Pandémia mi dala nový pohľad na krehkosť života a našich osobných plánov

Pandémia dala profesorke Patricii Dobríkovej nový pohľad na krehkosť života, ale aj viac času na rodinu. Pôsobí na katedre sociálnej práce a  venuje sa hospicovej a paliatívnej starostlivosti. Cieľom je, aby ľudia nezomierali v  bolestiach. A  aby nezomierali sami.  „Práve teraz, v  čase pandémie, je nesmierne ťažké zabezpečiť tento posledný bod,“ tvrdí prof. PhDr. Mgr. Patricia Dobríková, PhD. et PhD.  

Manažment epidémie je nesmierne náročný 

Už je to viac ako rok, čo máme na Slovensku potvrdený prvý prípad covidu. Rovnako ako ostatné krajiny, aj nás zasiahla pandémia. V  médiách je naďalej prvou správou dňa počet nových prípadov i  počet úmrtí. Ako v  súčasnosti vnímame smrť? Stala sa mediálne vďačnou témou? Mala by smrť patriť v  takomto rozsahu na televízne obrazovky? 

Pandémia v  mnohom zmenila zmýšľanie ľudí a  samozrejme aj nazeranie na smrť ako takú. Hoci vieme, že smrť je prirodzenou súčasťou života, veľmi nás zasiahne, keď sa dotkne našej rodiny, našich blízkych, priateľov alebo známych. Čo sa týka medializácie smrti, tak posledné desaťročia sa v  médiách smrť, zvlášť vraždy často objavujú vo filmoch alebo v  správach. To máme ale pocit, že sa nás až toľko bytostne netýka. Covid-19 sa ale týka úplne všetkých. 

Ak sa zameriame na pandémiu, tak je podstatné pozrieť sa na to, aká je motivácia vysielania týkajúca sa úmrtí. Je v poriadku, keď ide o  informovanosť, o  ostražitosť ostatných, ale ak by malo ísť o  vyvolávanie paniky, tak to potom, samozrejme, nie je na mieste. 

Je dobré zamyslieť sa aj nad tým, ako som ja konkrétne ako človek, ako niekto kto možno aj môže niečím pomôcť,  ako som ja pomohol v čase pandémie.

Zdá sa, že ľudia sú vystrašení zo smrti, boja sa jej – zvlášť po spomínanom mediálnom masírovaní. Všetky protiepidemické opatrenia majú, predpokladám, jeden cieľ: vyhnúť sa úmrtiam a  predĺžiť ľudský život. Za každú cenu. Mnohí sa však obávajú, že možno zachránime pár životov, ale za cenu veľkých obetí – napríklad ekonomických. Ako sa na to pozeráte? Alebo inak: Súhlasíte s  tým, ako je pandémia na Slovensku „manažovaná“? Netrpíme zbytočne všetci? 

Tu by som sa spýtala: „Akú hodnotu má ľudský život? Akú hodnotu má život človeka, ktorý vám je najbližší, alebo rovno váš život?“  

Ak si odpoviete na túto otázku, tak si zrátate aj to, či vám za to stoja určité ekonomické obete.  

A  čo sa týka manažmentu pandémie na Slovensku, tak k tomu sa dnes vyjadruje mnoho ľudí. Musíme si uvedomiť, že je to nesmierne náročné a  zvlášť v  takomto krízovom období sa musia všetci spojiť v  hľadaní správnych a  efektívnych opatrení bez toho, aby sa snažili dosiahnuť svoje osobné ciele alebo nejaký zisk. Pomoc musí ísť hlavne so zreteľom na jednotlivca – nemôžeme nechať ľudí bez obživy, bez potrebných liekov, bez pomoci v  čase núdze. Sami vidíme, či sa nám to darí alebo nie.  

Na druhej strane je dobré zamyslieť sa aj nad tým, ako som JA konkrétne ako človek, ako niekto kto možno aj môže niečím pomôcť,  ako som JA pomohol v čase pandémie. A  nehovorím len o  finančnej pomoci, ale aj o  bežnom ľudskom záujme, nákupe pre chorých, pomoci pri testovaniach alebo telefonáte osamelým, prípadne pozostalým... 

Najdôležitejším aspektom je kvalita života do poslednej chvíle 

Jedna vec je „smrť“, samotný fakt odchodu z  pozemského života. Ako však umierame? Vieme vôbec umierať? V súčasnosti sa zameriavame na kvantitu – koľko ľudí umiera. Nemali by sme sa pozrieť aj na kvalitu, t.j. ako, v  akom stave, v akých podmienkach?  

Áno, v  tomto máte absolútnu pravdu. Kvalita života až do poslednej chvíle života človeka je podľa mňa najdôležitejším aspektom a  aj darom, ktorý môžeme zomierajúcemu človeku dať. Aj preto sa na Slovensku snažíme o rozvoj paliatívnej starostlivosti, aby ľudia nezomierali v  bolestiach, aby sa rešpektovala ich autonómia, ich ľudská dôstojnosť a  aby nezomierali sami. Práve teraz, v  čase pandémie, je nesmierne ťažké zabezpečiť tento posledný bod. V  nemocniciach nie je dosť personálu, ktorí by bol pri každom zomierajúcom človeku a  návštevy príbuzných nie sú možné. Inak je to v  hospicoch, v  ktorých je personál pripravený na takúto situáciu. 

Kvalita života až do poslednej chvíle života človeka je podľa mňa najdôležitejším aspektom a  aj darom, ktorý môžeme zomierajúcemu človeku dať.

Je lepšie, keď je človek na smrteľnej posteli obklopený ľuďmi, ktorí sú mu blízki? 

Samozrejme, pre väčšinu ľudí je to nesmierne dôležité. 

Hospice v  čase pandémie: Príbuzní nemôžu tráviť čas s  ťažko chorými 

Ako zasiahla pandémia hospice? Čo sa zmenilo v  ich fungovaní? 

V  prvom rade to, že 24-hodinové návštevy príbuzných už nie sú možné tak, ako to bolo predtým. Výnimka je iba v  poslednom (terminálnom) štádiu choroby – teda v  čase zomierania. Našťastie, sú možné aspoň videohovory s  príbuznými a  napríklad v  lete, v  čase uvoľnenejších opatrení sme pacienta vyviezli aj s  posteľou pred hospic a  mohol sa so svojimi blízkymi stretnúť. Tým, že príbuzní nemôžu tráviť čas s ťažko chorými v  hospici, snažia sa pacientom o  to viac poskytovať svoj čas a  sociálnu oporu zamestnanci hospicu (zdravotníci, psychológovia, sociálni pracovníci...). Taktiež sú s  nimi aj v tých posledných okamihoch života. 

Mobilné hospice: Na Slovensku je ich málo 

V súčasnosti sa objavil záujem aj o domáce hospice. Ako fungujú? 

Záujem o  domácu hospicovú starostlivosť evidujeme už veľmi dlho. Žiaľ, na Slovensku máme veľmi málo mobilných hospicov. Tieto hospice fungujú tak, že hospicový tím navštevuje pacienta v  jeho domácom prostredí. Vždy príde ten odborník, ktorého pacient aktuálne potrebuje. Na začiatku určite lekár a  sestra, prípadne sociálny pracovník. Ak je to potrebné, tak môže pomôcť aj psychológ, prípadne duchovný. Okrem nastavenia adekvátnej paliatívnej liečby lekárom, zabezpečuje mobilný hospic aj odborné výkony, ako je napríklad ošetrovanie dekubitov, aplikácia infúznej terapie, kyslíkovú terapiu a  podobne. Je veľmi dobré, keď pôsobí mobilný hospic pri klasickom inštitucionálnom hospici. Veľmi sa teším, že od júna minulého roku začal fungovať mobilný hospic aj pri Hospici Milosrdných sestier v  Trenčíne, kde pôsobím.

Ako ďaleko môže bývať pacient od sídla mobilného hospicu, prípadne ako je to s platbami poisťovní, keď by chcel niekto využiť mobilný hospic? 

Takže by som odpovedala konkrétne o  mobilnom hospici v  Trenčíne, keďže ďalšie mobilné hospice to môžu mať nastavené aj inak. Čo sa týka vzdialenosti, tak náš mobilný hospic poskytuje starostlivosť v  okruhu 30 km. Obyčajne prichádza na prvú návštevu sestra a  sociálny pracovník, ktorí na základe získaných informácií vyhodnotia situáciu a  spíšu všetky relevantné skutočnosti. V  prípade potreby je poskytnuté sociálne poradenstvo, prípadne ošetrovateľská intervencia. Hneď potom prichádza na návštevu lekár so sestrou, kde je nastavená optimálna liečba. Návštevy sa realizujú spravidla jeden krát za týždeň, v  prípade potreby aj častejšie s  tými odborníkmi, ktorých si stav pacienta vyžaduje. Keďže poisťovne nepokrývajú ani 10% nákladov, tak je potrebné získavať financie na chod mobilného hospicu z darov a  z  príspevku pacienta, prípadne jeho blízkych. Taktiež požičiavanie kompenzačných pomôcok je vynikajúca služba, ktorú mobilný hospic v  Trenčíne zabezpečuje. Okrem toho sa odborníci venujú aj duševnému zdraviu a  sociálnemu poradenstvu príbuzným, prípadne potom aj pozostalým pacienta.    

Je lepší domáci ako „klasický“ hospic? 

Na túto otázku sa nedá odpovedať jednoznačne, pretože najmä pre tých, o ktorých nie je možné starať sa v domácom prostredí, je vynikajúcim riešením práve klasický hospic. Na druhej strane, keď sa pozrieme na výskumné štúdie, alebo na prieskumy v  populácii, tak väčšina ľudí si praje zomrieť doma. Domáci - mobilný hospic má veľkú výhodu v  tom, že človek je v  prostredí, ktoré pozná a je obklopený ľuďmi, ktorých má rád. Taktiež sme praxou zistili, že oveľa viac chodia chorého človeka navštevovať jeho kamaráti, kolegovia, susedia vtedy, ak je v  domácom prostredí. 

Rok s koronou mi dal nový pohľad na krehkosť života a  krehkosť našich osobných plánov.     

Ako hodnotíte jeden rok s  koronou? Čo vám vzal, prípadne dal? Ako ďalej? Kde brať silu na zvládnutie všetkých dôsledkov pandémie? 

Rok s  koronou mi vzal stretnutia so širšou rodinou a  s  priateľmi, taktiež mi vzal osobnú interakciu so študentmi počas prednášok alebo možnosť ísť do zahraničia, ale dal mi nový pohľad na krehkosť života a  krehkosť našich osobných plánov. Taktiež mi dal veľa času s  mojim manželom a  deťmi, čo si nesmierne cením.  

foto: archív P. Dobríkovej

Chcete študovať sociálnu prácu? Podajte si prihlášku do 31. marca 2021!

Všetky potrebné informácie pre uchádzačov nájdeš tu.

Zaujímajú vás informácie z diania na TRUNI? Prihláste sa na odber nášho newslettra.

Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!