Všetci rozumieme univerzálnemu jazyku lásky

Zaujal otvorenými mediálnymi rozhovormi o celibáte i nepriateľoch kresťanstva. Jeho myšlienky môžete počuť v podcaste Nedeľná nekázeň alebo čítať v časopise Slovo+.  O pandémii, Bohu, živote i smrti - ale aj štúdiu na Trnavskej univerzite - sa rozprávame s kňazom a rektorom jezuitského kostola v Bratislave Tomášom Jellúšom. Jeho message je jasný: Dokonalá láska vyháňa strach. 

COVID-19: Médiá vytvorili kultúru strachu

Súčasná pandémia vyvolaná ochorením COVID-19 v mnohých vzbudzuje otázky týkajúce sa ich zdravia či psychiky, ale mnohí sa trápia pre svoje rodiny, majú obavy o svojich blízkych, prípadne majú strach z (hrozby) smrti. Ako vnímate súčasnú situáciu ako kňaz? Čo nám nový koronavírus hovorí o našej duši, Bohu či viere?

Stretne sa sezónna chrípka s koronavírusom a on sa jej pýta: „Tak ako sa ti darí? ... Ale dobre, dobre, ako zvyčajne. A ty? ... Vynikajúco, mám úžasný marketing“. Médiá vytvorili kultúru strachu. Majú na to svoj dôvod. Väčšina iných ľudských nešťastí sa bytostne dotýka chudobných, ktorí si nemôžu dovoliť sa zabezpečiť. Koronavírus postihuje aj ľudí vplyvných, bohatých, nedotknuteľných. Podobne ako všetky ostatné choroby a nešťastia, je pre nás potrebná kultúra pokoja. Obavy o našich blízkych sú síce časťou lásky, ale dokonalá láska vyháňa strach.

Je prirodzené pýtať sa, kde je „v tom všetkom“ práve Boh. Prečo Boh dopustil epidémiu koronavírusu? Existuje na to spoľahlivá odpoveď?

Človek sa pozerá na svoj život a vidí svoje stopy v piesku. Vedľa nich stopy Boha, ktorý ho sprevádzal. Ale na svoje prekvapenie tie druhé stopy v dobe krízy miznú. Prečo si ma vtedy opustil?, pýta sa sklamane Boha. Neopustil som ťa, vtedy som ťa niesol na rukách, preto sú stopy len jedny. Boh nevysvetľuje, Boh berie situáciu na seba. Boh nie je filozof ani čisto zbožný modliaci sa duch. Je „akčný“. Prežíva všetko spolu s nami.

Podľa autora knihy Epidemics and Society Franka Snowdena „epidémie sú kategóriou chorôb, ktoré nastavujú zrkadlo ľudským bytostiam, kto naozaj sme.“ Čo sme teraz zistili o sebe pri pohľade do zrkadla?

Nikdy som nevidel spolupracovať ľudí v takej miere ako dnes. Odkladajú svoje rozdielnosti a spájajú sa v boji za bezpečie svojich drahých. Človek rád ľudstvo škatuľkuje do skupín. Nechceme si to priznať, ale všetci máme v sebe „sektárskeho“ ducha. Svoje spoločenstvo považujeme za to jediné zdravé. Som pozitívne prekvapený, ako táto kríza vyvoláva v človeku kultúru vzájomnosti a v istom zmysle sa cítime ako jedna veľká rodina.

Čo sa od nás čaká, zistíme v očiach našich drahých

V čom sú vaše osobné obavy, ale možno i nádeje, ktoré dnes prežívate?

Kvôli karanténe trávime viac času so svojimi drahými. Jeden môj kamarát mi to tak jednoducho, ale pravdivo vysvetlil: Nemôžem chodiť na pivo, von s kamarátmi, do práce a musím tráviť svoj čas len so svojou ženou. Som prekvapený, je to celkom rozumná „baba“ so zaujímavými názormi. Mojou nádejou je, že po tomto období nebudeme brať svojich drahých ako prečítanú knihu, ale si budeme vážiť ich jedinečnosť a poklad, ktorý v nich máme.

Podstatná otázka je, čo môžem ja sám, teraz, v tejto chvíli, robiť. Ako zistiť, čo je dobré a správne, aby som ja práve teraz robil? Kde nájsť odpoveď, čo sa odo mňa čaká?

Za Matkou Terezou raz prišiel jeden pán a horlivo sa ponúkal na veľké misijné diela a obdivuhodné skutky pre chudobných. No ona usmernila jeho nadšenie jednou vetou – nežiadajú sa od teba veľké veci. Choď domov a prestaň tak doma trieskať dverami. Tvoji drahí to veľmi ocenia a tvoj prínos pre svet bude dokonalý. Čo sa čaká odo mňa, spoznám v očiach svojich drahých. Každý z nás je pre niekoho darom a tam nej aj smeruje naša aktivita.

Je možné pripravovať sa, napríklad duchovne, na príchod podobných epidémií či iných katastrof?

Život je o prekvapeniach. Aj pozitívnych, aj negatívnych. Nedá sa dopredu všetko prešpekulovať, lebo by sme zabudli žiť. Nemusíme sa obávať toho, čo má prísť. Ani minulosť, ani budúcnosť nemáme v rukách. Prítomnosť je tým darom, ktorý sa nám ponúka. Jeden chalan hovoril svojmu dievčaťu: žijeme len raz, lebo aj tak musíme umrieť. Ona mu vraví – omyl – umierame len raz, žijeme každý deň. Ja som sa rozhodla svoj život sláviť. Napriek všetkému ho chcem sláviť.

Je zvláštne, že sme si doteraz zvykli žiť individualisticky, no v súčasnosti mnohí prežívajú práve to, že sme osoby spoločenské a potrebujeme ostatných, rovnako ako ostatní potrebujú nás. Cirkev sa predstavuje ako spoločenstvo veriacich, universitas je spoločenstvo učiteľov a žiakov. Je aj celé ľudstvo spoločenstvo? Prečo nám (zrazu?) záleží jeden na druhom?

V studenom lese horí vatra. Každý má v nej svoje horiace polienko. Spolu im je teplo. Ak by niekto odišiel so svojím drievkom do útrob lesa sám, zamrzne. Je to obraz aj nášho sveta. Všetci, či už veriaci alebo neveriaci, malí či veľkí, všetci rozumieme univerzálnemu jazyku lásky a jej hodnotám. A tam sa skrýva aj Boh. Ježiš sa vždy snažil orientovať chápanie človeka na skutočnosť, že celé ľudstvo je jedna veľká rodina.

Veľká noc: Život prekonáva smrť

Blíži sa Veľká noc. V čom je pre vás jej význam?

Veľká Noc je o živote. Život prekonáva smrť. A nielen tú fyzickú. Každá forma sklamania, smútku, znechutenia je malá smrť. Boh prichádza oživiť v nás to, čo zomrelo. Pokým má človek svoje sny a túžby, dovtedy je živý. Ak pochoval svoje plány, už je len biologický stroj. Veľká noc nie je len oslava víťazstva na fyzickou smrťou, ale nad všetkým, čo nám zabraňuje v skutočnom živote.

Aká bude Veľká noc bez plných kostolov?

Na Veľkú Noc síce môžu byť plné kostoly, ale srdcia aj tak môžu ostať prázdne. Máme jedinečnú príležitosť byť živým chrámom. Chrám je miesto, kde prebýva Boh. Teraz sme mobilným kostolom my sami. Chceme našim drahým priniesť hodnoty lásky, priateľstva a bezpečia. Byť živým chrámom je autentickejšie.

Má zmysel Veľká noc aj pre neveriacich alebo ľudí, ktorí sa nehlásia ku kresťanstvu?

Význam sviatkov je univerzálny. Každý rozumie tomu, že je dobré sa spolu stretnúť a zdieľať niečo hodnotné. Dokonca aj v rozhádaných rodinách sa cez sviatky zídu k spoločnému sviatočnému stolu a odložia svoje nezrovnalosti. Atmosféra sviatkov budí v srdci človeka tie najkrajšie hodnoty. Sviatky patria k prirodzenosti človeka, lebo človek je homo festivus, človek sviatočný. A potreba spoločnej radosti, ktorá sa zdieľaním znásobuje sa týka každého človeka.

Trnavská univerzita pozýva ľudského ducha bádať, objavovať a tvoriť

Študovali ste na Trnavskej univerzite. Aké sú vaše spomienky na univerzitné štúdiá?

Omyl. Neštudoval som. Stále študujem. Robím si doktorandské štúdiá, tak som stále v univerzitnom prostredí. Páči sa mi duch univerzít, ktoré vždy ponúkali priestor na otvorené premýšľanie. Rozdiel medzi školou a univerzitou je, že škola ponúka vedomosti, ktoré sú fixné a nemenné, univerzita pozýva ľudského ducha bádať, objavovať a tvoriť. Hlavne vo vedách ako filozofia, teológia, pedagogika a psychológia nemôže byť všetko len o „dogmách“. Treba vec spochybňovať, pýtať sa ... nie sme na základnej škole aby sme sa „bifľovali“ poučky. Chceme sa predovšetkým naučiť myslieť.

Čo vám dáva Trnavská univerzita? 

Prostredie univerzity pozýva k dialógu. K spoločnému hľadaniu odpovedí na výzvy života. Na Trnavskej univerzite sa mi páči jej otvorenosť. Ak má byť pravda skutočne pravdou, treba ju najprv preveriť a neklásť prekážky pýtaniu. Univerzita v nás rozvíja ľudskosť, v ktorej prirodzenosti je zakotvená túžba odhaľovať podstatu vecí, pýtať sa, konfrontovať sa s inými názormi.

Odporúčate študovať na Trnavskej univerzite aj iným záujemcom?

Od svojho obnovenia prešla Trnavská univerzita veľkú cestu. Vytvorila prostredie, ktoré je naklonené pokroku, dialógu a kreativite. Zlepšila svoje medzinárodné kontakty, vytvorila priestor pre vhodné uplatnenie sa absolventov na pracovnom trhu, ponúka aj rozvoj ľudskosti a pozitívnych hodnôt. Má dobrý a kvalitný zbor profesorov, ktorí to neberú len ako svoje zamestnanie ale aj ako povolanie, sú zapálení za svoj odbor a za dobro študentov. Preto môžem zodpovedne povedať, že áno, odporúčam.

Azyl pre ustráchané ľudské srdce 

Ste rektorom kostola v Bratislave. Ako sa vám vo vašej komunite darí zvládať súčasnú pandémiu?

Rehoľné komunity v súčasnosti často ponúkajú službu ucha. Nemôžeme veľa spraviť na poli zdravotníckom alebo vedeckom, ale náš prínos je vytvoriť azyl pre ustráchane ľudské srdce, ktoré potrebuje niekde zložiť svoje bremeno ťažkostí a obáv. Už každý podľa svojich darov sa venuje službe ucha, pera alebo tí šikovnejší kontaktu cez internetové programy.

Okrem kostola vás môžeme počúvať v podcaste Nedeľná nekázeň. Ako to, že kazateľ nekáže? 

Ak kazateľ začne kázať, ani jeho kázeň a ani jeho život za veľa nestoja. Moralizovanie je najúbohejšia forma ľudského egoizmu. Hrozí to najmä zbožným ľuďom, ktorý povýšia tradície nad človeka a katastrofa je na stole. Jeden človek si prišiel vypočuť kázeň pastora, ale nakoniec z nej vôbec nič nezachytil, ale pamätal si to, že mu nechali priniesť stoličku, aby nemusel stáť. Zabudneme čo druhí povedali, ale nikdy nezabudneme ako sme sa v ich spoločnosti cítili. Nezanechajme v druhých emočnú traumu, alebo pachuť neprijatia. Dajme im časť svojho srdca.

Viem, že máte rád klišé, preto jedným skončíme. Je novinárskym klíše pýtať od respondenta na záver rozhovoru prianie čitateľom. Čo prajete čitateľom tohto interview na veľkonočné sviatky 2020?

Prajem napriek všetkému nestratiť radosť. Jeden lekár mal psíka a nechal ho doma u kamarátky, keď išiel do práce. Ona musela urgentne odísť a tak ho priniesla za ním do jeho práce v nemocnici. Psík v nemocnici ešte nikdy nebol ale keď zacítil pach pána vtrhol do ordinácie, hoci nevedel čo ho tam čaká. Vedel ale, že tam jeho pán a preto nemal žiadne obavy. Mal len obrovskú radosť. My tiež nevieme, čo nás čaká. Aké budú nasledujúce roky. Vieme však, že vždy budeme mať pri sebe našich drahých a milujúceho Boha, a preto nám našu radosť nikto nemôže vziať.

 foto: archív T. Jellúša

Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!