Ako odpustiť aj neodpustiteľné?

Psychologička Lucia Záhorcová je nerozlučne spätá s Trnavskou univerzitou. Po vyštudovaní psychológie a absolvovaní doktorandského štúdia ostala pracovať na filozofickej fakulte ako odborná asistentka. Popri materinských radostiach (i starostiach) sa odborne venuje téme odpúšťania, o čom vznikla aj jej nová kniha Ako odpustiť aj neodpustiteľné. Začiatkom októbra 2024 ju predstavili v trnavskej Knižnici Juraja Fándlyho.

Neschvaľujem, nezabúdam, ani sa nezmierujem. Ale odpúšťam

Čím si vás získala práve téma odpustenia? Venujete sa jej v médiách, napísali ste o nej knihu, prevádzkujete webstránku, takže odpustenie si vás skutočne získalo.

Všetci v živote zažívame nejaké zranenia. Sme nedokonalí a tak ľahko, hoci nechcene, môžeme ublížiť ľuďom okolo nás alebo oni, naopak, zrania nás. Keď som prvýkrát počula o odpustení z hľadiska psychológie, zaujalo ma tým, že okrem hlbokého ľudského rozmeru, ktorý sa dotýka nás všetkých, má vedecké pozadie. Dnes už existuje množstvo vedeckých výskumov, ktoré skúmajú odpúšťanie v rôznych oblastiach, jeho súvislosti s našou osobnosťou či jeho dôsledky pre naše zdravie a vzťahy. Opakovane sa mi potvrdzuje vo výskume, aj v praxi, že odpúšťanie má zmysel. Keď odpúšťame bezpečne, môže to byť pre nás veľmi liečivé.

Vysvetlime si, čo to znamená „odpustiť“. Ide o prepáčenie, zabudnutie, alebo je v tom niečo hlbšie?

Odpúšťanie je procesom vnútorného uzdravovania našich bolestivých zranení. Ide v ňom v prvom rade o ošetrenie našich bolestivých emócií. Je to zároveň proces, ktorý môže byť náročný, dlhodobý a v niektorých prípadoch aj celoživotný.

Dôvod, prečo majú niekedy ľudia negatívny postoj k odpusteniu, je práve ten, že si spájajú odpustenie so schválením či prepáčením toho, čo sa stalo. Akoby odpustiť znamenalo, že to, čo sa stalo, bolo vlastne v poriadku. Potom je úplne pochopiteľné, že nechcú odpustiť.

Odpúšťať však nemá byť o schválení toho, čo sa stalo. Práve naopak, aby bolo odpúšťanie skutočné a liečivé, uznávame, že to, čo sa stalo, bolo nesprávne a vždy bude nesprávne.

Odpustiť tiež neznamená zabudnúť. Často to, čo vyzerá ako zabudnutie, je skôr popieraním zranenia. Tvárime sa, že sa nič nestalo, že nemáme čo odpúšťať, ale vo vnútri to stále bolí, no možno sa s tým nechceme alebo zatiaľ nedokážeme konfrontovať.

A v neposlednom rade, odpustiť neznamená nevyhnutne zmieriť sa s druhým. Odpúšťanie je naším vnútorným procesom, je o nás samotných, kým zmierenie je o dvoch ľuďoch. Zmierenie je znovuobnovením vzťahu po konflikte či zranení, a často k nemu potrebujeme, aby sa nám druhý človek ospravedlnil. Niekedy sa potrebujeme ospravedlniť aj my sami. Musíme chcieť pokračovať vo vzťahu, chcieť pracovať na obnovení dôvery, čo môže byť veľmi ťažké. Odpúšťať vo svojom vnútri je možné aj vtedy, keď sa s druhým nemôžeme alebo nechceme zmieriť. Keď nemôžeme druhému opäť dôverovať, lebo svoje správanie neuznal a nezmenil, keď je pre nás vzťah rizikový a príliš bolestivý, napríklad v prípade násilného vzťahu. Odpúšťanie tak môže prebiehať vyslovene v našom vnútri, bez toho, aby o tom druhý človek vedel. Môže ísť ruka v ruke s držaním si osobných hraníc, povedzme v tom, či a ako sa chceme s druhým človekom stretávať, aké správanie mu dovolíme a aké už nie. Takéto odpustenie môže byť veľmi uzdravujúce a posilňujúce.

Neexistuje ľahké odpustenie

Znamená odpustenie isté „oslobodenie sa“, odpútanie od problému či osoby?

Ľudia, ktorí dokázali odpustiť, práve popisujú odpustenie ako oslobodenie. Ako pustenie, úľavu či nadobudnutie pokoja v živote. Neraz hovoria o tom, ako ich odpustenie akoby zbavilo veľmi ťažkého balvanu. Prestali sa zameriavať na minulosť a začali viac žiť v prítomnosti. Už sa viac necítili takí vyčerpaní opakovaným uvažovaním nad tým, ako ich druhý zranil. V tomto je práve paradox odpúšťania. Odpúšťame niekomu, kto nás zranil, a pritom pomáhame sami sebe.

Je však potrebné odlíšiť odpúšťanie, ktoré zahŕňa vedomé prežitie a spracovanie našich bolestivých emócií, od toho, že sa odpútame od problému tak, že na to bolestivé nemyslíme a vyhýbame sa tomu. Na to, aby sme mohli uzdravovať bolestivé emócie, ich musíme najskôr cítiť.

Na to, aby sme mohli uzdravovať bolestivé emócie, ich musíme najskôr cítiť.

Odpustiť pôsobí navonok ľahko. Aké náročné je odpustiť?

Osobne som sa ešte nestretla s ľahkým odpustením (úsmev). Ak má byť odpúšťanie skutočné, teda nie pseudoodpustenie, tak je to zvyčajne ťažká práca. Zahŕňa spomínaný kontakt s bolestivými emóciami, prežitie svojho hnevu, bezmocnosti, pocitov viny či hanby. V priebehu procesu odpúšťania je tiež dôležité smútenie našich strát, smútenie za tým, čo sme zažili, ale aj za tým, čo sme nezažili a mali sme zažiť.

Niekedy je v celom procese najťažšie vôbec dostať sa do kontaktu so svojím hnevom. Ak sme dostávali, zvlášť v ranom detstve, signály, že by sme sa nemali hnevať, že s naším hnevom nie sme prijímaní, s väčšou pravdepodobnosťou budeme mať tendenciu hnev potláčať aj v dospelosti. Môže byť pre nás napríklad veľmi náročné vôbec pripustiť si, že sa môžeme hnevať na nášho partnera, aj keď ich milujeme alebo na našich rodičov, aj keď robili to najlepšie, čo vedeli. A tam je dôležité uvedomiť si, že je v poriadku hnevať sa, a zároveň cítiť lásku či vďačnosť.

Je najťažšie odpustiť samému sebe?

Nie vždy, ale pre veľa ľudí áno. Človek je neraz najviac krutý na seba samého, seba najprísnejšie súdi. My sami vieme, čo sme urobili alebo naopak neurobili a mali urobiť. Najlepšie sa poznáme. Ak sme navyše nezažili veľa bezpodmienečného prijatia a láskavosti v detstve, bude pre nás pravdepodobne veľmi náročné byť k sebe láskaví v dospelosti. Ak sme boli tvrdo súdení, trestaní, kritizovaní za chyby či nevidení a neprijímaní takí akí sme, s väčšou pravdepodobnosťou sa budeme rovnako prísne súdiť v dospelosti.

Ako odpustiť aj neodpustiteľné

Dá sa odpustiť aj neodpustiteľné? Taký je aj napokon názov vašej novej knihy.

Dá, ale všetko závisí od toho, ako odpustenie chápeme. Ak odpustenie chápeme ako náš vnútorný proces uzdravovania zranení, ako niečo, čo je primárne pre nás a nie pre druhého človeka, tak je možné odpustiť aj neodpustiteľné. Uvediem príklad. Mám skúsenosť s rodičmi, ktorí zažili to najhoršie – prišli o svoje dieťa v dôsledku vraždy. Títo rodičia si na začiatku prirodzene nedokázali predstaviť odpustiť, prežívali obrovský hnev až nenávisť, túžili po pomste. Odpúšťanie vnímali ako schválenie činu, ako niečo, čo by robili pre toho človeka, ktorý ich tak zranil a ktorý si ich odpustenie nezaslúžil. Vnímali, že odpúšťaním by zneuctili pamiatku svojho dieťaťa.

Časom a prácou na sebe dospievali k zmene perspektívy. Boli extrémne vyčerpaní z bolesti, hnevu až nenávisti, ktoré cítili. Zmena prichádzala vtedy, keď cítili, že takto nemôžu ísť ďalej, že nenávisť ich zožiera zvnútra. A práve vyčerpanie z bolesti bolo impulzom na hľadanie iných spôsobov reagovania a zvládania tej strašnej udalosti, ktorú zažili. Časom pochopili, že neodpúšťajú pre druhého človeka, ale pre seba, pre svoje oslobodenie. Že ich dieťa by nechcelo, aby žili v hneve a nenávisti, a tieto prenášali ďalej. Odpúšťali pre seba a pre svoje dieťa, akokoľvek paradoxne to môže znieť. Vedeli, že ich dieťa by chcelo, aby prežívali vnútorný pokoj.

A čo sa ukázalo aj z výskumu je, že odpúšťanie prispelo k zlepšeniu ich psychického zdravia. Keď sa učili odpúšťať človeku, ktorý ich zranil, odpustenie malo efekt na zmiernenie ich hnevu, symptómov depresie a úzkosti. Zvýšila sa ich sebaúcta, prežívali väčšiu nádej a vnímali viac pozitív v dôsledku vnútorného vyrovnávania sa s traumatickou udalosťou, čo v psychológii poznáme ako posttraumatický rozvoj. Zároveň sa z ich výpovedí ukázal ešte jeden efekt, ktorý sme nepredpokladali – odpúšťanie im akoby otvorilo priestor pre smútenie. Rodičia hovorili o tom, že zmiernenie hnevu im uvoľnilo priestor na spomínanie na svoje deti, na uzdravujúce smútenie a na vytvorenie symbolického pokračujúceho vzťahu so svojím dieťaťom.

Odpúšťanie má pozitívny vplyv na telesné a duševné zdravie.

Je to tak, že najťažšie odpúšťame svojim najbližším?

Je to individuálne. Vo všeobecnosti sa ukazuje, že zranenia od blízkych sú pre nás bolestivejšie a odpustenie tak môže byť náročnejšie. Môže byť veľmi bolestivé, keď nás zraní niekto, od koho sme očakávali, že nás bude milovať a chrániť – zvlášť ak sú tieto zranenia opakované a nedochádza k náprave. Na druhej strane, blízkosť, ktorú vo vzťahu cítime a záväzok voči druhému môžu byť faktory, ktoré nás motivujú k odpusteniu.

Je dôležité nielen odpúšťať, ale aj prosiť o odpustenie?

Ak sme zranili druhého, je to veľmi dôležité. Náprava po vzťahovom zranení je kľúčová pre udržanie a ošetrenie vzťahu, pre obnovenie vzťahovej blízkosti, dôvery a napojenia, nie je však iba o prosbe o odpustenie. Dôležité v prvom rade je, aby sme sa úprimne ospravedlnili. A tu sa ukazuje aj z výskumu, že ľudia tú našu úprimnosť ospravedlnenia vycítia, a tak po neúprimnom ospravedlnení zvyknú byť ešte viac nahnevaní.

Tiež je dôležité, aby to ospravedlnenie neobsahovalo "ale" – "ale ty si sa tiež nezachoval/a pekne…", ,,ale ty si ma vyprovokoval/a" – čím sa vlastne zbavujeme vlastnej zodpovednosti a prenášame ju na druhého človeka. Ak sa chceme ospravedlniť efektívne, nehovoríme ani ,,keď to chceš, tak sa ospravedlňujem…”, ,,keď ťa to teda ranilo, tak prepáč…”, čím opäť vinu "hádžeme" na druhého človeka. Naopak, je dobré pri ospravedlnení prevziať zodpovednosť za našu časť a poskytnúť druhému čas a priestor na zdieľanie toho ako sa cíti. Netlačiť na to, aby nám hneď odpustil. Ospravedlnenie je úplné vtedy, keď uznáme emócie druhého (napríklad "musela si byť sklamaná”) a pýtame sa, ako môžeme situáciu napraviť. Veľmi dôležité je teda nielen to, čo povieme, ale aj či reálne naše správanie meníme a napravíme.

Počas uzdravovania je dôležité byť k sebe trpezlivý

Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame je votkané do základnej modlitby našej kresťanskej civilizácie. Je odpúšťanie to, čo ľudí robí ľuďmi? Je to znak našej ľudskosti či pokory?

V procese odpúšťania neraz ľuďom pomáha, keď sa napoja na svoju pokoru a zraniteľnosť. Teda keď vnímajú seba samého ako rovnako nedokonalého človeka, ktorý má svoje chyby a limitácie. Keď si dokážu spomenúť, kedy aj oni sami niekoho zranili, napriek tomu, že tak konať nechceli. Súcit s druhým nie je možný z pozície nadradenosti. Práve naopak, dokážeme byť súcitní vtedy, keď sa napojíme na nejakú našu časť, ktorá môže byť prítomná aj v človeku, ktorý nás zranil. Môže to byť zároveň časť, ktorá bola v minulosti zranená a ten druhý môže mať podobne zranenú časť. Často keď preskúmavame život človeka, ktorý nás zranil, zisťujeme, že bol sám zranený.

Ak už niekoho nepresvedčia morálne argumenty, môžu benefity? Má odpúšťanie pozitívny vplyv na naše fyzické či duševné zdravie?

Výskumy potvrdzujú, že odpúšťanie, pokiaľ je bezpečné (teda napr. nezamieňané so zmierením či schválením činu), má pozitívny vplyv na naše duševné a fyzické zdravie. Keď ľudia po rôznych krivdách rozvíjali svoju schopnosť odpúšťať, zmiernil sa ich hnev, symptómy depresie, úzkosti, zvýšila sa nádej, sebaúcta či zmysel života. Odpustenie malo vplyv aj na zníženie úrovne stresového hormónu kortizolu, krvného tlaku, cholesterolu, zmiernenie chronických bolestí či zlepšenie spánku. Okrem zlepšenia zdravia ľudí niekedy motivujú vzťahy, a to nemusí byť ani priamo vzťah s človekom, ktorý ich zranil. Niekedy sa ľudia snažia zahojiť svoje zranenia z minulosti, aby ich neprenášali do prítomnosti, napr. do súčasného vzťahu s partnerom či do vzťahu s deťmi. Naše odpúšťanie tak môže určovať, či sa bude z generácie na generáciu prenášať tendencia k hnevu a nevraživosti alebo súcit a láskavosť.

Na druhej strane, keď hovoríme o presviedčaní, stretávam sa s tým, že človek vie, že by mohlo byť odpustenie pre neho prospešné, ale zatiaľ to nedokáže. Niekedy sa ľudia aj prísne súdia aj za to, že sa ešte hnevajú alebo, že ich to ešte bolí. Preto je dôležité zdôrazniť, že odpúšťanie je proces. Nie je to povinnosť, ale možnosť. Je úplne v poriadku, ak niekto ešte odpustiť nechce alebo nedokáže, ak na odpustenie ešte nie je pripravený. V procese uzdravovania je dôležité byť k sebe láskavý a trpezlivý.

Učím sa byť k sebe láskavá

Prejdime ešte od témy odpustenia k vašej alma mater. Prečo ste v rokoch 2009-2014 študovali práve na Trnavskej univerzite?

Bola to kombinácia pozitívnych referencií na univerzitu, spolu s pocitom, ktorý som mala z prijímacieho konania. Pamätám si, že keď som bola na prijímačkách, vyučujúci na mňa urobili veľmi dobrý dojem. Vnímala som z nich osobný a ľudský prístup.

Neskôr ste Trnavskú univerzitu spoznali aj z pozície zamestnanca a učiteľa, pracujete ako odborná asistentka. Majú tunajší pedagógovia iný prístup k študentom?

Neviem to úplne porovnať, pretože som na inej vysokej škole nevyučovala, ale z mojich zážitkov ako študentky, ako aj z toho, čo počúvam od študentov, vnímam, že študenti oceňujú najmä osobný prístup pedagógov. Ľudskosť, empatia a rovnocennosť medzi pedagógmi a študentmi sú hodnotami, ktoré viacerí pedagógovia kultivujú a študenti si to vážia.

Momentálne ste na materskej dovolenke. Ako „dovolenkujete“?

Materskú, hoci by som ju nenazvala dovolenkou, si vo väčšine užívam (úsmev). Tento čas s mojimi deťmi, keď sú malé, je pre mňa nenahraditeľný a vzácny. Zároveň som vďačná, že som sa vďaka manželovej pomoci mohla venovať aj práci, či už vo výskume alebo v praxi. Veľmi ma bavilo aj samotné písanie knihy. Mám tak svoju psychohygienu a niečo, čo ma okrem materstva napĺňa a baví. Snažím sa nezabúdať aj na seba a tak takmer každý deň chodím behať s kočíkom. Neznamená to však samozrejme, že je materstvo vždy ľahké. Je v ňom veľa náročných momentov a sama sa v nich stále učím byť k sebe láskavá.