Pri písaní som sama sebou

Naša študentka Aneta Zacharová z pedagogickej fakulty sa nevenuje len biológii a histórii, ale získalo si ju aj autorské písanie, ktorému sa už venuje od svojich 12 rokov. Vlani sa stala finalistkou 24. ročníka renomovanej literárnej súťaže Poviedka s dielom Slovo na P, slovo na S.

Z histórie čerpám námety, z biológie milujem opisy prírody

Študujete učiteľstvo biológie a histórie. Je to pomerne nezvyčajná kombinácia?

S odstupom času to vnímam tak, že práve takto to malo byť a podvedome ma túto kombináciu pripravil už môj stredoškolský život. Na Gymnáziu Vojtecha Mihálika v Seredi, ktoré som navštevovala, vyučovali dvaja pedagógovia, ktorí učili pre študentov najzaujímavejším spôsobom a zároveň mali so študentmi veľmi priateľské a otvorené vzťahy – pani Mariana Straková tam dodnes (nutno dodať veľmi kvalitne, o čom svedčí i Cena Trnavského samosprávneho kraja, ktorú získala v roku 2019) učí biológiu, pán Martin Cesnek zase dejepis. Pamätám si, že som mala voči ich entuziazmu k práci rešpekt a aj keď by mi vtedy ešte nenapadlo, kam sa moje štúdium vyvinie na vysokej škole, podvedome som inklinovala k týmto odborom.

Ako sa váš vzťah k biológii a histórii pretavuje do vašej autorskej, literárnej tvorby?

Myslím, že výrazne, i keď každý odbor inak. Z histórie veľmi rada čerpám námet a témy, rada sa zameriavam na život ľudí v minulosti, ich videnie sveta, ich postoje i dobu, ktorá ich formovala. Z biológie zase milujem opisy prírody a lyrické obrazy prírody celkovo.

Začala to krátkymi príbehmi na základnej škole

Odkedy píšete?

Presný vek úplne prvých pokusov si, žiaľbohu, nepamätám, vybavujem si ale počiatky písania v siedmej-ôsmej triede základnej školy. Začali sme vtedy písať so spolužiačkou krátke príbehy a spomínam si, že sme si ich potom dávali navzájom čítať a posudzovať. Verím, že niektoré pokusy by som ešte aj dnes našla kdesi hlboko v šuplíku.

Čím si vás získalo písanie? Kde sa vo vás zobral tento talent?

Knihy som milovala odkedy si pamätám, milovala som premýšľať nad príbehmi, unikať do nich, neskôr ich skúšať sama tvoriť, pri písaní sa vždy cítim neskonale šťastná, vtedy som sama sebou. Kde sa ten  môj „talent“ (ak to tak môžem nazývať) vzal, neviem. Otec v mladosti odohral pár ochotníckych divadelných predstavení a miloval knihy, snáď tam raší to prvotné literárne mycélium.

Aká literatúra vás najviac ovplyvnila?

Na začiatku, paradoxne, tá, ktorá vôbec nebola určená pre moju vekovú kategóriu. Spomínam si, ako som v domácej knižnici našla hru Cyrano z Bergeracu, a i keď som vtedy (mala som asi desať rokov) nerozumela významu väčšiny textu, nedokázala som sa od toho "zvláštneho" textu odtrhnúť. Veľmi podobne to bolo s dielom Búrlivé výšiny, ktoré som čítala v podobnej dobe. Neskôr som milovala Annu zo zeleného domu, potom Jane Eyrovú a od skončenia stredoškolských čias sa so mnou tiahne moja láska k ruskej realistickej literatúre.

Clive Barker je vždy fajn voľba

Máte obľúbených autorov? Ktorí sú to?

Sestry Brontëové a predovšetkým Rusi – Dostojevskij, Čechov, Turgenev, v poslednej dobe aj Nabokov a Tolstoj, ale aj americkí autori, napríklad William Faulkner, jeho dielo mám skoro skompletizované, pretože ma fascinuje historické obdobie, ktoré spracováva v svojich románoch – americké južanské prostredie 19. storočia a obdobie občianskej vojny. Ale veľmi rada siaham aj po dielach zo žánru krimi či horor – čiže napríklad takých Clive Barker je vždy fajn voľba.

Čo teraz čítate?

Vcelku paradoxne, nie beletriu ale odbornú, či respektíve populárno-náučnú literatúru – jedno dielo sa volá Les nemlčí od Madlen Ziege, druhé s názvom Propletený život od Merlina Sheldrakea, obe spojené tematikou vzniku ekosystému, významu húb pre prírodu a podobne. Z knižnice som nedávno vytiahla aj jednu vcelku zaujímavú knihu – Tajné životy slavných spisovatelů – obsahuje biografie plné vtipných zaujímavostí o najznámejších autoroch.

Máte pisateľský sen, ktorý by ste si chceli splniť?

Napísať či skôr dopísať svoje prvé ucelené prozaické dielo, venovať sa poviedkam, aj keď, pravdepodobne, v menšej miere ako doteraz, jeden z veľkých snov je i napísanie dramatického diela, táto chuť ma pokúša už nejaký ten piatok.

Pri učiteľstve nemôžete len tak vypnúť

Darí sa vám písať počas vysokoškolského štúdia?

Nečakala by som to, ale lepšie ako kedykoľvek predtým. Som rada za systém vysokoškolskej výučby, keď si študent sám (hlavne zodpovedne) nastaví, kedy sa bude v semestri vzdelávať a kedy bude mať čas na svoj osobný rozvoj. V tak veľkej miere ako momentálne som ale nepísala pravdepodobne nikdy.

Odporučili by ste aj ďalším, aby si vybrali Trnavskú univerzitu ako svoju (budúcu) alma mater?

Ak mám hovoriť iba za svoju fakultu, byť učiteľom je profesia, v ktorej človek nemôže len tak "vypnúť", prísť domov a na svoju prácu si do najbližšieho pracovného dňa nespomenúť. Zahŕňa čas prípravy pre žiakov, osobnej prípravy, neustáleho dovzdelávania sa, opravovania testov a podobne, čo logicky ukrajuje z voľného času, pričom si mnohí toto ani neuvedomujú. Ak niekto naozaj reálne uvažuje o tomto povolaní, Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity je určite správna voľba.

Poviedka 2020: Šuplíková tvorba išla do sveta

Vaša poviedka vyšla vlani v zborníku Poviedka 2020. Máte na konte aj ďalšie úspechy?

Priznám sa, že som nikdy nemala ambíciu zúčastňovať sa súťaží, viac-menej ma k tomuto kroku dohnalo množstvo voľného času v coronapandémii, že by som svoju šuplíkovú tvorbu mohla zverejniť svetu. Dvakrát som získala umiestnenie v univerzitnej súťaži Fejtón (i keď humorná próza nie je to, čo by som chcela tvoriť neustále), musím ale priznať, že ma naozaj potešilo, keď moju poviedku načítal herec Juraj Kemka v projekte audiopoviedky.sk.

V čom je podľa vás náročnosť poviedky? Prečo sa tento žáner nepíše ľahko?

Ak má niekto jemné grafomanské sklony ako ja, tak prvým problémom je udržať rozsah (úsmev). Prvotne je ale problém pravdepodobne kompozícia. Vystavať kvalitný a relevantný príbeh na malom rozsahu, vytvoriť expozíciu, ktorá zaujme čitateľa, vedieť logicky uzatvoriť dej či v ňom nie povrchne spracovať danú tému, to všetko vyžaduje dávku práce a, žiaľbohu, aj skúseností.

Vyhľadávate aj iné žánre alebo je vašou doménou „len“ poviedka“?

Kvôli môjmu zvyku ,,rozpisovať sa" je určite vhodnejší dlhší žáner, minimálne novela, ale nebránim sa ani románu. Poviedky sa zase ale, logicky, tvoria rýchlejšie, autor rýchlejšie vidí svoj progres. Určite ale preferujem dlhšie žánre a ako som spomínala, nechcem sa vyhýbať ani dráme.

 

Na pandémiu chcem milosrdne zabúdať

Posledný akademický rok sme prežili dištančne. Venujete sa vo svojich poviedkach aj pandémii, resp. je to téma, ktorej sa podľa vás treba venovať?

Pandémia je téma, ktorá zasiahla všetky oblasti života, je prirodzené, že sa nevyhla ani umeniu. Stretla som sa s množstvom textov, ktoré rôzne spracovávali túto tému, ja osobne však nechcem do svojich prác včleňovať čokoľvek súvisiace s pandémiou, z jednoduchého dôvodu - ľudia sa už toľko mesiacov trápia touto situáciou, že neverím, že by bolo potrebné ju neustále spracovávať aj v literárnych textoch, osobne chcem v textoch radšej "milosrdne zabúdať", že niečo ako pandémia je neustále zložkou našich životov. Chápem ale, že v rámci určitej kolektívnej pamäte sa táto téma bude objavovať aj naďalej v rôznych umeleckých dielach a je to absolútne logické.

Predpokladám, že nemáte vzťah len k literatúre, ale aj iným druhom umenia. Ktoré sú to?

Milujem činohru, milujem hudbu, i keď, žiaľbohu, neviem hrať na žiadny hudobný nástroj. Výbornou artterapiou sa pre mňa stalo kreslenie, či už klasické maľovanie na plátno, alebo úplne obyčajné skicovanie uhlíkom na papier, vtedy zabúdam na okolie a naozaj som chvíľu vo vlastnom svete, čo je výbornou pomôckou napríklad pri odbúraní stresu pri skúškach.

Aké máte plány na leto a potom na nový akademický rok?

Momentálne mám rozpísaných niekoľko príspevkov do súťaží, okrem toho aktívne blogujem, čiže cez leto je i väčší priestor venovať sa tomuto hobby, čitateľský list sa mi zase rozrástol o niekoľko desiatok kníh a ak všetko dobre dopadne, rada by som v priebehu mesiacov dofinišovala svoju prvú prozaickú knihu a ak naberiem odvahu, ponúkla ju vydavateľovi. Ale ako sa vraví – človek mieni, Pán Boh mení, a preto naozaj netuším, kam ma život zavedie.

*****

Úryvok z tvorby Anety Zacharovej

Zakrátko na to zamiesila na kakaový závin, bez toho, aby  ju o to požiadali, zatiaľ čo oni si posadali okolo dreveného stola na ťažkú masívnu lavicu, ktorá ich chladila do opretých chrbtov a stehien a z nej trčiace triesky hrozili, že im natrhnú tenkú látku ich letných nohavíc.

Pozorovali ju vtedy s úprimným údivom, ako drví rukou kvasnice, ako mechanicky vyberá zo zásuviek cukor, soľ, z príborníka lyžicu, z vrchnej poličky kakao, ako si naberá vodu do šálky s kúskom odbitej keramiky pri ušku, ako až skoro roboticky miesi cesto a popritom mlčí, nevraví nič a oni z podvedomej úcty a strachu mlčali tiež.

Keď bol závin hotový a ona ho rozkrajovala na plechu, spýtala sa ich zrazu, či by chceli kakao. Doma ho nikdy nepili, on mlieko neznášal, bratovi to bolo jedno, no odmietnuť túto ponuku, hlavne keď prišla tak znenazdajky a od niekoho, kto sa im hodinu neprihovoril a predtým taktiež nikdy, by bolo hrubé. Pokývali hlavami, možno, že ňou pokýval len on, a iba pre istotu rýchlo dodal: ,,Ak to nebude prekážať.“

Vtedy sa na nich pozrela zastretým lesklým pohľadom, ktorý dovtedy doma u nikoho nevidel, v jej šedých očiach to skoro vyzeralo ako slzy, no slzy to neboli. Poškrabala sa pomúčeným chrbtom ruky po pravom líci a povedala: "Chlapci moji, já jak je den dlhý pre nikeho nič nerobím, čo by mi to malo vadzit?"

A znova sa otočila a vytiahla z kredenca dva hrnčeky. A keď to kakao dostali spolu s koláčom na tanieroch zdobených modranským maľovaním, bolo presladené a veľmi mliečne, no rovnako si chytili poháre oboma rukami a pili. Potichu a pomaly, pretože sedela pred nimi, sledovala ich, na tvári stále ten zvláštny melancholický výraz. A on sa vtedy nazdával, že ak by sa sťažoval, stalo by sa niečo hrozné, také hrozné, ako sa pravdepodobne stalo kedysi. Že by sa všetko to, čo odčítal z jej smutných očí a otcových šepkajúcich monológov, premenilo na hnev, že by to ticho vystriedal krik slonov a dupot koní, že ten stoický pokoj, ktorý ju charakterizoval, by mohlo vyjadrenie odporu odfúknuť nevedno kam.

A tak vtedy, keď si ich prezerala, oči lesklé, statické, kútiky úst zvesené, no nie smútkom, keď jeho brat odhrýzal veľký hlt z koláča a pomaly prežúval s očami pátrajúcimi po miestnosti, ona s rukami položenými na stole, s prepletenými prstami, na ktorých spod kože vystupovali obrovské modrasté žily, on sa intuitívne nahol ponad stôl a jemne, malou detskou rukou ju decentne pohladil po jej ruke. Trvalo to iba sekundu, urobil dva krátke ťahy prstami po jej hánkach, nepozeral jej pritom do tváre. Potom sa stiahol, znova si sadol a pokračoval v jedení, až neskôr na ňu pozrel a snažil sa vyčítať, či jeho čin niečo znamenal. Skoro chcel, aby mu ona vysvetlila, prečo to urobil, pretože sám nevedel. Uvažoval, že ju možno mal pohladiť po šedivých vlasoch alebo po líci, no to sa neodvážil. Brat bol zvláštne apatický, akoby si tento čin ani nevšimol, pritom si myslel, že sa mu zaň bude smiať. A ona tiež nereagovala. Iba si pritiahla ruky bližšie k telu, sadla si vzpriamenejšie a chvíľu pozerala do zeme. Len chvíľu. Potom čiperne vstala, spratávala zo stola a keď brala jeho šálku, pousmiala sa zdvihnutím jedného kútika – bol to krivý úsmev. Odniesla riad do umývadla a tam tichučko zamrmlala: "Chlapci, jakí ste velkí, jakí ste mi už velkí.“

 

Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!