Kardinál Korec: Kresťanstvo nás robí ľuďmi

V tomto roku zomrel kardinál Jozef Tomko. Čestný doktorát Trnavskej univerzity prijal 22. novembra 2004 spolu s ďalšou veľkou postavou slovenských a cirkevných dejín - kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom. Obaja sa prihovorili akademickej obci i širokej verejnosti. Kardinál Tomko, vtedy 80-ročný, sa zamýšľal nad osudom západnej civilizácie. Kardinál Korec, vtedy rovnako 80-ročný, uvažoval nad tým, ako našich predkov i našu spoločnosť formuje kresťanstvo. Zomrel v Nitre 24. októbra 2015.

Človek zabudol svoje meno

Kto je človek? Máme celé hory vedeckých a technických poznatkov, máme milióny informácií o svete, ale nevieme dobre, kto je človek, kto sme my. Takmer sa strácame vo svete. Zabudli sme svoje meno. Nevieme, kto sme. Vieme omnoho viac o veciach než o sebe samých, viac o chode prúdových lietadiel a rakiet, než o svojom mieste vo svete a o svojom poslaní. Skúmame tajomstvá vesmíru, a pritom žijeme v nevedomosti nad tajomstvami svojej vlastnej mysle a svedomia. A predsa, čo je dôležitejšie, než pochopiť svoje vlastné postavenie vo svete a svoje poslanie?

Keď hľadíme do hĺbok dejín človeka, čo všetko tam nachádzame! Hodiny, dni, týždne, roky a stáročia, radosti i zúfalstvá, drámy jednotlivcov i národov – to všetko sa zaznamenáva, leptá a vpisuje na kožu človeka... Čím všetkým už človek bol, čo všetko poznal, vyjadril a utvoril! V dobrom i zlom, v šťastí i v nešťastí. A od samého začiatku už v jaskyni sa otváral i čomusi nad sebou.

Kto kedy popíše celé bohatstvo človeka, tajomstvá jeho vnútra, zákruty jeho dejín? Žije na tejto zemi tisíce rokov. Udržoval sa nažive zápasom proti silám prírody i proti iným tvorom. Staval domy a mestá, chrámy i mohyly. Bránil sa proti požiarom i moru. Ale objavoval i svedomie a staval oltáre. Áno, aj oltáre. Človek bol nielen homo faber, remeselník. Bol aj homo religiosus, človek náboženský.

To náboženské ľudia tušili – tušili tajomstvo života i sveta. Aj sa ho usilovali prežívať. Ale ako rozlične a najmä ako neraz aj úboho... Človek 2. storočia nášho letopočtu to vyjadril slovami: My úbohí, čo sme sa klaňali raz slnku, raz kameňu a drevu, potom zlatu, striebru a kovu, dielam ľudských rúk. V chápaní boha a v náboženskej praxi ľudia, odkázaní sami na seba, často blúdili. A medzitým kmásali ľudí aj vášne, aj nepriateľstvá a tieklo aj mnoho krvi v bojoch.

Bytosť, ktorá myslí

Hľadíme na toto všetko z výšky dnešného života a pýtame sa: Kto je človek? Ináč vidí človeka chemik, ináč biológ, ináč psychológ. A celkom ináč filozof a človek veriaci. Fyzik bude ľahko pokladať človeka za stroj, chemik za laboratórium, biológ za jedného zo živočíchov. Človek je však predovšetkým celok. Je hmota i duch. Je človek, je osoba. A je o ňom napísané, že je na Boží obraz a na Božiu podobu.

Každý vzrast myslenia je zárodkom nových pohľadov a ďalších podnetov.

Človek je bytosť, ktorá myslí. Človekom a jeho mysľou sa objavila v hmotnom vesmíre neslýchaná novosť a sila. Schopnosť človeka myslieť nemá nijakú hranicu. Myslenie je vo svete sila, u ktorej sa nedá predpokladať, že by mohla naraziť na hranicu, za ktorú sa už nedá ísť. Myseľ stále myslí. Človek a ľudia stále myslia. Každý vzrast myslenia je zárodkom nových pohľadov a ďalších podnetov pre nové myslenia. Myslením je človek roztvorený pre nekonečno. Myslenie má povahu náboženskú – upiera sa k čomusi absolútnemu. Toto absolútne človek vždy hľadal, ctil, prežíval, ale aj tápal, mýlil sa a blúdil v prirodzených náboženstvách, kým mu nebola darovaná spoľahlivá a plná pravda o Bohu v kresťanstve.

To všetko platí v primeranej miere aj o našom človekovi, o našom Slovensku, o našich predkoch, a to tak v časoch predkresťanských, ako po príchode kresťanstva. Predtým tušenie, hľadanie a neistoty, potom príchod pravdy a postupné formovanie života podľa nej. Táto pravda sa našim predkom naplno roztvorila príchodom sv. Cyrila a Metoda, kresťanskými modlitbami, prekladom Svätého písma a kresťanskou bohoslužbou. Túto podstatnú zmenu v chápaní života vystihlo už krásne slovo „Proglasu“. Aj u nás sa začala vyslovovať pravda o človekovi a o tajomstve jeho života v Bohu cez Ježiša Krista.

Ako nám dávno sľubovali proroci,
Kristus prichádza zhromažďovať národy,
lebo je svetlom tohto sveta...
Preto čujte, Slovieni, toto:
dar tento je naozaj od Boha daný,
dar dušiam, nikdy nehynúci,
tým dušiam, ktoré ho prijmú.
Matúš s Markom, Lukášom a Jánom.

Naši predkovia žasli nad dôstojnosťou človeka

Ako asi pôsobilo na našich predkov slovo Evanjelia, aké prevratné zmeny vnášala Cirkev do myslí našich ľudí, ako sa menil ich pohľad na život, ako sa menili ich názory a mravy. Tak ako iné národy, ani naši predkovia nemali predtým jasnú predstavu o svete, o jeho pôvode a cieli. Kresťanstvo bolo pre nich v tejto veci skutočným zjavením. „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem.“ To bolo jasné a iskrivé slovo oproti všetkým tušeniam a mýtom Grékov i negrékov. Jediný osobný a živý Boh stvoril sveta v ňom človeka na svoj obraz a na svoju podobu. A všetko vo svete, rastliny i zvieratá dal k dispozícii človekovi. Človek sám neutvoril ani obilné zrnko, ani plod jablone – našiel ich na zemi pripravené. Boh prestrel človekovi už pred jeho príchodom na tejto zemi bohatý stôl – zrno na chlieb i plody rastlín a stromov.

Naši predkovia museli priam žasnúť, keď si postupne uvedomovali dôstojnosť človeka, pravdu o posvätnosti každého dieťaťa, každej matky, každého starca.

Nevieme podrobne, ako naši predkovia prijímali tento výklad Písma a ako to vplývalo na rozvoj ich duševného života. Bola to však pre nich dostatočná pravda o svete a stala sa mohutným podnetom premýšľania pre ľudskú myseľ, stala sa pilierom kresťanskej vzdelanosti. Až kresťanstvo vyslovovalo potom ďalšie závratné pravdy o človekovi a tie sa o nejaký čas rozvíjali ako filozofická a teologická antropológia na univerzitách európskych národov, časom aj u nás. Naši predkovia museli priam žasnúť, keď si postupne uvedomovali dôstojnosť človeka, pravdu o posvätnosti každého dieťaťa, každej matky, každého starca. A pýtali sa zhrození, ako môžu Saracéni skupovať ľudí, najmä zajatcov a predávať ich za drahé peniaze na trhoch ako dobytok? Veď človek je obraz a podoba Božia. Tak učila Cirkev hodnotiť a ctiť človeka. Naši ľudia začali tvoriť veľké spoločenstvo viery národa i svetovej Cirkvi.

Kresťanstvo robilo našich predkov ľuďmi

Neslýchaný kontrast medzi pohanmi a kresťanstvom sa ukázal našim predkom pri každom porovnávaní, k čomu ich nútil život. Napríklad pri stretnutí s Tatármi roku 1241. Akí drsní a suroví boli Tatári! Správali sa ako šelmy. Narodili sa na koni a na koni zomierali. Nemali úctu k žene a ženou pohŕdali. Kresťanstvo vyzdvihlo ženu až na oltár ako svätú Felicitu a Perpetuu. Manželstvo bolo posvätné a uzatváralo sa v chrámoch. Ako ďaleko boli od tohto posvätného chápania života divokí Tatári...

Kresťanstvo robilo našich predkov ľuďmi. Hovorí to aj nám niečo dnes? Slovensko i Európa žili z kresťanstva po stáročia. Vieme, čo všetko pozitívne z toho vyrastalo. Keď sa národy od kresťanstva odvrátili v nacizme či komunizme, zaplavili svet zločinmi a krvou. Kresťanstvo nás robí ľuďmi.

(medzititulky redakcia)

Pozrite si náš nový film Malý Cambridge: o 30 rokoch obnovenej Trnavskej univerzity