Nežnej revolúcie ubehlo 35 rokov. Účastníci udalostí Novembra 89 si pamätajú súpis veľkých myšlienok, ideálov a cieľov uskutočniteľných v novej historickej ére Slovenska. Dnes, s odstupom vieme, že sa na tribúnach prezentované ideály nenaplnili, niektoré čiastočne a pomaly. Hľadáme odpovede: kde sme urobili chyby, pri voľbách, privatizácii, aktivite / pasivite občanov, rozdelenie spoločnosti, ...

S otázkami „čo robiť, čo zmeniť“ prichádzajú aj príslušníci mladých generácií, ktorí sa narodili po Nežnej. Krátka odpoveď zaiste nebude úplná. Zúčastňovať sa na spoločenskom a politickom živote Slovenska, využívať všetky možnosti vzdelania a praxe, ktoré umožňuje naše členstvo v Európskej únii, a vrátiť sa na naše Slovensko napĺňať odkaz Novembra.

Pred 35 rokmi sme na námestiach spievali: sľúbili sme si lásku …..

Naša nádej je LÁSKA.

Pavol Tomašovič, vtedy vysokoškolský študent, robotník; potom básnik, spisovateľ, hovorca mestského magistrátu; dnes riaditeľ knižnice v Trnave:

Doba nedostatku, neslobody, cenzúry a ideového pretlaku vytvára aj priestor na premýšľanie a hľadanie naplnenia ľudskej existencie. V komunitách a spoločenstvách, ktoré sa neuspokojili len s chlebom a strechou nad hlavou.

Z takýchto komunít vznikli aj ideály a myšlienky Novembra ʼ89. Strata týchto hodnôt má viacero príčin. Od chýbajúcej tradície demokratického spravovania vecí spoločných až po osobnú nepripravenosť niesť aj bremeno slobody spojené so zodpovednosťou, a to i za tých, ktorí so mnou nesúhlasia.

Hneď v prvých rokoch po slobodných voľbách došlo k triešteniu demokratických síl a politická pluralita sa zmenila na boj jedných proti druhým. Ideálna predstava, že parlament slúži na diskusiu rôznych zástupcov ľudu, sa zmenila na politický súboj oponentov.

Ideál demokracie a diskusie však nie je o likvidovaní či zosmiešnení iného videnia sveta, ale o vzájomnom počúvaní a spoločnom hľadaní východísk. To sme celkom nenaplnili a postupne z politiky odchádzali ľudia, ktorí považovali premýšľanie a rozhovory za dôležitejšie ako boj o jedinú správnu interpretáciu. S príchodom nových médií a sociálnych sietí sa, prirodzene, v prostredí bez pestovanej kultúry počúvania vytvoril priestor pre populizmus a reklamu.

Druhou vážnejšou chybou je nahradenie totality ideológie ideou „trh všetko vyrieši“. Tá sa logicky premietla nielen do vzťahov, ale aj do mediálneho a spoločenského života, pričom najhoršie škody priniesla v oblasti vzdelávania, verejnej mienky a zdravotníctva. Trh zoslabil aj krátkodobý návrat starosti o veci verejné. Sprivatizovanie verejnej dopravy, základných energetických zdrojov a ich distribúcie zobral štátu jednu z prioritných mocí spravodlivej distribúcie verejných statkov. Nehovoriac o ekologických škodách, ktoré vznikli upriamením sa iba na zisk. Motívom bola zdedená skúsenosť z komunizmu, že štát je zlý hospodár. Neuvedomili sme si, že týmto konštatovaním sme spochybnili rolu politikov a ich voľbu. Oni, nie anonymný trh, dostávajú mandát spravovať štát. V momente, keď v najzásadnejších otázkach, akými sú zdravie, vzdelanie, kultúra a verejná mienka, rozhodujú peniaze, tak zoslabený štát s akýmkoľvek ideálnym politikom nemá šancu ovplyvniť prostredie v zajatí trhu. Vloženie dôvery iba do ziskov a trhu, v ktorom štát stráca možnosť redistribúcie spravodlivosti a verejných statkov, nás vťahuje do osídiel bez zodpovednosti za druhých. Sloboda bez druhých však neexistuje.

To, čo môžeme a zrejme by sme aj mali urobiť dnes, je vrátiť spoluzodpovednosť za druhých a za krajinu. I za tých, s ktorými názorovo nesúhlasíme. Vytváraním komunít, ktoré nevznikajú proti niekomu, ale pre spoločné dobro. Dôstojným životom pre všetkých.

Tomáš Konc, vtedy vysokoškolský študent, uväznený za pašovanie náboženskej literatúry, robotník; potom robotník, rímsko-katolícky kňaz; dnes duchovný rehole kapucínov:

Je to niekedy cielená propaganda aktérov komunistického systému, inokedy prirodzené vytesnenie a a spomienkový optimizmus. Napokon generácie majú obyčajne protichodné názory. Študenti môžu čítať knihy, ktoré pripájam na obrázku, ďalej pozerať filmy o danej problematike a bádať v príslušných archívoch.