Úspech, vytrvalosť a skutočný záujem o odbor - aj týmto sa vyznačujú študenti, ktorí tento akademický rok získali Cenu rektora. Bc. Adriána Filipová a Bc. Matúš Mikula z Pedagogickej fakulty v rozhovore priblížili nielen svoju cestu k oceneniu, ale aj to, čo ich motivuje a čo považujú za kľúčové počas štúdia.

Môžete nám priblížiť projekt alebo aktivitu, za ktorú Ste boli ocenený?
Matúš: Ocenenie sa prioritne viaže na naše dlhodobé pôsobenie v programe Budúcnosť INAK. Program vznikol pod záštitou Nadácie Pontis, ako reakcia na potrebu znižovania sociálnych nerovností, podpory inkluzívnosti a zabezpečenia rovnakého prístupu ku kvalitnému neformálnemu vzdelávaniu pre všetky deti bez rozdielu. Zameriava sa najmä na deti zo škôl a komunít s vyšším podielom žiakov zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia.

V rámci programu sme sa postupne podieľali nielen na podpore, ale aj na príprave a realizácii výchovno-vzdelávacích aktivít zameraných predovšetkým na rozvoj mäkkých zručností, digitálnych zručností a podnikavosti. Cieľom týchto aktivít je podporovať deti v tímovej spolupráci, v efektívnom využívaní digitálnych technológií a v schopnosti premieňať vlastné nápady na riešenia, ktoré majú pozitívny dopad na ich okolie.

Nadobudnuté zručnosti dokážu deti pretaviť do konkrétnych riešení problémov vo svojej komunite a postupne sa tak stávajú aktívnymi tvorcami zmien. Program Budúcnosť INAK preto systematicky rozvíja kritické myslenie, schopnosť riešiť problémy, vytrvalosť, spoluprácu a tvorivosť, pričom sme radi, že môžeme byť jeho aktívnou súčasťou.

Čo Vás motivovalo začať sa venovať oblasti, v ktorej ste vynikli?
Matúš: V programe Budúcnosť INAK pôsobím už štvrtý rok. Na začiatku bola mojou motiváciou najmä možnosť absolvovať prax v tomto zariadení, čo som vnímal ako vhodnú príležitosť. Postupne mi však začal byť veľmi blízky samotný koncept programu, ako aj hodnoty, na ktorých je postavený. Vytvoril som si silný vzťah k deťom aj k práci s nimi, ako aj ku koordinátorom klubu, čo ma motivovalo zostať v programe aj nad rámec povinností vyplývajúcich zo štúdia.

Pôsobenie v Budúcnosti INAK pre mňa znamenalo výrazný profesijný aj osobnostný rozvoj. Mal som možnosť zúčastniť sa viacerých vzdelávacích kurzov, ktoré ma posunuli v práci s deťmi, v hľadaní nových prístupov, pričom jednou z motivácií bol aj samotný posun v zariadení. V súčasnosti pôsobím ako mentor a spoločne vedieme vlastnú skupinu detí, čo považujem za veľkú zodpovednosť, ale aj silný zdroj motivácie pokračovať v zariadení aj po skončení štúdia.

Adriána: Musím s Matúšom súhlasiť – na začiatku bolo najväčšou motiváciou práve spomínané absolvovanie praxe. Táto naša cesta začala spoločne – obaja sme sa stali súčasťou Budúcnosti INAK v rovnakom čase a po celý ten čas to ťaháme spolu. Spoločne sme riešili, či chceme po online vzdelávaní, ktoré nám bolo poskytnuté, pokračovať aj v priamej činnosti v klube. Rozhodli sme sa, že áno a podľa mňa ani jeden z nás toto rozhodnutie neľutuje. Myslím si, že obrovskou motiváciou sme boli aj jeden druhému – keďže sme nevedeli, čo nás čaká a vo dvojici sa to ťahá tak nejak lepšie. Okrem toho ma motivovalo prostredie, v ktorom sa klub nachádza a hlavne samotná koordinátorka klubu, ktorá v našich začiatkoch predstavovala obrovskú podporu, stále akoby videla za hranice nášho pôsobenia a podporovala nás v ďalšej priamej činnosti s deťmi. Ako už povedal aj Matúš – dnes pôsobíme obaja ako mentori klubu, máme zodpovednosť za skupinu, ktorá je aktuálne vo svojom poslednom – treťom ročníku a jej súčasťou sme boli od začiatku, keď do klubu nastúpili ako prváci. Aj to je silná motivácia – sledovať ich posun a vidieť, ako sa mení zmýšľanie a pôsobenie detí v klube.

Zároveň je to niečo, čo nás napĺňa, nehovoriac o všetkých tých vedomostiach a zručnostiach, ktoré sme vďaka tomu nadobudli a to aj prostredníctvom absolvovania viacerých vzdelávacích workshopov či kurzov, ktoré nám organizácia poskytla a ktoré môžeme využiť pri našom budúcom pôsobení. Ocenenie sa týka aj zapájania sa do organizácie fakultných vedeckých podujatí, ktoré je pre mňa úplne prirodzenou súčasťou študentského života. Ja sa v kolektíve na našej fakulte cítim nesmierne dobre a preto, keď ma niekto poprosí o pomoc, ak môžem, vždy sa rada zapojím. Tieto dni boli pre mňa stále o čomsi viac, než len o pomoci – hlavne o ľuďoch, ktorí za tým stoja. Prosto to tam mám rada.

Ktorý moment pri práci na projekte bol pre Vás najpamätnejší?
Matúš: Ak sa mám zamyslieť nad najpamätnejším momentom, okamžite mi napadne záverečné EXPO, ktoré v programe Budúcnosť INAK organizujeme na konci každého školského roka. Ide o podujatie, na ktorom deti prezentujú rodičom, učiteľom aj podporovateľom to, čo sa im počas roka podarilo vytvoriť.

Silne mi utkvela v pamäti skúsenosť so skupinou vtedajších prvákov v klube, teda žiakov šiesteho ročníka základnej školy. Išlo o veľmi živú skupinu, u ktorej bola motivácia k vzdelávaniu spočiatku pomerne nízka. Jeden z chlapcov mal problém so zapájaním sa do aktivít.

Počas príprav na EXPO nás však tento žiak výrazne prekvapil. Rozhodol sa, že si v klube vyrobí vlastné mydlá a sviečky, ktoré bude na podujatí predávať. Pracoval samostatne, sústredene a s veľkým nasadením. Na samotnom EXPE si vytvoril vlastný predajný stánok, stanovil ceny a v spolupráci s kamarátom vymyslel aj originálnu marketingovú aktivitu – víťaz jeho hry získal kupón na najdrahšiu sviečku.

Najsilnejším momentom však bolo jeho rozhodnutie venovať celý výťažok späť do klubu a pozvať všetkých do Jump arény. Táto skúsenosť mi dodnes pripomína, aký veľký potenciál deti majú, keď ich niečo skutočne zaujme a dostanú priestor rozvíjať svoje silné stránky.

Ako dlho vám trvalo dopracovať sa k výsledku, ktorý viedol k oceneniu?
Matúš: Moja motivácia nikdy nesmerovala k získaniu ocenenia. Samozrejme, cena ma veľmi teší a vážim si ju, najmä preto, že môžu byť na mňa hrdí moji blízki, no na začiatku som sa ani nezamýšľal nad tým, že by takýto druh ocenenia existoval, a už vôbec nie, že by som ho raz mohol získať.

Moje pôsobenie v programe Budúcnosť INAK sa začalo v druhom ročníku bakalárskeho štúdia, pričom mu predchádzala príprava a vzdelávanie. Spočiatku bola mojou motiváciou najmä možnosť absolvovať odbornú prax, postupne ju však nahradil osobný rozvoj, rastúci záujem a najmä vzťah k samotnej práci s deťmi.

V súčasnosti som v druhom ročníku magisterského štúdia, takže možnosť prevziať si ocenenie po troch až štyroch rokoch systematickej práce vnímam ako príjemné zavŕšenie dlhodobého procesu. Zároveň je pre mňa silnou motiváciou pokračovať v tejto činnosti aj naďalej.

Adriána: Ťažko povedať presne, ako dlho to trvalo, keďže nešlo o cieľ, ku ktorému by sme smerovali, ale o dlhodobú aktivitu počas štúdia. Pôsobenie v Budúcnosti INAK a zapájanie sa do fakultných vedeckých podujatí sa pre nás stalo prirodzenou súčasťou študentského života, nie niečím, za čo by sme očakávali ocenenie. Vedela som, že sú študenti na začiatku akademického roka takto oceňovaní, ale zároveň som seba, respektíve nás nepovažovala za niekoho, kto by tam mohol stáť s ostatnými, skutočne veľmi významnými študentmi.

Ako ste reagovali, keď ste sa dozvedeli, že budete ocenená?
Adriána: Touto otázkou nadväzujem na tú predchádzajúcu – bola som úprimne prekvapená. Vôbec som to nečakala a prvá reakcia bola skôr otázka, či sa nemýlia. Až neskôr prišla radosť, vďačnosť a pocit, že si niekto všimol našu dlhodobú prácu, čo si samozrejme veľmi vážime.

Ako by ste zhodnotili podporu zo strany Trnavskej univerzity či fakulty?
Adriána: Výber tejto vysokej školy nebudem nikdy ľutovať a to práve vďaka podpore, ktorú som zo strany fakulty vždy cítila. Keď som sa rozhodovala, či v programe Budúcnosť INAK ostať a participovať viac než predtým, radila som sa práve s vyučujúcimi na fakulte, ktorí ma v tomto rozhodnutí veľmi podporili a povzbudili.

Rovnako som podporu cítila aj počas realizácie výskumu k mojej bakalárskej práci, keď mi školiteľka navrhla realizovať výskum práve v klube, o ktorom vedela, že som jeho súčasťou. Vďaka tomu som získala cenné skúsenosti a zároveň som mala možnosť bližšie spoznať deti, s ktorými sme pracovali – vtedy boli prváci.

Rovnako pozitívne vnímam aj otvorenosť vyučujúcich, keď som chodila do tried prezentovať aktivity klubu a hľadať ďalších dobrovoľníkov – vždy som sa stretla s prijatím, pochopením a podporou, zároveň sa vyučujúci tešili, že svoje skúsenosti predávam ďalším študentom, čím motivujem aj ich, aby boli počas svojho študentského života aktívni. Podporu zo strany univerzity som taktiež vnímala aj prostredníctvom motivačného štipendia, na ktoré som bola viackrát navrhnutá.

Čo Vám pomáha udržať si disciplínu a motiváciu?
Matúš: Veľmi mi pomáha schopnosť pokračovať aj v momentoch, keď motivácia prirodzene klesá. Uvedomujem si, že nie vždy je človek rovnako naladený, no práve disciplína mi často pomôže prekonať tieto obdobia a motivácia sa následne opäť dostaví.

V priebehu môjho pôsobenia nastali aj chvíle, keď som zvažoval, či pokračovať ďalej, najmä v období, keď som mal pocit stagnácie a menšieho osobného posunu. Zlomovým momentom pre mňa bola ponuka viesť vlastnú skupinu detí. Táto nová zodpovednosť mi priniesla nielen čerstvú motiváciu, ale aj pocit zmysluplnosti a ďalšieho profesijného rastu.

Silným motivačným faktorom je pre mňa vedomie, že môžem byť pre deti oporou a že ich rozvoj do veľkej miery závisí aj odo mňa. Možnosť odovzdávať im skúsenosti, hodnoty a čas považujem za jednu z najväčších motivácií pokračovať v tejto práci.

Aké sú vaše plány po skončení štúdia?
Matúš: Po skončení štúdia by som sa rád aj naďalej venoval práci s deťmi a mladými ľuďmi. Jednou z možností je pokračovať v programe Budúcnosť INAK, ideálne na pozícii koordinátora, keďže mi je toto prostredie veľmi blízke. Zároveň si však uvedomujem, že možnosti uplatnenia sú limitované, a preto uvažujem aj nad ďalšími cestami, kde by som dokázal zmysluplne využiť svoje vzdelanie a skúsenosti. Alternatívou je uplatnenie v Policajnom zbore, konkrétne v oblasti prevencie. Práve prevenciu vnímam ako priestor, kde sa prirodzene prepája moje štúdium sociálnej pedagogiky.

Nech už bude moja ďalšia profesionálna cesta akákoľvek, chcem, aby ma práca napĺňala, bavila a zároveň ma motivovala k ďalšiemu osobnému aj profesijnému rozvoju, tak ako to je aj v prípade pôsobenia v programe.

Akú radu by ste dali novým študentom, ktorí práve začínajú?
Adriána: Kedysi som mala pocit, že je to klišé, keď som stále počúvala, ako je dôležité zapájať sa do mimoškolských aktivít, lebo nám to môže len a len pomôcť. Dnes to už za klišé nepovažujem a je to skutočne moje rada od srdca – zapájajte sa! Nikdy neviete, kam vás tieto kroky zavedú. Získate nové skúsenosti, vedomosti, zručnosti... Stretnete niekoho, kto vám možno zmení život, kto obohatí ten študentský, získate nové kontakty, bude sa vám v istých vodách plávať omnoho lepšie. V neposlednom rade možno objavíte v sebe niečo, o čom ste doteraz netušili, že máte. Možno si už počas štúdia nájdete svoje budúce povolanie, ktoré vás bude napĺňať.