Investigatíva sa robí ľahšie, ak sa nebojíte smrti

Novinár Matej Gašparovič so skúsenosťami z RTVS, .týždňa, Hospodárskych novín či ďalších médií sa hrdo hlási k absolvovaniu Teologickej fakulty Trnavskej univerzity. Vyštudoval tam systematickú filozofiu, aby sa stal kvalitnejším autorom. Víťaz Novinárskej ceny a bývalý spolupracovník Investigatívneho centra Jána Kuciaka dnes píše pre online denník Štandard. 

Aktuálne médiá sú poplatné poverám 

Na Trnavskej univerzite ste vyštudovali systematickú filozofiu. Ako ďaleko – či skôr blízko – má filozofia k žurnalistike?

Ja som zamlada vysokú školu vyberal už podľa toho, že som chcel byť publicista a hľadal som formu štúdia, ktorá by mi najviac pomohla vyprofilovať zo seba dobrého autora. Štúdium žurnalistiky som odmietol veľmi rýchlo, keďže som pochopil, že ma tam možno naučia nastrihať film a podobne, ale intelektuálne novinárske kvality tam zo mňa nevytiahnu. A ja som mal záujem práve o to druhé. Na filozofii človeka učia, ako sa postaviť poctivo k rôznym hypotézam, hľadieť na realitu s otvorenými očami, posudzovať skutočnosť pravdivo, vedieť verifikovať či falzifikovať argument. Chcel som sa naučiť písať podľa poctivej logiky, a nie podľa nejakých rýchlych stereotypných dojmológií, ktoré mi na súčasnej žurnalistike veľmi prekážajú, pretože aktuálne médiá sú až príliš poplatné rôznym ideologickým poverám, ktoré sa stávajú módou, a novinári majú pocit, že sú pri nich dokonca „neutrálni“.     

Skúsme to vysvetliť. Čo si predstavujete pod "ideologickými poverami"?

Časté mediálne ideologické povery sa týkajú istých tém, ktoré sú podľa nich ľudským právom, hoci to nevyplýva zo žiadneho ľudskoprávneho dokumentu. Mnohí novinári sú o tom tak presvedčení, že politickú debatu nie sú schopní pozorovať neutrálne, ale majú svet vopred rozdelený na dobrých a zlých. Prirodzene, ak niekto popiera "ľudské právo", tak ho inak ako zlého a mýliaceho sa vidieť ani nemôžem, všakže. A tak sa médiá ani len nezaujímajú o argumenty protistrany. Veď stelesňujú zlo, netreba ich počúvať.  

Počas pandémie napríklad vzniklo presvedčenie, že vakcíny musíme pojedať tri behom jedného roka a potom ich dostať čo najviac, hoci ide o popretie základných princípov imunológie. Neskôr sa k tomu kriticky vyjadrili aj mnohí rešpektovaní imunológovia, ale až vtedy, keď sa situácia upokojila a oni už vedeli, že za svoj vedecký postoj nebudú médiami likvidovaní. Ale ja som túto informáciu kvôli fanatizmu médií nedostal včas, a preto som dostal na popud štátnych autorít tri dávky rovnakej vakcíny za desať mesiacov, čo je medicínsky nezmysel.  

A ako je to so "stereotypnými dojmológiami"?

Stereotypná dojmológia je "povinnosť" vyjadrovať sa o citlivých témach povedzme z našej histórie len tak, ako to umožnia médiá. Bez toho, aby ste poznali základné fakty, preberáte mediálne skratky.  Je to znak, že patríte do "dobrej spoločnosti", ak tomu veríte. Stačí, ak ste prebrali povinný stereotyp a hneď všetci vedia, že stojíte na správnej strane dejín. Takéto povery a stereotypy principiálne znemožňujú slušnú diskusiu a hľadanie pravdy. 

Čo vás priviedlo k novinárčine?

To keby som vedel (úsmev). Žeby Hemingway? Od detstva ma fascinovala jeho kariéra reportéra a spôsob, ako brilantne dokázal zachytiť pozorovanú realitu či už bol vo vojne alebo sledoval býčie zápasy. A zároveň žil hodne nonkonformným, svetáckym, dobrodružným životom, možno aj to ma priťahovalo, hoci v mladosti úplne inak ako dnes (úsmev).

Pracovali ste v Investigatívnom centre Jána Kuciaka. Na čom?

Veľa tém, na ktorých Jano Kuciak pracoval, sa týkalo domáceho zločinu, ale prepojeného so zahraničím – najmä známa vadalovská kauza. Z tohto dôvodu vznikol nápad založiť na Slovensku centrum, ktoré by spolupracovalo so zahraničnými novinármi na kauzách, ktoré majú domáci presah, a ktorí by si pravidelne stretávali v Prahe, Varšave, Budapešti či v Bratislave a zdieľali informácie a spoločne publikovali investigatívne texty.

Ja som v centre napríklad pracoval na nelegálnom vývoze zbraní, ktoré sa z Európy predávali na Blízky Východ a ktoré sa často ocitali v rukách teroristov. Nezriedka sa to dialo s požehnaním západných tajných služieb.     

Investigatíva je náročná na zbieranie a posudzovanie informácií

Profit, Trend, Hospodárske noviny, .týždeň, RTVS, Štandard.... máte za sebou množstvo novinárskych skúseností. Ktorá je pre vás zatiaľ najvýznamnejšia?

To by som asi musel trochu rozlíšiť podľa niekoľkých kritérií. Trend svojho času patril medzi najkvalitnejšiu publicistiku a ja som bol vtedy ako 20-ročný chalan vytešený, že môžem pracovať popri týchto ľuďoch. To bola moja prvá profesionálna novinárska skúsenosť.

Z hľadiska novinárskej formácie bolo pre mňa najvýznamnejších päť rokov, ktoré som strávil v .týždni, a kde som dozrieval popri podľa mňa vtedy najlepších novinároch na Slovensku, ktorí tam vtedy blahej pamäti pracovali. Rád som ich počúval a snažil som sa od nich učiť.

Profesionálnej pocty sa mi asi najviac dostalo, keď som pracoval v investigatívnej relácii RTVS Reportéri, a to asi za dlhé roky v najlepšom období tejto relácie. Netrvalo to dlho, kým sa relácia opäť „upratala“ do pôvodného režimu „nehryzkaj príliš“, ale to obdobie považujem za veľmi vzácne.

Ale hoci som bol spokojný asi v každej redakcii, najšťastnejší som asi v súčasnosti v Štandarde. Partia novinárov, ktorá sa nebojí byť v súlade so svojim svedomím aj napriek nepoctivým útokom, je v dnešnom svete nomenklatúrnej žurnalistiky, kde máte vopred definované stereotypy, od ktorých sa nesmiete vzdialiť, veľmi vzácna.    

Máte blízko k investigatívnej i ekonomickej žurnalistike. Čo znamená ona "investigatíva"? V čom sa líši investigatívec od bežného redaktora?

Predovšetkým je to práca veľmi náročná na zbieranie a posudzovanie informácií, ich spoľahlivosti a pravdivosti. Veľmi ľahko sa môžete stať obeťou manipulácie, preto je veľmi dôležité jasne rozpoznať, či vás niekto neopil rožkom. Pre mladých novinárov je to veľmi ťažké, lebo tí majú často pocit aktivistu, spasiteľa, a teší ich, že môžu odhaliť vážnu kauzu. A tak sa ľahko stanú obeťou vlastnej túžby a vytvoria škandál tam, kde nie je. To je asi najväčšia výzva, ktorá odlišuje tento typ žurnalistiky. 

Aké veľké je riziko povolania investigatívneho novinára?

Jano Kuciak kedysi svojej budúcej svokre, ktorá mala o neho strach v súvislosti s jeho prácou, hovorieval, že mafie u nás sa netreba fyzicky báť, oni sú síce nebezpeční, ale fyzicky by neublížili. Priznám sa, že presne takto som kedysi uvažoval aj ja sám. Je to memento, že skutočné riziko nedokážeme objektívne posúdiť ani my novinári. Určite sa ale táto práca robí ľahšie, ak sa nebojíte smrti – to je asi to jediné, čo viem v tejto veci poradiť.  

Čo považujete za dosiaľ najťažšiu tému či kauzu, ktorej ste sa venovali?

Asi kauzu konkurznej mafie, na ktorej som kedysi pracoval v .týždni. Môj editor Marek Vagovič, ktorý mi vtedy kryl chrbát, ma varoval, že ide o vážnejšie veci ako napríklad sám Kočner. Vtedy som sa naozaj nejakú dobu obzeral cez rameno, dostal som aj isté „soft“ vyhrážky z tohto prostredia, o ktorom som písal. Neskôr som sa venoval kauze Glance House Mariana Kočnera, ten bol na mňa tiež dosť nepríjemný. Kauza exsudkyne Moniky Jankovskej, o ktorej mafiánskom pozadí som točil reportáž pre RTVS – a dostal som za ňu Novinársku cenu za investigatívu, bol náročná, azda aj preto, že v televíznej publicistike som naozaj nebol žiaden profík. Točil som ale nepríjemnú reportáž o žene, ktorá bola kamarátkou vtedajšej šéfky publicistiky RTVS. Veľmi rýchlo som potom v telke aj skončil (úsmev).  

V slobodnej spoločnosti máte právo na omyl

Mýliť sa je ľudské, stáva sa to, prirodzene, aj pri práci s faktami a dátami. "Sekli" ste sa aj vy? Dá sa potom novinársky omyl nejako napraviť?

Omyly sú súčasťou novinárskej práce a je veľmi dôležité, aby si novinár bol schopný omyl priznať, inak stratí dôveryhodnosť. Nespomínam si na nejaký vážnejší omyl – okrem drobností, skôr by som to nazval inak. Keď si s odstupom povedzme desiatich rokoch prečítam nejaký svoj starší text, občas mi napadne, že som bol vtedy naozaj naivný a o danej téme som písal príliš skreslene. To sa mi už naozaj párkrát stalo. 

Dnešná doba ponúka nekonečné množstvo informácií, názorov a "uhlov pohľadu". Nehovoriac o dezinformáciách, hoaxoch či konšpiráciách. Ako sa v tejto mäteži vyznať? 

Domnievam sa, že ešte horšie než dezinformácie je to, že „boj proti dezinformáciám“ sa dnes používa už aj ako nástroj ideologického zápasu. Označenie dezinformátor je dnes najhoršou formou zneuctenia, môže vám to zlikvidovať kariéru. To je už naozaj nebezpečné. V slobodnej spoločnosti máte právo na omyl. Dokonca ho smiete aj využiť.

Skôr treba posudzovať, či sa vás daný autor pokúsil oklamať neúmyselne, napríklad preto, že je „nažhavený“ príliš ľahko uveriť nejakej "volovine", ktorej veriť túži, alebo ste priamo obeťou manipulácie – čiže snahy používať hybridné formy informovania v snahe dosiahnuť nejaký pokútny politický či ideologický cieľ.

Posudzujte, čo je cieľom ľudí, ktorí vás skreslene informujú. A robte to nezávisle, neutrálnym kritickým rozumom, nie preto, že vám nejakí „lepšoľudia“ povedia, ktorým druhom dezinformácií nesmiete veriť a ktorým áno.

Univerzitní pedagógovia ma "cepovali" pri budovaní intelektu 

Poďme ešte k vaším štúdiám. Čo vás pritiahlo na Trnavskú univerzitu? 

Hľadal som kvalitné vzdelanie. Vyšlo mi, že filozofia je vhodná na to, aby som sa stal dobrým publicistom. To, že som sa rozhodol konkrétne pre štúdium systematickej filozofie na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity, bolo ovplyvnené mojimi staršími kamarátmi, univerzitnými pedagógmi, ktorí v tom čase túto školu posudzovali ako nadpriemernú. Musím povedať, že to odhadli správne. To, ako ma tu učitelia „cepovali“ pri budovaní schopnosti intelektuálneho poznania a skúmania, a ako dokázali krotiť aj moju „ľahkomyseľnú“ povahu, má dodnes fatálny dopad na moju prácu.  

Ako spomínate na štúdiá na teologickej fakulte? 

Moje spomienky sú krásne, je to akoby som mohol študovať v najlepšej tradícii stredovekej „universitas“, keď intelekt a túžba po poznaní boli považované za čosi dôležitejšie, než budovanie praktických kvalít pre budúcich zamestnancov vnímaných na trhu práce ako „another brick in the wall“. Takúto príležitosť už na mnohých miestach v 21.storočí nedostanete, oproti stredoveku sme v tomto už dosť pozadu.

Žijete v Trnave. Vnímate, že tu univerzita pôsobí? Cítiť, že mesto je akademické?

Niežeby to bolo nejak výrazne poznať, keď ideme s kamarátmi na futbal proti Slovanu, tak sa cítim skôr ako súčasť mesta „bojovníkov“ než „akademikov“ (smiech). Akademické podhubie u nás cítiť skôr z množstva mladých študentov po krčmách.

Filozofia je druh hrdinstva

Systematickú filozofiu ste vyštudovali na teologickej fakulte. Keby ste náhodou neboli novinárom, stanete sa filozofom?

Myslím, že moji učitelia by sa zhrozili, ak by som mal na univerzite pokračovať akademickým smerom. Nie kvôli mojim intelektuálnym kvalitám, ale skôr preto, že my vždy chýbala chirurgická akademická poctivosť. U novinárov je to iné. Tí si môžu dovoliť aj istú vášeň a hromotĺcky ťah na bránku, to sú vlastnosti, ktoré sú pre akademika zabijakom.

Najjednoduchšia definícia filozofie je, že je to láska k múdrosti. Sedí to? 

Veru hej. Ale je tu ešte jeden silnejší znak filozofa, ide vlastne o formu hrdinstva. Pravda pre vás musí byť dôležitejšia ako kariéra či dokonca sám život. Pritlačia vás k múru a prinútia zmeniť svoje rozumové presvedčenie, a vy poviete: „Nie!“ To je filozof.

Ale čo, ak vaše presvedčenie protirečí rozumu a ten vám čoraz častejšie dáva najavo, že sa mýlite? Nájdete odvahu sa zmeniť len preto, že vás k tomu dotlačil rozum? To je filozof!

Veru, keď tak teraz nad tým premýšľam, tak sa obávam, či vôbec mám právo na to, aby ma takto niekto označil. Mám tento titul, ale mám na to aj charakter? To sám o sebe posúdiť nedokážem, a vlastne by som ani nemal. 

Sme my, Slováci, filozofický národ? (úsmev)

Znakom filozofa je, že otázka musí byť vždy skôr ako odpoveď. My spravidla poznáme odpovede veľmi rýchlo, spravidla skôr, než si vôbec dokážeme naformulovať poctivú otázku. V tomto zmysle asi nie (úsmev).

***

foto: archív M. Gašparoviča, fotografie sú z odovzdávania novinárskych cien s bývalými kolegami Soňou Gyarfášovou a Marekom Vagovičom, z rozhovoru s kniežaťom Karlom Schwarzenbergom a z natáčania rozhlasovej relácie na tému kolaborácie kňazov s komunistickým režimom s biskupom Jozefom Haľkom a historikom Patrikom Dubovským.