Abraham Skorka: Hľadanie Boha

Na záver akademického roka v stredu 10. mája 2023 udelila Trnavská univerzita čestný doktorát rabínovi Abrahamovi Skorkovi. Prinášame vám celé znenie slávnostného príhovoru, ktorý predniesol v Trnave. Pre Trnavskú univerzitu ide o najvýznamnejšiu zahraničnú návštevu v jej novodobej tridsaťročnej histórii. Abraham Skorka patrí medzi najuznávanejšie vedecké osobnosti a je tiež osobným priateľom pápeža Františka. 

Ako ovládnuť svoje násilné sklony?

Jedným z najväčších problémov, pred ktorými dnes ľudstvo stojí, je nepochybne úroveň násilia v našej spoločnosti a nebezpečenstvo totálnej vojny medzi národmi a skupinami ľudí. Vojna dnes skutočne zabíja každý deň tisíce ľudí.

Okamžite sa vynára táto otázka: Čo máme robiť, aby sme ovládli svoje násilné sklony? Ako máme presmerovať svoju energiu do konštruktívneho konania a do budovania vzájomnej úcty a priateľstva?

Otázka bude ešte zložitejšia, ak sa spýtame: Ako to, že pri všetkom pokroku vo vedecko-technickej sfére, ktorý odkrýva štruktúry subatomárnych častíc, sekvenciu a kvartérnu štruktúru deoxyribonukleovej kyseliny a možnosti umelej inteligencie, ľudstvo nevie nájsť cestu k dôstojnému spolunažívaniu?

Jeden z prístupov si uvedomuje, že za vedeckým pokrokom stoja v podstate ľudia, ktorí dokážu robiť vo svojom myslení skoky.  Hoci hovoríme o „vedeckej komunite“, ktorá sa vyvíja podľa toho, čo Thomas Khun nazval „vedeckou paradigmou“,[1] zdá sa, že sa objavujú vynikajúci myslitelia, ktorí majú jasné momenty poznania, vedúce k novým paradigmám. Takéto „zmeny paradigmy“ odpovedajú aj na tie otázky, na ktoré predchádzajúce modely odpovedať nedokázali, čím umožňujú pokrok. Na prehlbovaní vedeckého a technického poznania pracuje relatívne malé percento jednotlivcov, zatiaľ čo väčšina ľudí produkty vedy a techniky  jednoducho používa.

Presmerovať vášne smerom k úcte

Aj duchovný rozvoj je procesom, pri ktorom jednotlivci dosahujú momenty jasného pochopenia. Lenže na rozdiel od výsledkov vedy a techniky, toto poznanie nedokáže jednoducho prevziať každý. Duchovné povznesenie spoločenstva a pokoj, ktorý ho sprevádza, je možný len vtedy, keď ľudia vo veľkom prijmú hlboké duchovné hodnoty a spolupracujú na presmerovaní svojich vášní smerom k úcte voči druhým. Neexistujú „softvérové programy“ alebo aplikácie, ktoré by si ľudia mohli jednoducho stiahnuť a používať. Nakoniec sa musí rozhodnúť každý sám, v súkromí svojho vnútra, či namiesto toho, aby škodil a bol deštruktívny, bude radšej tvorivý a konštruktívny.

Vzorce ľudského správania sú spočiatku formované skúsenosťami každého jednotlivca v rodine a širšej spoločnosti. Tieto skúsenosti vstupujú do interakcie s prirodzenými inštinktmi, ktoré Sigmund Freud nazval Eros a Thanatos vo svojej knihe z roku 1931: Das Unbehagen in der Kultur (Nespokojnosť v kultúre)[2]. Na rozdiel od postupnej akumulácie vedecko-technického poznania, ďalšia generácia nemôže prosto stavať na životných rozhodnutiach predchádzajúcich generácií. Normy a rozhodnutia predkov nám, samozrejme, môžu v živote poslúžiť ako návod, ale keďže ľudský život je nesmierne dynamický a plný zmien, každá generácia si musí vyvinúť vlastné odpovede pre život a sama prijať hodnoty, na ktorých vystavia svoju existenciu.

Etické dozrievanie

O tejto povahe človeka nás učí Biblia. Boh uzavrel na vrchu Sinaj zmluvu s ľudom Izraela. Zjavil im princípy, podľa ktorých by mali žiť svoj život. Izraeliti sa zaviazali dodržiavať tieto morálne zásady.[3] O štyridsať rokov neskôr obnovila tento zmluvný záväzok[4] nová generácia, ktorá sa pripravovala na vstup do Kanaánu. Následne ho obnovila ďalšia generácia, na konci Jozueho dní.[5] Proces budovania individuálnej identity s jedinečnou osobnosťou a súborom hodnôt zakúša každý človek, a prebieha aj kolektívne, na úrovni ľudu a národa. Tak ako jednotlivci nechcú byť iba napodobeninou svojich rodičov, Biblia hovorí o obnovení zmluvy pri každej ďalšej generácii. To znamená, že stupeň spirituality, dosiahnutý jednou generáciou, nie je automaticky vnútorne prítomný v tej ďalšej. Túto dynamiku živo vyjadruje biblický príbeh o kulte zlatého teľaťa, ktorému sa Izraeliti klaňali ani nie štyridsať dní po tom, čo zažili Božiu prítomnosť na vrchu Sinaj.

Ako majú teda jednotlivci a spoločnosti postupovať, aby boli duchovne a eticky zrelí?

Známa stať z Talmudu[6] opisuje diskusiu medzi rabínmi o podstate všetkých prikázaní, micvot, ktoré musia Židia dodržiavať. Rabín Simlaj dospel k záveru, že celé učenie Tóry je zhrnuté v Ámosovi 5,4: „Lebo takto hovorí PÁN domu Izraela: ,Hľadajte ma a budete žiť!ʻ“ Hebrejské sloveso (odvodené od koreňa) DRŠ, ktoré som preložil v Ámosovom výroku ako „hľadajte“, sa v Biblii používa rôznym spôsobom. V mnohých veršoch odkazuje na hľadanie Božej prítomnosti v ľudskej existencii.[7] Toto úprimné a autentické hľadanie inšpiruje jednotlivcov k hodnotám, ktoré ich odvádzajú od zla a šialenstva, do ktorých ich dokážu strhnúť prudké nízke vášne. Podľa Biblie hľadať Boha a nebyť ochotný prijať, čo je čestné a milosrdné, čo je spravodlivé a dobré, to je to isté, ako nasledovať modlu. Tí, ktorí hľadajú vo svojich životoch Božiu prítomnosť prostredníctvom zdokonaľovania svojich citov a skutkov, sú schopní podieľať sa na Božom vytváraní pokoja na zemskom povrchu.

Koniec éry vojen: Čo upevňuje civilizáciu

V roku 1931 Trvalý výbor Spoločnosti národov pre literatúru a umenie založil Medzinárodný inštitút intelektuálnej spolupráce. Jeho úlohou bolo umožniť výmenu korešpondencie medzi vybranými verejnými mysliteľmi „o témach, ktoré by mali slúžiť spoločnému záujmu Spoločnosti národov a intelektuálnemu životu“ a pravidelne tieto listy publikovať.

V tom čase bol Albert Einstein celosvetovo známy pre svoj prínos vo fyzike. Bol považovaný za jedného z najvýznamnejších intelektuálov sveta. Preto ho pozvali, aby si dopisoval s kým len chcel, na tému podľa vlastného výberu. Začiatkom 30. rokov už mnohí predpovedali, že čoskoro vypukne nový svetový konflikt. Spoločenské napätie v Európe bolo také rozsiahle, že horizont stemnel od tieňov novej svetovej vojny. Preto si Einstein vybral za svojho spoločníka v dialógu Sigmunda Freuda, s ktorým si chcel dopisovať na tému „prečo vojna?“

Vo svojom liste Freudovi Einstein uviedol rozsiahlu analýzu rôznych konfliktov záujmov medzi národmi. Zahŕňali nenásytnú túžbu po moci, túžbu vodcov po nadvláde a deštruktívny sklon, ktorý je súčasťou ľudského života. Veľký fyzik chcel poznať názory otca psychoanalýzy osobitne na tento posledný bod.

Freud vo svojej odpovedi skúmal charakteristiky vrodených inštinktov v rámci ľudského druhu. Dospel k záveru, že:

[Ale] nemusí byť utópiou dúfať, že tieto dva faktory, kultúrny postoj a oprávnená hrôza z následkov budúcej vojny, môžu v pomerne krátkom čase viesť ku koncu éry vojen. Nevieme odhadnúť, akými cestami alebo okľukami k tomu dôjde. Jedno však povedať vieme: všetko, čo upevňuje rast civilizácie, pôsobí zároveň proti vojne.[8]

Správnosť druhej Freudovej myšlienky potvrdili politické udalosti, ktoré nasledovali po prvom nasadení jadrových zbraní pri bombových útokoch na Hirošimu a Nagasaki. Aj potom dochádzalo k núdzovým situáciám, ako napríklad pri kubánskej raketovej kríze, ktorá hrozila zničením veľkej časti planéty. Takéto nebezpečenstvá motivovali ľudí k riešeniu rozdielov nenásilnými prostriedkami.

Zárukou všeobecného mieru je podľa Freuda kultúra, na ktorej sa rozvíja civilizácia. Lenže čo rozumie Freud pod kultúrou?

V laboratóriu sa otázka viery zmerať nedá

Karen Armstrong vo svojej knihe Dejiny Boha zhŕňa Freudovo myslenie o Bohu takto:

Sigmund Freud (1856 – 1939) určite považoval vieru v Boha za ilúziu, ktorú by dospelí muži a ženy mali odložiť bokom. Predstava Boha nebola klamstvom, ale prostriedkom nevedomia, ktoré mala rozlúštiť psychológia. Osobný Boh nebol nič viac, než vyvýšenou otcovskou postavou: túžba po takom božstve pramenila z detinskej túžby po silnom, ochraňujúcom otcovi, po spravodlivosti a férovosti a po večnom živote. Boh je jednoducho projekciou týchto túžob, a ľudia sa ho boja a uctievajú ho z pretrvávajúceho pocitu bezmocnosti. Náboženstvo patrilo k detstvu ľudského rodu a predstavovalo nevyhnutnú fázu prechodu z detstva do dospelosti. Presadzovalo etické hodnoty, ktoré boli pre spoločnosť podstatné. Teraz, keď ľudstvo dospelo, malo by ho zanechať. Miesto Boha by mohla prevziať veda, nový logos. Mohla by poskytnúť nový základ pre morálku a pomôcť nám postaviť sa pred vlastný strach. Freud kládol dôraz na svoju vieru vo vedu, ktorá svojou intenzitou pôsobila takmer nábožensky: „Nie, naša veda nie je ilúziou! Ilúziou by bolo predpokladať, že si dokážeme inde zabezpečiť to, čo nám nedokáže dať veda.“ [9]

S Freudovým chápaním Boha isto nesúhlasia všetci psychoanalytici, ale jeho vieru vo vedu a jej moc zdieľajú mnohí. Veda nepochybne odhalila a naďalej odhaľuje mnoho aspektov existencie. Lenže jej cieľom nie je odpovedať na otázku prečo, ale skôr ako? Všetko, čo je navrhnuté na poli vedy, sa musí overiť prostredníctvom meraní, experimentov atď. Pred otázkou prečo stojíme práve vo sfére viery: „prečo“ existencia, „prečo“ utrpenie spravodlivých a „prečo“ existencia zla.  Niet laboratória, v ktorom by sa dali empiricky merať alebo vážiť takéto otázky viery. Nakoniec, tieto otázky spočívajú v najvnútornejšej dimenzii každého jednotlivca.

Treba hľadať Boha

Zdá sa mi, že vylúčenie Boha z našich životov alebo všeobecnejšie, popieranie vyššej moci, často premieňa život na nezmyselný chaotický stav, v ktorom sa diktátori snažia nahradiť Stvoriteľa. Očaria ľudí svojimi charizmatickými výzvami, ktoré útočia na ich najhoršie inštinkty.

Boh Biblie je opísaný v slovách proroka Jeremiáša (Jer 10,10) ako „PÁN je pravý Boh, on je Boh živý.“ Možno by sa to malo preložiť ako „PÁN Boh je Bohom života“. Treba rozumieť, že ľudské bytosti môžu viesť dialóg s Bohom iba v nehmotných aspektoch svojho života. Kniha Genezis (Gn 2,7) rozpráva, že Boh dal život prvej ľudskej bytosti tým, že vdýchol „dych života“ do neživej ľudskej podoby urobenej z prachu zeme. Z toho môžeme poznať, ako to videli rabíni,[10] že v každej ľudskej bytosti možno nájsť niečo nebeské. Výzvou v našom živote, keď každý z nás spoznáva, kým je, je objaviť nádheru tej Božej iskry, ktorou sme boli stvorení.

Freud mal možno pravdu, že predstava Boha, ktorú má mnoho ľudí, často nie je ničím iným, ako psychologickou projekciou ich vnútornej potreby uctievať nejakú modlu. Z tohto dôvodu Ámos povedal, ako som už spomenul, že Boha treba hľadať. Alebo, ako hovorí žalmista (Ž 145,18): „PÁN je blízky všetkým, ktorí ho vzývajú, všetkým, ktorí ho vzývajú úprimne.“ V živote ako takom, je preto potrebné deň čo deň hľadať Boha.

Náš stav zlepšuje kultúra

Aktívne hľadanie Boha je dôsledkom iného hľadania, ktoré musí človek podstúpiť. Známy argentínsky spisovateľ Ernesto Sábato uvažoval (nasledovne):

Človek sa vydáva do vzdialených krajín, alebo vyhľadáva poznanie ľudí, alebo skúma prírodu, alebo hľadá Boha. Neskôr si všimne, že prelud, ktorý naháňal, bol on sám.[11]

Keď človek nájde sám seba, keď on alebo ona vidí svoje bytie bez veľkoleposti či melodrámy, vtedy môže vo svojom duchovnom jadre otvoriť priestor pre stretnutie sa s Bohom.

Freudovská predstava, že mentálnym cvičením môže človek ovládnuť svoje deštruktívne nutkanie a vytvoriť niečo vznešené, čo nazýva kultúrou, vedie k otázke: „Prečo by to mal jednotlivec robiť, ak nakoniec, ako hovorí sám Freud, takýto proces sebaobmedzovania prináša len bolesť?“ Na túto otázku by som mohol odpovedať tak, že stav ľudstva zlepšuje práve kultúra spoločnosti.

Sebaklam prináša deštrukciu

Ak však ľudská existencia nemá transcendentný rozmer, ako by povedal Kazateľ (1,9.14), tak na ničom nezáleží, čo bolo, to aj bude, keďže všetko je márnosť, všetko je zbytočné.

Nedostatok hlbokej religiozity vedie k existenčnej prázdnote, ktorá môže priviesť ľudí k hrôzostrašnému správaniu. Úsilie o nezmyselnú grandióznosť – ako je túžba dobyť iné krajiny, vlastniť obrovské bohatstvo či dosiahnuť slávu – sa stáva fanatizmom. Tí, čo sú takto posadnutí, sa vďaka tomu dočasne cítia ako modly.  Tento sebaklam napĺňa náš svet ohňom a deštrukciou.

Jednou z otázok, ktoré vyvstávajú pri čítaní biblického príbehu o Abrahámovi, je, ako k tomu došlo, že prvý z praotcov dostal od Boha príkaz: „Odíď zo svojej krajiny, z miesta svojho narodenia, do krajiny, ktorú ti ukážem!”[12]. Ako to, že Abrahám si predstavoval jediného Boha, Stvoriteľa všetkého, čo existuje? V Midraši Raba[13] vysvetľuje rabín Jicchak:

Abrahámovu situáciu možno prirovnať k situácii človeka, ktorý putoval z miesta na miesto, keď si zrazu všimol veľkú pevnosť v plameňoch. Povedal si: Dá sa povedať, že táto pevnosť je celkom bez vodcu? Tak isto sa spýtal náš praotec Abrahám: Dá sa povedať, že tento svet nemá žiadneho vodcu? Potom sa mu zjavil Boh a odpovedal mu: „Ja som majiteľ sveta.“

Horiaca pevnosť

Čo predstavuje veľká horiaca pevnosť? Podľa verzie tohto príbehu v Mišne Rabbi Eliezera,[14] horiaca pevnosť predstavuje prírodu a jej dokonalosť, ktorá nemohla vzniknúť náhodou, ale skôr je dielom veľkého Stvoriteľa. K tomu môžeme pridať ďalšiu úvahu z Midraša, že Abrahám bol isto fascinovaný technologickým vývojom v Babylone, kde sa narodil. Podľa biblického príbehu, schopnosť stavať vysoké budovy viedla obyvateľov tej krajiny k vystavaniu veže, ktorá by siahala k nebu. Pozorovatelia ako Abrahám museli žasnúť nad tvorivými schopnosťami človeka. Odvodia z toho, že tak ako ľudské stavby majú svojho tvorcu, tak ho musí mať aj veľké Vesmírne Stvorenie.

Podľa Midraša Lekach Tov[15] horiaca pevnosť predstavuje svet, ktorý odporuje Bohu a vzďaľuje Božiu prítomnosť od ľudskej skutočnosti. Od prvého ľudského pokolenia, keď Adam a Eva porušili Božie prikázania, cez skazenú generáciu Noeho, až po staviteľov Babylonskej veže, ľudstvo odmietalo zdieľať svoju existenciu s Bohom. Abrahám objavil skutočnosť Boha uprostred pohanskej skutočnosti. Midraš hovorí, že práve to bol dôvod, prečo Boh k nemu začal prehovárať a spriatelil sa s ním.

Náš svet má také isté vlastnosti, ako opisujú obidva midraše. Na jednej strane vidíme veľký rozvoj vedy a techniky. Na druhej strane vidíme generácie, ktoré vytláčajú Boha zo svojho života a s ním aj spravodlivosť, milosrdenstvo a dobro, ktoré sú tým, čo si Stvoriteľ od ľudstva želá.

Je na každom z nás, aby sme hľadali pána pevnosti, ktorá je v plameňoch. Aby sme sa pokúsili vnímať jeho zámery a obrátili sa k nemu tak, ako to pred tisícročiami urobil Abrahám. Abrahámovo dedičstvo ostáva pre nás všetkých naďalej výzvou, aj v súčasnosti, aj do budúcna.