Ľudia by sa nemali dlho na seba hnevať. Mali by sa udobriť

To, že sa pred tridsiatimi rokmi podarilo obnoviť Trnavskú univerzitu, je výsledkom spolupráce Trnavčanov, politických i cirkevných predstaviteľov a zanietenia komunálnych politikov. Pri vzniku novej univerzity vtedy stál aj prvý ponovembrový primátor Trnavy Imrich Borbély, ktorý bol aj členom pracovnej komisie zakladajúcej novú vzdelávaciu a kultúrnu inštitúciu v „slovenskom Cambridge“.

Čaša vína v parlamentnom salóniku na počesť novej univerzity

Ako si spomínate na vznik Trnavskej univerzity? Kedy a prečo vznikol vôbec nápad obnoviť historickú Trnavskú univerzitu (1635-1777)?

Podľa môjho vedomia prvýkrát zaznela výzva k obnoveniu Trnavskej univerzity z balkóna trnavského divadla pri novembrových manifestáciách v roku 1989 z úst vtedajšieho riaditeľa okresného archívu dr. Jozefa Šimončiča, neskoršieho profesora Trnavskej univerzity. A to bol podľa môjho názoru ten prvotný moment, ktorý naštartoval všetko ostatné.

Ako prebiehal vznik univerzity ešte do roku 1992? Čo všetko bolo potrebné pripraviť?

Tam bola jedna taká „zapeklitá“ vec a to bola legislatíva. Tá bola totiž ešte z obdobia socializmu. A počítala s tým, že status quo sa nezmení, čiže existujúce vysoké školy existujú a nič nové nevznikne. Takže ani nebola legislatíva, ktorá by bola použiteľná na založenie novej vysokej školy, nieto ešte univerzity. Vtedajší minister školstva Ján Pišút mi vo veľmi čiernych farbách vykreslil, že keby sa mal spustiť klasický legislatívny proces, tak by bolo ešte pred návrhom zákona o zriadení univerzity potrebné vypracovať a schváliť niekoľko zákonov a vyhlášok a nariadení vlády, aby vôbec sa mohlo začať s nejakou prípravou zákona o Trnavskej univerzite.

Ale súčasne ma pán minister Ján Pišút upozornil na možnosť zaradenia poslaneckého návrhu priamo do Národnej rady, čím by v prípade schválenia už nič nestálo v ceste existencie Trnavskej univerzity.

V tejto fáze vykonali veľkú prácu vtedajší poslanci Národnej rady Július Brocka a Rastislav Diovčoš, ktorí oslovili svoje politické kluby KDH a VPN, aby získali dostatočný počet podpisov od poslancov na návrh zákona a mňa požiadali, aby som sa pokúsil získať Stranu demokratickej ľavice a Slovenskú národnú stranu ako nestraník, čo sa mi aj podarilo a potrebný počet podpisov pod návrh zákona sa získal. Potom, samozrejme, došlo k schváleniu zákona 25. marca 1992.

Máte aj osobnú spomienku na tento deň?

Bol som vtedy v parlamente, sedel som na balkóne a po kladnom odhlasovaní zákona o zriadení Trnavskej univerzity ma predseda Slovenskej národnej rady pán František Mikloško pred všetkými pozval na čašu šampanského. S tým, že toto pozvanie pre poslancov neplatí. Nato pán Rastislav Diovčoš pristúpil k mikrofónu a pozval všetkých poslancov v mojom mene na čašu vína do modrého salónika, čo teda vyvolalo veľký smiech a búrlivý potlesk. Vtedy vyzeralo byť všetko v najlepšom poriadku.

Takže nový zákon mal zapiť celý parlament?

Áno, aby to zapil parlament... Bol to nápad Rasťa Diovčoša, ktorý prišiel za mnou, či mám so sebou hotovosť, aby mohol v bufete zakúpiť príslušné množstvo vína a zaniesť ho do modrého salónika, kde si potom s radosťou so mnou pripíjali aj tí, čo hlasovali proti.

Vraciam sa k myšlienkam slobody

Ako ste sa vy osobne zapájali do založenia univerzity?

Po zvolení do funkcie primátora v roku 1990 som si dal medzi deväť hlavných bodov, ktoré som chcel zrealizovať, zriadenie Trnavskej univerzity. Osem sa mi podarilo zrealizovať, deviaty nie, a to bola autobusová doprava, ktorá, bohužiaľ, zostala v rukách štátu, ale to s Trnavskou univerzitou nemá nič spoločné.

Po tom, ako som nastúpil do funkcie a s takým odhodlaním, som začal obiehať ministrov školstva, lebo sa ich vystriedalo niekoľko, a rokoval som aj s rektormi vysokých škôl a s akreditačnou komisiou. Tá mala dokonca jedno zasadnutie tu v Trnave, keď sa došli presvedčiť, že teda či podpora zo strany mesta je naozaj taká, ako deklarujem.

Malo mesto možnosti – povedzme aj finančné či materiálne – podporiť založenie novej vysokej školy?

Priestory boli tým kľúčom, čo som aj spomínal na akreditačnej komisii. Keď som už toľko domŕzal, vyvrcholilo to stretnutím u pána Františka Mikloška, za účasti šéfa Slovenskej akadémie vied Ladislava Macha a vedeckého sekretára Antona Hajduka a, samozrejme, za účasti ministra školstva J. Pišúta, kde sa odobrilo predloženie návrhu zákona poslancami – s jednou podmienkou, že mesto Trnava zabezpečí priestory. Samozrejme, že sme to spravili, mestské zastupiteľstvo svojim rozhodnutím vyčlenilo z majetku mesta budovu bývalého podniku Stavoprojekt a dalo ju k dispozícii vznikajúcej Trnavskej univerzite.

Bola vám univerzita hodnotovo blízka?

Keď sa povie Trnavská univerzita, tak ma to vždy vráti do roku 1989, k myšlienkam slobody, voľnosti a akéhosi nového spôsobu vzdelávania na vysokej škole. Aj s tým, že diplomové práce sa nebudú začínať tak, ako začínala, bohužiaľ, moja diplomová práca, že „uznesenie posledného zjazdu Komunistickej strany Československa bla bla bla...“. To muselo byť, bez toho diplomovku nepustili. Keď som to tam nechcel dať, tak povedali, že neprejde. Tak som dúfal, že takéto diplomovky na univerzite, akou je Trnavská univerzita, už nebudú potrebné.

Inaugurácia Trnavskej univerzity: Prijatie Trnavy medzi univerzitné mestá

Boli ste aj na slávnostnej inaugurácii v novembri 1992. Aké pocity ste vtedy prežívali?

Moje spomienky sú zmiešané. Na jednej strane určite bola radosť z toho, že vznikla Trnavská univerzita a oficiálne sa začína jej činnosť slávnostným zhromaždením v budove divadla. Bol som hrdý na to, že môžem sedieť za predsedníckym stolom. 

Smutný som bol z toho, že neprišli rektori slovenských vysokých škôl. Báli sa Mečiara. Zato rektori českých univerzít a vysokých škôl tam boli do nohy. Pokladali si to za svoju morálnu a profesionálnu povinnosť byť pri takej významnej udalosti, akou je spustenie činnosti novej univerzity. No a mňa ešte potešili primátori Bratislavy a Košíc Peter Kresánek a Rudolf Bauer, ktorí prišli na moje pozvanie a prijali Trnavu medzi univerzitné mestá ako predstavitelia dvoch najväčších slovenských univerzitných miest.

Bolo cítiť nadšenie z novej univerzity?

Áno, univerzita bola veľmi dôležitá aj pre charakter mesta, ale ona bola dôležitá aj vzhľadom na politickú situáciu. Pretože v roku 1992 sa začali sťahovať mraky nad Trnavskou univerzitou, v júni boli parlamentné voľby, vymenila sa vládna garnitúra. Ešte predtým 12. mája stihol prezident Václav Havel menovať Antona Hajduka za rektora Trnavskej univerzity.

S tým súvisí jedna taká úsmevná spomienka. Prezidentská kancelária poslala menovací dekrét na adresu Trnavská univerzita, Trnava. Univerzita vtedy ešte nemala priestory a poštárka to doniesla na radnicu, že ona nevie, čo s tým, ale že my už budeme vedieť, čo s tým. Tak som zavolal hneď dr. Hajduka a požiadal som ho o okamžité stretnutie. Bol na vedeckej rade Slovenskej akadémie vied, takže som sadol do auta, smer Bratislava a požiadal som o prerušenie rokovania, odovzdal som mu dekrét a vlastne prvý som ho oslovil Vaša Magnificencia.

Aké boli tie 90-roky?

Keď nastúpila nová vládna garnitúra v lete 1992, tak mali snahu zrušiť Trnavskú univerzitu a do jej priestorov nasťahovať novú mečiarovskú univerzitu, ale nepočítali s jednou vecou. My sme vzhľadom na to, ako sa priostrovala politická situácia, už na jar v roku 1992 dali Stavoprojekt k dispozícii Trnavskej univerzite, ale budova zostala v majetku mesta. Čiže o jej využití rozhodovalo mestské zastupiteľstvo. Nie nejaký ministerský úradník ministerstva školstva, ktorý by ju predisponoval inému subjektu. Tadiaľ cesta neviedla.

Tak skúsili iné. Minister kultúry poverený riadením ministerstva školstva Dušan Slobodník prišiel na univerzitu odvolať rektora Antona Hajduka z funkcie. To mu akosi nevyšlo. Prišiel som vtedy na univerzitu, dostal som echo, že sa tu niečo deje a pýtal som sa ho, že teda čo tu robí. Na otázku, akým právom sa ho pýtam, tak som mu povedal, že ako primátor mesta som správca mestského majetku. Toto je mestský majetok, tak som zvedavý, čo sa tu deje. Nato on povedal, že sme v Slovenskej republike a on je minister Slovenskej republiky a naštvaný odišiel preč.

Malo to aj pokračovanie?

Asi o týždeň prišiel so zámočníkom pán minister a na rektorovej kancelárii vymenili vložku zámku. A zamkli kanceláriu, aby rektor nemohol fungovať. Ouvej. Boli tam druhé dvere, to on nevedel, ale rektor Hajduk a Michal Slivka s Michalom Horským došli za mnou na radnicu, že teda toto sa stalo a nejako by to bolo treba zverejniť, ale nevedia ako. No mňa napadla jediná vec, tá vložka zámku, čo si minister zobral so sebou, bola mestský majetok, ja ho môžem požiadať, aby vrátil mestu ten mestský majetok, stretlo sa to s pochopením, tak sekretárka hneď napísala list, faxom som to odoslal ministrovi priamo na jeho adresu. Kópiu dostal rektor do rúk, aby to dal do médií. No a večer televízne noviny zverejnili list na celú obrazovku a náležite to okomentovali. Vyvolalo to veľký ohlas, bohužiaľ aj negatívny. Vyhrážky boli veľmi surové, tak som dva týždne chodil ozbrojený a s osobným strážcom. Situácia sa upokojila a bolo po afére.

Podarilo sa vám aj nejako udobriť?

Na inaugurácii Trnavskej univerzity bol aj premonštrátsky opát z Jasova a vtedy som spieval aj v Hrubom kostole v zbore. Dostali sme sa do reči a premonštráti mali veľkú oslavu výročia vzniku rádu a tento trnavský zbor pozvali na záverečnú omšu. Zhodou okolností tam bol aj Dušan Slobodník. Mňa ako primátora a dirigenta pozvali po svätej omši medzi VIP hostí a keď opát otváral dvojkrídlové dvere do svojej rezidencie, tak minister Slobodník akurát prevracal poldecák niečoho dobrého do seba, chrbtom k tým dverám, keď mu opát zaklepal na plece. On sa otočil, opát ma chcel predstaviť a jemu zabehlo.

Ale potom sme sa udobrili pri jednej príležitosti, na ktorej sme sa stretli vlastne vo štvorici: minister Slobodník, arcibiskup Ján Sokol, rektor Hajduk a ja a tam už mu to bolo trápne. Tak nás oslovil, že udobrime sa. A myslím si, že takto by to aj malo byť, že ľudia by sa nemali dlho na seba hnevať, ale mali by sa udobriť.

Má to ešte jednu smutnú dohru, bol som na pohrebe v bratislavskom krematóriu a pri prechádzke urnovým hájom som si všimol kameň s menom Dušan Slobodník. Už je tam... Tak mi to vtedy došlo ľúto, že čo tu vlastne chceme, že sa vadíme a hádame. Aký to má zmysel...

Pozrite si náš nový film Malý Cambridge: