Skip to main content
PhDr. Zuzana Martinkovičová
22.11.2021

Dobrovoľníci sú najmä mladí ľudia s vyšším vzdelaním, viac ženy než muži

Eva Mydlíková

Prvýkrát som sa s pani Evou Mydlíkovou stretla v deväťdesiatych rokoch, keď sa presťahovala z Oravy do Trnavy a stala sa riaditeľkou SAIA – SCTS v Trnave. Zaujala ma otvorenosťou a zanietením, ktoré sú vlastné, dnes to už viem, ľuďom pracujúcim pre dobro iných. S rovnakou otvorenosťou a zanietením prijala v tomto roku prosbu trnavskej pobočky Spolku slovenských knihovníkov a knižníc a pripravila pre nich seminár o dobrovoľníctve v knižniciach. Samozrejme ako dobrovoľníčka bez nároku na odmenu. Prof. PhDr. Eva Mydlíková, PhD., vedúca katedry sociálnej práce na Trnavskej univerzite.

Dobrovoľníctvo ako súčasť firemnej filantropie

V roku 2002 vám vyšla publikácia s názvom Dobrovoľníctvo na Slovensku alebo "Čo si počať s dobrovoľníctvom". V tom čase si fenomén dobrovoľníctva nachádzal svoje miesto v komunitnej občianskej spoločnosti. Čo sa udialo v oblasti dobrovoľníctva odvtedy?

Táto moja útla knižočka mi doniesla a dodnes donáša množstvo citácií, ktoré už ani neevidujem, pretože je zaradená do kategórie GII. Či je kniha dobrá alebo zlá, svedčí množstvo citácií a nie to, či a v akej databáze je evidovaná. Ak autor dokáže v „pravý“ čas reagovať na potreby vedy a praxe, jeho kniha putuje odbornou verejnosťou a to je poslanie knihy - byť čítaná. Tou knižkou sme v tom čase  dávali základy pre tvorbu dobrovoľníckej legislatívy, základy princípov riadenia dobrovoľníkov a iné. Kvôli niektorým skutočnostiam, ktoré som do publikácie dávala, som musela veľa konzultovať s dr. Volekovou (nadácia Socia), prof. Radičovou JUDr. Handiakom, dr. Košťálovou (SAIA SCTS)   – dnes známymi osobnosťami verejného života, ktorí stáli pri formovaní spoločenského a  legislatívneho kreovania dobrovoľníctva na Slovensku. Dnes máme zákon o dobrovoľníctve, dokonca sa mi zdá, že dnes Slovensko si snáď aj viac cení dobrovoľníctvo. Bezo sporu je dobrovoľníctvo súčasť firemnej filantropie.

Kde ste sa s činnosťou dobrovoľníctva stretli prvýkrát? Čo vám táto práca dáva a naopak berie?

Myslím, že každý normálny človek je dobrovoľníkom, len to tak nemá zadefinované vo svojej hlave. Musel by to byť riadny mizantrop (Moliere), aby staršej susedke odmietol kúpiť a vymeniť žiarovku alebo vyniesť kočiarik hore schodmi a podobne. Že toto „pomáhanie“ môže mať inštitucionálnu podobu, som si jasne uvedomila na študijnom pobyte v USA v roku 1996, kedy som sa cez americkú ambasádu dostala do programu „naprieč americkou spoločnosťou“. Navštívila som tam napríklad školu, kde kňaz ráno pripravoval v školskej kuchyni, plnej švábov, deťom kakao s pečivom, aby ich pritiahol  do školy. Ale bola som aj v Svetovej banke, kde nás zviezli do podzemia plného zlatých tehličiek. Aj tu však istá vysokopostavená riaditeľka úseku po zdvorilostnej otázke, z akého sektoru som a mojej odpovede, že z občianskej spoločnosti, sa celá prežiarila a po suchých rečiach o financiách začala rozprávať, ako dobrovoľnícky pracuje  pre deti s poruchami reči – rada kreslí a spolu s priateľkou, ktorá písala básničky vytvárali pre deti leporelá na zlepšenie ich komunikačných schopností. Dobrovoľníctvo od švábov až po zlaté tehličky.

Ak v Spojených štátoch dosiahnete istý spoločenský status, musíte sa niekde dobrovoľnícky angažovať. Keď som bola mladšia, oveľa viac som „dobrovoľníčila“ – teraz už tak nevládzem, tak aspoň sem tam zafinancujem aktivitu, ktorá je zmysluplná - Note Bene, ochrana životného prostredia, obete katastrof, adresné vianočné darčeky a podobne. Občas urobím školenie a svoju odmenu venujem tej organizácii, ktorú som vzdelávala, niekedy urobím bezplatne supervízie alebo im vypracujem metodiku práce s klientom. To je niečo, čo viem a som už vo veku, kedy peniaze nie sú tak dôležité pre môj život a pocit zmysluplnosti.

Uprostred leta niekoľko mnoho rokov chodievam s deťmi a rodičmi z náhradných rodín na týždenný pobyt im robiť psychologičku – strašne mám rada tú atmosféru, mám rada a vážim si tých statočných ľudí. Vždy prichádzam od nich plná zmysluplnosti svojho profesionálneho života, umožňujú mi prežívať s nimi silné emócie. To mi dáva dobrovoľníctvo. Neberie mi nič, lebo som v takom veku a stave, že ja si určujem, koľko, kedy aj ako budem dobrovoľníčiť.

Eva Mydlíková

Covid: Vytratila sa radosť, že môžeme byť opäť spolu

Doba covidová nám dáva veľa príležitostí dobrovoľne pracovať pre iných. Akí sú Slováci dobrovoľníci?

Doba covidová nás predovšetkým zaskočila – nepripravených. Po počiatočnom šoku a strachu zo smrti sme si zvykli. Každý iným spôsobom a po prvých štádiách izolovanosti a radosti z toho, že sa opäť vidíme, začíname opäť „vlčieť“. Vytvárajú sa tábory za a proti rúškam, očkovaniu...proti sebe. Radosť z toho, že opäť môžeme byť spolu, sa vytratila. Ten, kto dobrovoľníčil pred koronou, dobrovoľníči aj počas nej. Tí, čo nie sú ochotní urobiť nič pre druhého si žili a žijú svoj malý sebecký život - zabúdajúc, že aj oni raz možno ochorejú a stará pani susedka im zavolá záchranku. Na Slovensku sa vytvorili dobrovoľnícke centrá , ktoré organizujú najmä mladých ľudí - to je typické pre Slovensko. U nás to bolo aj je tak, že dobrovoľníctvo vykonávajú najmä mladí ľudia, ľudia s vyšším vzdelaním a viac ženy než muži. Minimálny podiel je u nás napríklad seniorov dobrovoľníkov, hoci je to napríklad cesta zvýšenia kvality života samotného seniora. Viedla som jednu diplomovú prácu, v ktorej sme sledovali kvalitu života ťažko zdravotne postihnutých ľudí a porovnávali sme dve vzorky: tých, ktorí robili dobrovoľníkov pre „nových chorých“  a tých, ktorí nerobili dobrovoľníkov. V skupine dobrovoľníkov sa okrem iných parametrov aj zdravotný stav  buď stabilizoval alebo dokonca mierne zlepšil.

Mám pocit, že medializované sú najmä firemné komerčné dobrovoľnícke aktivity. Ako je to s dobrovoľníctvom v akademickom prostredí? V akej oblasti môže podľa vás univerzita konať dobročinnosť?

Firemné dobrovoľníctvo je medializované preto, že majú na medializáciu peniaze a tiež preto, že si tak zvyšuje firma image aj vo vzťahu k obchodným partnerom. V akademickom prostredí je to tak, že každý učiteľ má nejakú „srdcovú“ záležitosť, ktorej sa venuje a poskytuje svoj „akademický“ potenciál. Je obrovské množstvo múdrych praktikov, len diplomovou prácou skončili aj pokusy zavedenia teoretických poznatkov do praxe. Akademici sú naučení štruktúrovane myslieť, ale im chýbajú aplikačné momenty. Takže ak sa spojí teoretik s praktikom môže vzniknúť veľmi, veľmi zmysluplný projekt, nápad myšlienka. Len stále máme akýsi vzájomný dištanc – akoby praktici boli hlúpi a akademici neužitoční. Pravda je, že sa navzájom potrebujeme a všetci sme múdri a užitoční. Akademici z našej fakulty boli prví, ktorí začali napríklad očkovať proti covid19. Naša katedra sociálnej práce nemusí chodiť zbierať a rozdávať šatstvo alebo variť bezdomovcom kapustnicu - to nech robia mimovládne organizácie , ktoré to vedia robiť a majú na to potenciál. Akademici by im mohli pomôcť vypracovať strategické plány rozvoja, konkrétne a na mieru šité metodiky práce s klientom, urobiť rôzne analýzy sociálnych potrieb - všetko v rámci výskumných zadaní  katedry, čiže bez finančných nákladov.

Rozhovor vyjde v pripravovanom čísle časopisu Universitas Tyrnaviensis 3-4/2021.

foto: TRUNI/Barbora Likavská

Can't keep up with everything? Never mind!
Sign up for the newsletter and you won't miss anything

No spam. You can unsubscribe at any time.