Boh sa neunaví odpúšťaním. Popredný odborník a zakladateľ teologickej fakulty predstaví novú knihu rozhovorov

Profesor Ladislav Csontos SJ oslavuje vzácne životné jubileum 70 rokov. Vychádza s ním nová kniha rozhovorov Boh sa neunaví odpúšťaním, ktorú nájdete na pultoch vydavateľstva Dobrá kniha.

Rodák z Nového Mesta nad Váhom za komunizmu tajne vyštudoval teológiu. Po nežnej revolúcii sa začal venovať novej evanjelizácii, akademickej pastorácii a podieľal sa na založení prvého univerzitného pastoračného centra (v Bratislave). V rokoch 1997-2003 pôsobil ako prvý dekan Teologickej fakulty Trnavskej univerzity (ktorá vznikla z Teologického inštitútu sv. Alojza), neskôr aj ako prorektor Trnavskej univerzity (2011-2015). Odborne sa venuje filozofickej antropológii a filozofii kultúry. V roku 2019 sa stal čestným doktorom Pápežskej teologickej fakulty vo Varšave.

Nová kniha: Boh sa neunaví odpúšťaním

Teologická fakulta vydáva novú knihu rozhovorov s profesorom Ladislavom Csontosom s názvom Boh sa neunaví odpúšťaním. Ide o knižné interview na mnohoraké témy od jeho osobného života cez pôsobenie v Spoločnosti Ježišovej až po aktuálne teologické otázky či návštevu pápeža Františka na Slovensku. Jej slávnostné uvedenie sa uskutoční vo štvrtok 21. apríla 2022 v Bratislave. 

V pozadí predstavy profesora Csontosa o ľudskom spoločenstve stojí triáda: sloboda – dialóg – ľudská dôstojnosť.

"Pozorný čitateľ rýchlo zistí, že kľúčovým slovom jubilantových úvah o svete je slovo spoločenstvo a kľúčovou hodnotou jeho praktického životného pohybu v ňom je existencia spoločenstva, resp. naša existencia v spoločenstve. A keď si čitateľ začne toto slovo takpovediac „rozmieňať na drobné“, zistí, že v pozadí predstavy profesora Csontosa o ľudskom spoločenstve stojí triáda: sloboda – dialóg – ľudská dôstojnosť," píše v úvode knihy rektor Trnavskej univerzity a literárny vedec profesor René Bílik. "V súvislosti práve s týmito hodnotami potom Ladislav Csontos reflektuje svoje detstvo, mladosť i zrelé roky, práve s týmito hodnotami sa mu spája predstava a existencia Boha i viera v neho, existencia a poslanie Cirkvi, a na týchto základoch vidí stáť aj naše univerzitné spoločenstvo."

Ladislav Csontos sa neunaví žiadnou otázkou

Kniha vznikala takmer dva roky. Vydáva ju vydavateľstvo Dobrá kniha, publikáciu recenzovali profesor Miloš Lichner SJ a prof. Dr. hab. Józef Kulisz SJ.

„Profesor Ladislav Csontos SJ sa neunaví žiadnou otázkou. Je v tom kus akademickej poctivosti teológa, ktorý vo viere vychádza na periférie a odvážne sa stretá s problémami súčasného sveta. Sám ich identifikoval najmä v rozpadajúcich sa rodinách a krehkých medziľudských vzťahoch. Stabilite rodín nepomáha len ako vedec vo svojej výskumnej práci, ale aj ako kňaz, ktorý sa už viac ako dve desaťročia venuje pastorácii rozvedených. Jeho životným poslaním sa stalo uvádzať Druhý vatikánsky koncil do života. Svoj produktívny život si ale zopakovať nepotrebuje: bol jedinečný a neopakovateľný. Večnosť pre neho znamená spočívať v Božom náručí: v objatí Boha, ktorý je vo svojej láske k nám neúnavný,“ hovorí autor knihy Matúš Demko.

Ladislav Csontos: Cirkev je živý organizmus a Boží ľud

Z novej publikácie vám prinášame aj krátku ukážku:

Čím vás oslovil práve Druhý vatikánsky koncil, že ste si dali za cieľ uvádzať ho do cirkevného života?

Stalo sa to, keď som v roku 1974 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Vtedy som začal spoznávať rozdiel, ktorý bol medzi teologickým myslením pred koncilom, a tým, ktoré sa vyvinulo na koncile. Vízia, že Sväté písmo je dušou teológie, je veľmi obohacujúca. Prešlo sa od špekulatívnej teológie k teológii založenej na Svätom písme, čím sa vytvoril lepší kontakt s protestantskými cirkvami, ktoré si veľmi vážia Sväté písmo, ale zároveň sa s tým rozvinulo aj štúdium kresťanskej tradície cirkevných otcov.

Neštudoval som len povinnú literatúru, ale siahol som po veľkej dogmatike Mysterium salutis, v ktorej bola fascinujúcim spôsobom spracovaná náuka o Cirkvi – ekleziológia. Tam som sa dočítal, že Cirkev je živý organizmus, že to nie je mechanická štruktúra, model, ktorý by predstavoval nejaký stroj, ale že ten život je všade. Je v každej bunke tohto organizmu, v každom orgáne, a ten, kto zjednocuje celý tento život, je Duch Svätý. Rovnako pôsobí v celej Cirkvi a obohacuje ju mnohými darmi. Cirkev tvorí chrám Ducha Svätého a je zároveň mystickým telom Kristovým. Je tým, čo hovorí koncil – Božím ľudom. V Božom ľude za osud viery, za svätosť nesieme všetci rovnakú zodpovednosť. Každý pokrstený je povolaný k plnosti kresťanského života a k svedectvu. Je vlastne povolaný k apoštolátu šíriť vieru vo svojom okolí. A toto ma naozaj oslovilo a myslím, že to naozaj ostáva mojím kľúčovým programom: žiť v Kristovi, byť živou bunkou, živým článkom tohto organizmu.

S Trnavskou univerzitou ste nepretržite spojený od jej obnovenia v roku 1992 až doteraz. Boli ste dvakrát dekanom teologickej fakulty, rovnako aj prorektorom celej univerzity.

Prirástlo mi to k srdcu, inak by som to asi nerobil. Prirástli mi k srdcu najmä študenti. Keď porovnávam atmosféru Univerzity Komenského, keď som na nej študoval, a atmosféru Trnavskej univerzity, tak naša univerzita má viac rodinnú atmosféru. Prišiel k nám študent z inej teologickej fakulty a povedal: „Tu sa nič a nikoho nebojím pýtať.“ To je krásne vysvedčenie mojim kolegom a kolegyniam. Študenta nikto nezhodí za otázku.

Na tom záležalo už aj nebohému pátrovi Emilovi Krapkovi, aby sa tvorila rodinná atmosféra. Aby nebol múr medzi študentom a učiteľom. Aby cítili, že sú na jednej lodi, jedna komunita. A to sa vcelku darí – nielen na našej fakulte, ale aj na univerzite, ktorá nie je veľká. Sú tu menšie študijné skupiny, ktoré sa prelínajú.

A mám ešte jednu krásnu skúsenosť. Neraz sa na denné štúdium prihlásia dôchodcovia, ktorých sme mali na univerzite tretieho veku. Idú študovať v podstate so svojimi vnukmi. Študenti majú 19-20 rokov, oni po šesťdesiatke. Sedávajú v tých istých laviciach, ale stáva sa čosi obdivuhodné: mladí ich prijmú medzi seba a ten starší človek zase prijíma ich. Mali sme jedného inžiniera, ktorý všetok voľný čas trávil v knižnici a drvil sa. Keď skončil, mal už vyše sedemdesiat rokov. Povedal: „Chcel som svojej vnučke ukázať, že aj starý človek môže usilovne študovať.“ Išiel jej príkladom. Klobúk dole.

V akademickej sfére ste dosiahli maximum, stali ste sa profesorom. Netúžili ste stať sa biskupom alebo vo vysokoškolskom prostredí rektorom?

To nezávisí od túžob. Je to v Božích rukách. Ak by som bol v hre na biskupa, tak by som robil všetko proti tomu, aby sa tak nestalo, zubami-nechtami by som proti tomu bojoval do poslednej chvíle. Ľahko sa po tom túži, ale uskutočňovať to ako službu nie je také jednoduché. Už mám toľko rokov, že takéto pokušenia mi našťastie nehrozia.

Byť rektorom, to je vec zložitá. Rektor musí robiť aj nepopulárne rozhodnutia a vlastne keby som bol na takejto pozícii ako kňaz-jezuita, potom by sa negatívny postoj prenášal nielen na moju osobu, ale aj na Cirkev. Je lepšie, keď to robia katolícki laici, odborníci, ako by to robil kňaz. Som spokojný s tým, čo robím. Ak mi Pán Boh dá ešte nejaké rôčky, moje ambície sú ešte niečo publikovať, ak mi to bude myslieť.