Žijeme v zvláštnych časoch, v časoch s príznakmi, v ktorých historik vidí, ako sa láme epocha, ako sa láme jedna éra, odchádza doba a viac ako o tom, čo bolo, premýšľa, čo bude. Pozná to, vie ako sa rúcali staré ríše a budovali tie nové, ako druhá civilizácia nahradila tú prvú, ako sa ako letokruhy na pni času prevrstvovali fundamenty človečieho uvažovania. Čo je vtedy dôležitejšie, antické fatum? Tradícia? Moc? Úspech jednotlivca alebo blaho spoločenstva? V čom je zmysel dejín a kto je ich subjektom (ale aj objektom zároveň) ? Je ním ľudská pospolitosť so svojim univerzom, národ so svojimi bôľmi i hrdosťou, alebo len jednotlivec ako homo historicus historicus? Z každého asi po kúsku z fragmentov, a to v čase, v zrýchlenom čase, v ktorom už minúta nemá šesťdesiat sekúnd. Taký luxus si nemôže dovoliť.
Aj preto žijeme v dobe, v ktorej sa naše súčasné a zažívané dejiny stávajú dejinami budúcnosti... Toto bola jedna z posledných tém, o ktorej sme s profesorom Marsinom uvažovali, pomenovávali príznaky doby. Bola to téma, ktorej význam (ten skutočný, nie akademický) si človek často uvedomí, až keď sa ho dejiny drzo dotknú prstami. Keď mi jeho rodina oznámila správu o profesorovom odchode do nebeskej akadémie, zimomriavky toho dotyku som pocítil naplno. Vedel som, že sa to raz stane, že nás profesor opustí a vyberie sa cestou „každého mäsa“, ako sa to píše v jeho milovaných stredovekých listinách. Ale takto skoro? Áno viem: „Viete Vlado, už mám svoj vek, tak iba, ak sa dožijem...“. Toto bola jeho častá veta v posledných rokoch, vždy, keď sme niečo vymýšľali, ako naposledy výročnú konferenciu o Matúšovi Čákovi na Trenčianskom hrade, ktorá mala byť už teraz v marci, ale z dôvodov pretrvávajúceho moru sa presúva na jeseň. Profesor mal byť prvý referujúci v programe a ja som vôbec nepochyboval, že to tak bude, ani na sekundu som nezaváhal, aj keď mi zase povedal tú jeho vetu... Už som si ale akosi v ostatných rokoch na ňu zvykol a prestal ju brať tak vážne, lebo, aj keď som u profesora videl osud každého ľudského tela ako sa rukou pretláča s časom, videl som vždy iba to, ako ho do úzadia zatláčal silný a vitálny (často až mladícky) duch so svojim nenapodobiteľným smiechom. „Dáte si becherovku? Otvorte ten sekretár vzadu, tam za vami Vlado, nie ten, ten vedľa, a nalejte si, a nalejte aj mne!“ „No, a dáme si ešte jednu.“ Tá už bola zvyčajne posledná. Aj takto potom zase prebiehali návštevy u profesora doma.
Žijeme v dobe, v ktorej sa naše súčasné a zažívané dejiny stávajú dejinami budúcnosti... Toto bola jedna z posledných tém, o ktorej sme s profesorom Marsinom uvažovali
Človek a jeho miera, neresť na obojku a cnosť bez neho. Skoro ste odišli, pán profesor, príliš skoro. Ešte sme všetko neurobili, čaká nás monografia Žiliny, ktorú ste celý život nosili v srdci a o ktorej sme sa tak veľa rozprávali... A diplomatár ... (Dokončím ho, sľúbil som vám to).
Áno, pramene, pramene k dejinám milovaného Slovenska – spolu so syntézami a bibliografiou jeden z troch základných pilierov slovenskej historiografie ako samostatnej vednej disciplíny. Toto ste ma naučili a ja to viem a vedia to aj všetci ďalší, ktorých ste formovali. A viem aj to, ako ste boli smutný zo stavu slovenskej historiografie, kam sa dostala po roku 1989, lebo síce slobodná sa vo svojich témach fragmentalizovala, prestala sa venovať väčším, celostnejším témam a tiež, že nastala inflačná doba slovenskej historiografie so všetkými neduhmi, ktoré z toho plynuli.
Áno, taká nastala doba, kvalita išla bokom, počítala sa len kvantita a z dejín sa stal obchodný artikel s jednotkovou cenou pre každý článok ... ako na trhovisku. Ešte stále to neprestalo ... Aj preto ste nás na Trnavskej univerzite vždy tlačili do akejkoľvek kvalifikačnej práce, a vôbec do väčších tém, lebo ste vedeli, že iba vtedy nastáva príležitosť venovať sa nejakej téme vo väčšom a hlbšom rozsahu, do hĺbky, pretože len na takýchto témach dozrieva historik v komplexnú vedeckú osobnosť, odborne, metodologicky a aj ľudsky. Áno, aj pokora k téme, k jej východiskám, pramenným i literárnym, patrí k metodológii historika, je dôležitá v interpretácii, no vzniká len ako vedľajší produkt trpezlivej a mravenčej výskumnej práce. To chce ale čas, ktorý akosi nikto nemá, alebo nechce mať?
A tá pokora? V súčasnosti je veľký nešvár kritizovať všetkých, vymedzovať sa voči všetkým, poukazovať na chyby starších historikov, interpretáciu témy postaviť ako kritiku Sedláka, Žudela, a áno, zažil som, že aj Marsinu ... a to najčastejšie práve u tých, ktorí ešte len začínajú byť historikmi ... Ako často si spomínam na naše rozhovory na túto tému, najmä od čias, keď som nabehol do kolotoča posudzovania doktorandských a habilitačných prác všade na Slovensku, i doma v Trnave a živo ste sa zaujímali o to, ako ich vidím. Lebo sa stávalo, že ďalším z oponentov ste boli práve vy! Potešil som sa, keď sa naše názory stretli, nie pre moju samoľúbosť (aj keď jej mám na rozdávanie – quod absit - ), ale preto, že aj ja sám som sa tak ďalej učil o podstate historického výskumu a v našich diskusiách si kalil svoje názory. Niekedy bol ten tretí oponent Lukačka a vtedy to už nebola obhajoba, ale medievistický sviatok, kde sa doktorand stával komparzistom. A keď som spomenul naše rozhovory, tak veľmi často myslím na to, že naše pravidelné utorky na katedre, kedy ste pravidelne chodili a prednášali na univerzite, a kde sme mali stoly oproti sebe, boli mojou druhou, asi tou dôležitejšou univerzitou (nech mi odpustia ostatní vyučujúci z „prvej univerzity“).
Všetci vieme, že na našej katedre bol profesor iba jeden a keď niekto niekedy hovoril o profesorovi, „kde je profesor“, „bol tu profesor“, „máš sa ozvať profesorovi“, všetci vedeli, že reč je o profesorovi Marsinovi, o nikom inom. Non unus sed unicus...
Všetci vieme, že na našej katedre bol profesor iba jeden a keď niekto niekedy hovoril o profesorovi, „kde je profesor“, „bol tu profesor“, „máš sa ozvať profesorovi“, všetci vedeli, že reč je o profesorovi Marsinovi, o nikom inom. Non unus sed unicus...
Priznám sa, zaskočil ma Váš odchod, pán profesor, viac, ako som si myslel. Veľa ľudí sa na mňa po tejto správe obrátilo so žiadosťou o napísanie spomienok, nekrológu, pár slov a ja som na to nevedel reagovať, ani čiarkou. Tak veľa spomienok, myšlienok, emócií sa mi v momente nazbieralo, že z toho nemohli byť zmysluplné texty. Vedel som, že sa najskôr musím „porozprávať“ s Vami, ako je tomu aj teraz. Áno, toto je vlastne môj rozhovor s Vami, tak veľa som Vám ešte nestihol povedať, tak veľa som sa ešte nestihol spýtať. Vlastne až dnes som už dokázal uvažovať trochu usporiadanejšie, myšlienky a spomienky sa mi utrieďujú, ako keď sadá prach potom, čo doň človek hodí kameňom. Pochopil som, že toto nie je náhoda, lebo dnes je deň učiteľov, dnes je Váš deň, deň môjho majstra, učiteľa a ja cítim viac ako čokoľvek iné, že Vám chcem poďakovať, nielen za seba, ale za všetkých Vašich študentov, všetky tie generácie, pre ktoré ste boli (a vždy budete) majstrom a my Vašimi tovarišmi. Celý tento môj text by sa vlastne dal zhrnúť do slova ďakujem, ale vy, ako Vás poznám, by ste to neprijali, zahriakli by ste ma a rýchlo zmenili tému. Aj toto je súčasť Vašej školy ... Ale teraz sa už nedám a poviem to: ja, my všetci Vám, pán profesor, ďakujeme, veľmi ďakujeme!
Viem, že teraz už ste vo svojej nebeskej vlasti, pri učiteľovi všetkých učiteľov, a nepohybujem o tom, že ste dostali umiestenku práve do nebeskej akadémie. Som presvedčený, že ste sa okamžite zapojili do už skorších prác profesora Sedláka v tamojšom nebeskom archíve a pustili ste sa im do jeho spracovávania. Celkom určite spolu práve rozčleňujete, čo bude tvoriť nebeský diplomatár in extenso a čo regestár. Ako viem od Vás a aj profesora Sedláka, v tom našom pozemskom zrkadle presne takto vznikal projekt slovenského diplomatára a regestára. Aj tam ste sa pripojili k projektu profesora Sedláka. Zase ste spolu. Len nám tu v ľudskom podnebí budete navždy chýbať, tak nám odpustite, keď budeme písať a vydávať pramene s chybami, ktoré ste nám Vy vždy vychytali.
prof. PhDr. Vladimír Rábik PhD.
prorektor Trnavskej univerzity pre vedeckú, umeleckú a edičnú činnosť
foto: archív V.Rábika
Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!
