Recitáciou sa buduje láska k slovenčine

Na recitačných súťažiach s Ťapákovcami, Zuzankou Hraškovie alebo Čin-čin ďaleko nezájdete. Martina Mareková uspela s textovo montážou z Ballovej knihy Medzi ruinami a získala prvé miesto za umelecký prednes prózy na jubilejnom 70. ročníku Hviezdoslavovho Kubína. Martina študuje na našej pedagogickej fakulte, vybrala si program sociálna pedagogika a vychovávateľstvo.

Umelecký prednes je balzam na dušu

Hviezdoslavov Kubín (HK) máme väčšinou zafixovaný zo základnej, možno strednej školy ako takú povinnú jazdu. Naučiť sa text naspamäť a potom absolvovať triedne či maximálne školské kolo.

Tak u mňa to rovnako začalo na základnej škole, avšak pamätám si, že ma do toho veľmi motivovala mama. Rozprávala mi, že ona tiež chodila recitovať, vtedy ešte ruské básne v ruskom jazyku. Kúsok mi zarecitovala, ktorý si pamätala, a ja som ostala uchvátená. Prišlo mi to nádherné a zároveň fascinujúce, že si moja mama pamätala kúsky básní, ktoré recitovala v mojom veku.

Každopádne aj vďaka nej, jej láske ku knihám a literatúre, ku ktorej ma tiež viedla, som sa každý jeden rok hlásila znova a znova. Musím sa priznať, že na základnej škole mi to teda príliš nešlo. Myslím, že iba raz som sa dostala na okresné kolo, ináč som po školskom kole vždy skončila.

Učiť sa básne naspamäť, či už na Hviezdoslavov Kubín alebo kvôli známke na hodine slovenčiny, mi však vždy bolo po chuti. Od druhého ročníka základnej školy som začala navštevovať aj literárno-dramatický odbor (LDO), čiže umelecký prednes mi bol balzamom na dušu.

Recitovanie vás teda baví.

Určite áno, mám rada celý ten proces od hľadania vhodnej ukážky, cez konzultáciu so školiteľkou až po výber správneho oblečenia na daný deň prednesu. Vďaka prednesu som nadobudla skvelé vyjadrovacie schopnosti, a to teda netvrdím ani tak ja, ako moje okolie. Tento rok som si uvedomila, že vďaka recitácii či hraniu v divadle v našom rodnom jazyku som si vybudovala veľkú lásku k slovenčine, a tým aj puto k vlasti.

Na webe Hviezdoslavovho Kubína sa píše: „Umelecký prednes je prostriedkom na vyjadrenie vlastných pocitov, záujmov, názorov a postojov prostredníctvom zvolených literárnych textov a vlastného rečového prejavu. Osobnostná, názorová a estetická sebaprezentácia na verejnom vystúpení vedie interpreta k rozvíjaniu jeho predstáv, emócií, myslenia a k zdokonaľovaniu jeho reči, výrazu i kontaktu s publikom.“ Ako teda dokázať vyjadrovať sa a prednášať na vysokej úrovni?

Z môjho pohľadu to bola dlhá cesta. Ako som spomínala, na základnej škole som sa síce zapájala každý rok, no bez veľkých úspechov. Keď som začala navštevovať aj LDO, prednášala som s tým, že daný text (vždy próza) je mojou malou etudou, teda som všetko prehnane hrala. Dlho mi trvalo pochopiť, že v texte nie je všetko dôležité, niečo hovorí aj rozprávač, niečo je opisne významné a niečo nie. Práve vďaka mojej učiteľke z LDO som sa naučila lepšie pracovať s textom, mimikou, umeleckými výrazovými prostriedkami alebo pauzou a stúpavou či klesavou melódiou hlasu.
Vďaka práci so všetkým vyššie spomínaným môžu jeden rovnaký text odrecitovať dvaja recitátori po sebe, ale výsledný pocit poslucháča môže byť rozličný. Zatiaľ čo jeden recitátor sa zameria v texte na jednu vec, druhý sa môže zamerať na niečo úplne iné. Vďaka jedinečnému prednesu recitátora tak z rovnakého textu môžeme mať pocit, že napríklad zatiaľ čo pri jednom prednese je hlavná postava zákerná a sebastredná, z druhého môžeme cítiť, že hlavná postava je vlastne chúďa, ktoré celý čas ľutujeme.

Určite je veľkým kľúčom k recitácii a prednášaniu aj výber diela. V súčasnej dobe už na súťažiach s Ťapákovcami, Zuzankou Hraškovie alebo Čin-čin nedôjdete ďaleko. Hľadí sa na výpovednú hodnotu textov, originálne podanie vlastného pohľadu do textu či relevantnosť textu k dnešnej dobe.

Za socializmu nesmeli byť ľahké ženy

Čo rozhodlo, aby ste sa aj ako vysokoškoláčka dali na Hviezdoslavov Kubín?

Po príchode na vysokú školu ešte v období pandémie som od recitácie upustila aj kvôli podmienkam, v ktorých sa recitovalo. Nahrávali sme sa na telefón a odosielali to porote, ktorá to hodnotila a vyberala postupujúcich. Stratilo to pre mňa čaro. V druhom ročníku na vysokej škole, keď už pandémia skončila, ma naša učiteľka PaedDr. Janette Gubricová oslovila a vyzvala k tomu, aby som to opäť vyskúšala a zapojila sa za našu univerzitu. Pretože sa ešte dodnes venujem divadlu a moja láska k recitácii pre mňa za obdobie pandémie nevychladla, súhlasila som. Musím sa ale priznať, že keby ma sama nevyzvala, ani by som nevedela, že na Hviezdoslavovom Kubíne je kategória dospelých. Žila som tiež v domnienke, že po ukončení strednej školy tento akýsi „detský koníček“ už nepokračuje.

Bolo náročné prebojovať sa do finále?

V kategórii dospelých je vždy najmenej súťažiacich. Vysokoškoláci to príliš neskúšajú, sem-tam sa mihne nejaká učiteľka slovenského jazyka alebo postaršia pani s láskou k recitácii. Pretože som sa v minulom ročníku dostala na celoslovenské kolo, teraz som šla priamo na krajské, kde som bola v mojej kategórii sama. Na celoslovenskom kole sme boli štyria, minulý rok bolo zastúpenie súťažiacich v našej kategórii viac.

Aj napriek nízkemu počtu súťažiacich býva porota neústupná. Neraz sa stane, že pokiaľ niekto je v kategórii sám, no jeho prednes nie je dostatočný, vyslúži si maximálne druhé miesto bez návrhu na postup. Preto si myslím, že nedostatok súperov neznamená automaticky výhru. Takže áno, priznám, že síce už na krajskom kole som bola v kategórii sama, nič mi nebolo darované s potešením poroty, že aspoň niekoho môžu poslať.

S akým textom ste vystúpili na záver súťaže?

Tento ročník som si pripravila montáž textu od slovenského spisovateľa, ktorý píše pod menom Balla z knihy Medzi ruinami. Šlo o text z knihy akýchsi ,,frkov“ zo života psychiatra Felešlegiho, ktorý pije, a skrz jeho kratšie príbehy, ktoré na seba nenadväzujú, spoznávame jeho život. Veľkou súčasťou knihy sú aj listy od jeho pacientky Vargovej, ktorá v mojej ukážke vystupuje. Text je spojením listu, ktorý Vargová písala doktorovi a druhým textom, kedy prišla Felešlegiho navštíviť v jeho dome a rozpráva mu tie svoje omáčky zo života.

Vargová, označená za psychicky labilnú, je postaršia žena, ktorá Felešlegimu hovorí o tom, ako pozoruje ľahké ženy z okna, veľa rozpráva o socializme a jej láske k tomuto režimu. „Za socializmu nesmeli byť ľahké ženy,“ hovorí mu s odporom a jedným dychom vo svojom monológu poukazuje na Felešlegiho pijanstvo a na to, že jeho brat ako jediný bral za socializmu drogy, hoci to v tom režime vôbec nebolo treba, lebo všetkým bolo dobre.

Táto ukážka porotu a divákov pobavila, smiali sa, porota aj odložila perá, aby počúvali čo to tá Vargová tára. Avšak tento zábavný text sa stal i zrkadlom aktuálnej situácie na Slovensku. Felešlegi neodpovedá na pacientkine omáčky, no zamýšľa sa, že Slováci nepotrebujú kultúru a akceptuje fakt, že „Slováci sú raz takí... a budú ešte horší?“

Bolo v Dolnom Kubíne cítiť, že išlo o jubilejný 70-ty ročník?

Oproti minulému ročníku, na ktorom som sa zúčastnila, som videla isté zmeny. Výzdoba mestského kultúrneho strediska bola viacej živá, zaujala ma aj tabuľa, na ktorej mohli súťažiaci vytvoriť báseň z tých krkolomných Hviezdoslavových slov. Všetky priestory Mestského kultúrneho strediska mali interaktívnu výzdobu s audiovizuálnymi nahrávkami prednesov rôznych víťazov od prvého ročníka. Pripravený bol aj spoločenský večer, na ktorom sa krájala torta k jubileu, jedlo sa zo švédskych stolov a pilo víno. Ceny za umiestnenie mi prišli bohatšie oproti minulému roku, aj pri registrácii sme dostali tričká, knihu, dočasné tetovania s literárnou tematikou a každoročnú klasiku.

Oproti iným sme viacej zohratí

Na Trnavskej univerzite študujete sociálnu pedagogiku a vychovávateľstvo. Prečo práve tento študijný program?

Moja vyššie spomínaná učiteľka z LDO mi odporučila tento program, keď som sa hlásila na vysokú školu. Sama ho má vyštudovaný a vďaka jej práci s mládežou som si odmala všímala, že oproti iným súborom sme boli viacej zohratí, menej „rozskupinkovaní“, večery sme trávili spoločne. To bola vec, ktorú okrem umeleckej stránky nášho súboru vždy porota chválila do nebies. Veľmi sa to dalo cítiť aj pri hraní inscenácie, nácvikoch. Táto učiteľka, Mgr. Miriam Martináková, mi dala za celé tie roky od detstva cez pubertu až do dospelosti obrovský základ. Stala sa mojim vzorom, druhou mamou a bola našou učiteľkou, ktorá nehľadela len na obsah hodiny krúžku. Keď sme sa potrebovali ako skupina vyrozprávať, sadli sme si do kruhu a navzájom sa počúvali. Jednoducho som to mala v hlave – wau, tá ženská je úžasná, chcem byť osobnosťou akou je ona a viesť deti tak, ako ona!

Čo sa TRUNI týka, škola sa mi určite páči. Páči sa mi, že sa pozerá na názory študentov, máme množstvo príležitostí k zapojeniu sa do diania školy a rôzne spoločenské akcie. Na našej pedagogickej fakulte naozaj pociťujem, že pedagógovia sú profesionáli, nepozerajú sa na študentov zhora, naopak nás vedú a motivujú.

Odporúčali by ste aj ďalším uchádzačom prihlásiť sa na Trnavskú univerzitu?

Rozhodne! Trnavská univerzita má veľa spôsobov, ako zapojiť študentov do diania v škole, ale aj mimo nej. Máme veľa krúžkov, ktoré vedú iní študenti, a pokiaľ nejaký chýba, môžeme si ho jednoducho založiť. Alebo môžete vyskúšať vstup do Študentskej rady, nosiť TRUNI merch či pomáhať pedagógom s výskumom. Obrovským plusovým bodom je aj mesto Trnava, ktoré je plné študentov. V Trnave je toho veľa k videniu, ja osobne som sa do tohto mesta zamilovala.