Vedeli ste, že to, ako počujeme svet okolo seba, nie je len otázkou sluchu, ale najmä práce nášho mozgu? Že v hlučnej miestnosti sa možno podvedome „natáčame lepším uchom“ nie preto, že by jedno z nich bolo fyzicky lepšie, ale preto, že každá hemisféra mozgu spracúva zvuk iným spôsobom?

Práve týmto fascinujúcim javom sa dlhodobo zaoberá prof. PhDr. Marián Špajdel, PhD., vedúci Katedry psychológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Vo svojom výskume sa venuje fungovaniu ľudského mozgu, pozornosti a spracúvaniu sluchových informácií, pričom kľúčovú úlohu zohráva metodika dichotickej stimulácie – neuropsychologický nástroj, ktorý odhaľuje, ako spolupracujú (a niekedy aj súperia) mozgové hemisféry.

Dichotická stimulácia nie je testom sluchu. Je oknom do toho, ako mozog filtruje informácie, ako sa sústredíme, ako reagujeme na podnety z okolia. Aj vďaka výskumu realizovanému na Filozofickej fakulte TRUNI dnes táto metodika pomáha odborníkom lepšie porozumieť fungovaniu mozgu v bežnom živote aj v klinickej praxi.

V rozhovore s prof. Mariánom Špajdelom sa pozrieme na to, prečo naše uši počujú svet inak a prečo je mozog oveľa dôležitejší než samotný sluch.

Pán profesor, stalo sa vám niekedy, že ste sa v hlučnej miestnosti nevedomky otočili jedným uchom k človeku, ktorému ste chceli lepšie porozumieť a uvedomili ste si, že za tým nie je náhoda, ale mozog? 
Áno, pomerne často. Nie je to náhoda, je to malý každodenný dôkaz toho, že počúvanie nie je len práca uší, ale najmä mozgu.

Ak by ste mali laikovi jednou vetou vysvetliť, čo je dichotická stimulácia- ako by ste ju opísali?
Dichotická stimulácia je neinvazívna metóda, pri ktorej človek cez slúchadlá počúva súčasne dva rozdielne zvuky, slabiky alebo slová - jeden v pravom a druhý v ľavom uchu. Do každého ucha teda prichádza iná informácia - a spôsob, ako si s tým mozog poradí, nám prezrádza veľa o sluchovej percepcii, pozornosti aj o tom, ktorá hemisféra sa pri spracovaní určitých podnetov uplatňuje výraznejšie.

Sluchový systém nie je iba pasívny prijímač zvuku, ale dynamická mozgová sieť, v ktorej zohrávajú úlohu nervové dráhy, hemisférická špecializácia aj pozornosť.

Prečo naše uši „nepočujú rovnako“, hoci z anatomického hľadiska vyzerajú takmer identicky?
Z anatomického hľadiska sú naše uši naozaj veľmi podobné, no počutie nie je iba vecou ušnice, bubienka či vnútorného ucha. Rozhodujúce je aj to, kam a akou cestou sa zvuková informácia dostane v mozgu. Sluchový systém je usporiadaný tak, že informácia z každého ucha smeruje do oboch hemisfér, ale silnejšie a efektívnejšie sú takzvané kontralaterálne dráhy - teda spojenia z pravého ucha do ľavej hemisféry a z ľavého ucha do pravej hemisféry. 

V podmienkach dichotickej stimulácie (tzn. keď každé ucho zachytáva odlišný podnet) sa táto asymetria zvýrazní: podnet z pravého ucha má efektívnejší prístup do ľavej hemisféry, kým podnet z ľavého ucha do pravej hemisféry. A tu vstupuje do hry špecializácia mozgových hemisfér. U väčšiny ľudí sa reč a jazyk spracúvajú dominantne v ľavej hemisfére. Preto pri súčasnom počúvaní dvoch rôznych verbálnych podnetov (napríklad slabík alebo slov) býva presnejšie zachytený podnet z pravého ucha. Tento jav sa nazýva preferencia pravého ucha. Pri neverbálnych zvukoch, napríklad pri hudbe alebo environmentálnych zvukoch, sa môže naopak prejaviť preferencia ľavého ucha, pretože tieto typy podnetov viac zapájajú pravú hemisféru. Dôležité však je, že nejde o jednoduché tvrdenie „pravé ucho počuje lepšie“ alebo „ľavé ucho počuje horšie“. 

V bežnom živote obidve uši spolupracujú a mozog ich informácie neustále integruje. Rozdiely sa ukážu najmä v náročnejších situáciách — keď do oboch uší prichádzajú naraz odlišné informácie, keď musíme niečo filtrovať, zamerať pozornosť alebo rýchlo rozhodnúť, čo sme počuli. Práve vtedy sa prejaví, že sluchový systém nie je iba pasívny prijímač zvuku, ale dynamická mozgová sieť, v ktorej zohrávajú úlohu nervové dráhy, hemisférická špecializácia aj pozornosť.

Čo sa vlastne deje v mozgu v momente, keď každé ucho dostane v rovnakom čase úplne iný zvuk?
Keď každé ucho počuje naraz iný zvuk, mozog musí v zlomku sekundy rozhodnúť, ktorý signál spracuje efektívnejšie: zvuky z každého ucha vtedy smerujú prednostne do opačnej hemisféry, pričom výsledok ovplyvňuje okrem špecializácie hemisfér aj to, kam človek zameriava pozornosť.

Dá sa povedať, že máme každý svoje vlastné „zvukové nastavenie mozgu“?
U väčšiny ľudí má pri verbálnych podnetoch výhodu pravé ucho, pretože reč sa zvyčajne spracúva najmä v ľavej hemisfére. Pri neverbálnych zvukoch, napríklad pri hudbe alebo zvukoch prostredia, sa môže viac uplatniť pravá hemisféra, a tým aj ľavé ucho. Zároveň však neplatí, že všetci ľudia majú rovnaký profil. Rozdiely môžu súvisieť s vývinom, preferenciou ruky, hudobnou skúsenosťou, stratégiou riešenia úlohy, aktuálnou pozornosťou či individuálnou organizáciou sluchových dráh. Nie je to však nemenný odtlačok prsta ale skôr dynamický spôsob, akým náš mozog v danej situácii uprednostní určitý typ informácie, určitú hemisféru alebo určitý sluchový kanál.

Čo nám výsledky dichotickej stimulácie prezrádzajú o našej schopnosti sústrediť sa?
Pri dichotickej stimulácii sa dá schopnosť sústrediť sledovať veľmi názorne. Človek môže dostať inštrukciu buď počúvať oba zvuky naraz, alebo sa má zamerať iba na to, čo počuje v pravom či v ľavom uchu. Vtedy vidíme, ako dobre si mozog dokáže vybrať dôležitú informáciu, odsunúť do úzadia rušivý zvuk z druhého ucha a podľa zadania presunúť pozornosť tam, kam treba. Preto možno dichotickú stimuláciu chápať ako určitý záťažový test sluchovej pozornosti. Mozog dostane dve rozdielne informácie v rovnakom čase a musí sa s nimi vyrovnať. Výsledky ukazujú, či človeka viac „stiahne“ prirodzene silnejší alebo výhodnejší signál, alebo či dokáže svoju pozornosť vedome nasmerovať na ten zvuk, ktorý má byť v danej chvíli dôležitý podľa inštrukcie.

Dichotická stimulácia ukazuje, že mozog zvuky iba neprijíma, ale neustále medzi nimi vyberá, potláča ich a usporadúva podľa dôležitosti.

Môže to vysvetľovať, prečo niektorí ľudia lepšie fungujú v tichu a iní zasa v miernom hluku?
Áno, môže to byť jeden z dielikov skladačky. Niekto sa v hluku „stratí“, pretože jeho mozog musí vynaložiť veľa energie na filtrovanie rušivých zvukov. Inému mierny šum, hudba bez slov alebo ruch kaviarne paradoxne pomáhajú, pretože vytvoria rovnomerné pozadie a zabránia tomu, aby ho vyrušoval každý náhodný zvuk. Dichotická stimulácia ukazuje, že mozog zvuky iba neprijíma, ale neustále medzi nimi vyberá, potláča ich a usporadúva podľa dôležitosti.

Prečo sa dichotická stimulácia využíva aj v klinickej neuropsychológii a medicíne, napríklad pri epilepsii alebo po úrazoch mozgu?
Dichotická stimulácia sa v klinickej neuropsychológii a medicíne využíva preto, že dokáže neinvazívnym spôsobom zachytiť, ako mozog spracúva informácie prichádzajúce z pravého a ľavého ucha. Keďže pri tejto úlohe musia spolupracovať sluchové dráhy, temporálne i frontálne laloky, corpus callosum, zapája sa pozornosť aj pamäťové procesy - zmeny vo výkone môžu veľmi dobre ukázať, že niektorá časť tejto siete nepracuje optimálne. Pri úrazoch mozgu alebo neurologických ochoreniach nemusí byť problém vždy zjavný na prvý pohľad: človek môže počuť normálne, ale môže mať ťažkosti so spracovaním zložitejších alebo konkurenčných zvukových informácií. Práve vtedy môže byť dichotická stimulácia užitočná, pretože preveruje mozog v náročnejšej situácii: keď musí naraz spracovať dva rozdielne podnety. V klinickej praxi ide o cennú súčasť širšieho neuropsychologického vyšetrenia, ktorá môže pomôcť zachytiť jemné poruchy napr. pri epilepsii, úrazoch mozgu, otrasoch mozgu a pod.

Čím je táto metodika výnimočná v porovnaní s inými diagnostickými nástrojmi?
Dichotická stimulácia je výnimočná tým, že je navonok veľmi jednoduchá, ale z hľadiska fungovania mozgu mimoriadne informačne bohatá. Človek si nasadí slúchadlá a počúva dva rozdielne podnety naraz — jeden v pravom a druhý v ľavom uchu. Nevyžaduje zložité prístrojové vybavenie, ale pritom môže priniesť informácie o funkčnej asymetrii hemisfér (lateralizácii verbálnych a neverbálnych funkcií do ľavej či pravej hemisféry), a tiež o dôsledkoch neurologického poškodenia. Osobitne zaujímavé je, že „naša“ slovenská metodika nepracuje iba s rečovými podnetmi, ale kombinuje viacero typov materiálu - slabiky, slová, environmentálne zvuky a sekvencie tónov. Vďaka tomu umožňuje porovnať, ako mozog spracúva významové aj nevýznamové, verbálne aj neverbálne podnety. Práve táto kombinácia robí z „našej“ dichotickej stimulácie nielen test jednej schopnosti, ale skôr citlivú sondu do organizácie sluchového spracovania v mozgu.

Stáva sa, že test odhalí problém aj u človeka, ktorý si subjektívne myslí, že je úplne v poriadku?
Áno, môže sa to stať. Človek má pocit, že funguje bez ťažkostí, no v náročnejšej situácii sa ukáže, že mozog nespracúva sluchové informácie úplne optimálne. Práve preto môže metodika odhaliť aj jemnejšie problémy, ktoré sa pri bežnom rozhovore alebo štandardnom neuropsychologickom vyšetrení nemusia prejaviť. Môže ísť napríklad o oslabenie sluchovej percepcie, pozornosti, spracovania reči, prenosu informácií medzi hemisférami alebo dôsledky ľahšieho otrasu mozgu.

Akú úlohu zohráva Filozofická fakulta Trnavskej univerzity vo výskume dichotickej stimulácie na Slovensku?
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity zohráva v tejto oblasti významnú úlohu najmä tým, že sa tu dichotická stimulácia systematicky rozvíja ako nielen výskumná ale aj prakticky využiteľná psychodiagnostická metodika. Náš výskum zároveň nadväzuje na domácu tradíciu, osobitne na prácu dr. Jariabkovej, ktorá už v roku 1987 publikovala časť metodiky zameranú na verbálne podnety. Neskôr bola na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity rozpracovaná komplexná slovenská metodika dichotickej stimulácie (Špajdel, Jariabková, 2008), ktorá k týmto verbálnym podnetom pridala neverbálne podnety. V súčasnej podobe teda metodika pracuje so slabikami, slovami, environmentálnymi zvukmi a sekvenciami tónov. Jej prínosom je nielen to, že využíva slovenský verbálny materiál, ale aj to, že umožňuje porovnať spracovanie rečových a nerečových informácií v jednom diagnostickom rámci. Dá sa povedať, že na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity sa dichotická stimulácia posunula od čiastkových výskumných postupov na Slovensku k ucelenejšej metodike využiteľnej v psychologickej a neuropsychologickej diagnostike.

Je niečo, na čo ste v súvislosti s týmto výskumom osobitne hrdý?
Najviac som hrdý na to, že z dlhoročného výskumu vzniklo niečo, čo má praktický zmysel. Vo vede je dôležité prinášať nové poznatky, ale pre mňa má osobitnú hodnotu, keď sa tieto poznatky dajú pretaviť do nástroja, ktorý môže pomôcť v diagnostike, rehabilitácii alebo lepšom porozumení konkrétnemu človeku. A napokon som hrdý na to, že tento výskum nadväzuje na domácu odbornú tradíciu a zároveň ju rozširuje ďalej o neverbálne podnety, klinickú interpretáciu a praktické využitie pri rôznych neuropsychologických otázkach. Pre mňa je dôležité, že výsledkom nie je len publikácia, ale metodika, ktorá môže pomáhať lepšie porozumieť konkrétnym ľuďom a ich mozgovému fungovaniu.

Vaša monografia Dichotická stimulácia v psychologickej diagnostike je dnes praktickou príručkou pre odborníkov. Je táto publikácia určená aj pre širšiu verejnosť so záujmom o fungovanie mozgu?
Monografia nie je určená pre laickú verejnosť v užšom zmysle slova. Je to odborná publikácia pre psychológov, neuropsychológov, logopédov a ďalších odborníkov, ktorí sa venujú diagnostike, sluchovému spracovaniu alebo výskumu mozgových funkcií. Obsahuje metodické postupy, normy, vyhodnocovanie, psychometrické údaje a klinickú interpretáciu, teda časti, ktoré predpokladajú odborné zázemie. To však neznamená, že téma sama osebe nie je zaujímavá aj pre širšiu verejnosť. Práve naopak - dichotická stimulácia veľmi názorne ukazuje, že počúvanie nie je iba otázkou uší, ale najmä mozgu. Samotná monografia je však písaná ako odborná príručka, nie ako popularizačná kniha.

Zvuk nie je pre mozog iba fyzikálna vlna. Je to informácia, ktorú musí rozpoznať, porovnať s predchádzajúcou skúsenosťou, priradiť jej význam, prípadne ju odlíšiť od rušivých podnetov a rozhodnúť, či je dôležitá. Aj obyčajný zvuk sa v mozgu mení na informáciu, spomienku, emóciu.

Čo vás na ľudskom mozgu fascinuje aj po rokoch výskumu najviac?
Aj po rokoch výskumu ma na ľudskom mozgu najviac fascinuje to, ako dokáže zdanlivo jednoduché podnety premieňať na veľmi komplexnú skúsenosť. Napríklad zvuk nie je pre mozog iba fyzikálna vlna. Je to informácia, ktorú musí rozpoznať, porovnať s predchádzajúcou skúsenosťou, priradiť jej význam, prípadne ju odlíšiť od rušivých podnetov a rozhodnúť, či je dôležitá. Aj obyčajný zvuk sa v mozgu mení na informáciu, spomienku, emóciu.  Ďalšia z vecí, ktorá ma fascinuje najviac, je úžasný vývin detského mozgu po narodení. V priebehu prvých mesiacov a rokov sa učí rozpoznávať tváre, hlasy, emócie, pohyb, rytmus reči, význam slov aj pravidlá sociálneho sveta. Je fascinujúce sledovať, ako sa z pôvodne veľmi jednoduchých reakcií postupne vytvára čoraz zložitejšie správanie. Mozog si pritom neustále buduje nové spojenia, posilňuje tie, ktoré sa ukazujú ako užitočné, a postupne sa učí stále viac efektívnejšie spracúvať svet okolo seba. Každý nový pohyb, každé slovo, každá hra a každá sociálna skúsenosť sa doslova fyzicky zapisujú do spôsobu, akým sa mozog organizuje. To je podľa mňa jeden z najkrajších príkladov toho, že mozog nie je hotová štruktúra, ale živý systém, ktorý sa formuje skúsenosťou.

Je niečo, čím vás mozog stále dokáže prekvapiť?
Mozog ma dokáže prekvapiť najmä tým, ako veľmi je plastický a zároveň krehký. Niekedy vidíme, že aj malé poškodenie alebo jemná funkčná zmena môže výrazne zasiahnuť do každodenného fungovania človeka. Inokedy nás, naopak, prekvapí, ako si mozog postupne dokáže nájsť náhradné cesty, prispôsobiť sa a obnoviť funkcie, ktoré sme už považovali za stratené.

Keby ste mali jedným odkazom povzbudiť študentov psychológie, ktorí dnes uvažujú o vedeckej dráhe, čo by ste im povedali?
Študentom by som povedal, aby boli zvedaví a nebáli sa ťažkých otázok. Vedecká dráha nie je vždy pohodlná, ale je mimoriadne zmysluplná, ak človeka naozaj zaujíma, ako veci fungujú. Vyžaduje vytrvalosť, poctivosť, kritické myslenie a schopnosť prijať, že nie vždy dostaneme rýchlu alebo jednoduchú odpoveď. Práve psychológia však ponúka krásnu možnosť spájať vedeckú presnosť s porozumením človeku - a to je podľa mňa veľmi silná motivácia.

V bežnej komunikácii totiž nejde iba o to, čo bolo povedané, ale aj o to, čo si náš mozog vybral ako dôležité, čo potlačil, čo si spojil s predchádzajúcou skúsenosťou a aký význam tomu priradil. To môže byť dôležité v škole, v práci, v rodine aj v medziľudských vzťahoch.

Ak by sme lepšie porozumeli tomu, ako náš mozog filtruje zvuky a informácie, mohlo by nám to pomôcť lepšie rozumieť aj sebe navzájom?
Určite áno. Ak lepšie porozumieme tomu, ako mozog filtruje a spracúva informácie, lepšie pochopíme aj to, prečo každý z nás vníma tú istú situáciu trochu inak. V bežnej komunikácii totiž nejde iba o to, čo bolo povedané, ale aj o to, čo si náš mozog vybral ako dôležité, čo potlačil, čo si spojil s predchádzajúcou skúsenosťou a aký význam tomu priradil. To môže byť dôležité v škole, v práci, v rodine aj v medziľudských vzťahoch. Lepšie porozumenie ľudskému vnímaniu nás môže viesť k väčšej trpezlivosti, presnejšej komunikácii a väčšej tolerancii.

Ďakujeme za rozhovor. :)