Pôst nie je monodráma. Otvára nás pre druhých
prof. Mgr. Mgr. Peter Šajda, PhD. je filozof a dominikán. Venuje sa mysleniu Sørena Kierkegaarda či Carla Schmitta. Pracuje na Katedre filozofie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity. „V intelektuálne podnetnom prostredí sa cítim veľmi dobre a som rád, že univerzita ďalej buduje tradíciu, z ktorej vyrástla. Princípy, ku ktorým sa hlási, sú zárukou rozvoja celého človeka,“ hovorí v rozhovore, v ktorom sa dotýkame aj témy pôstu, Veľkej noci, lockdownu, ale aj (krízy) mužnosti.
Pôst pomáha oslobodiť sa
Momentálne sa nachádzame v pôstnom období. Pôst je súčasťou azda všetkých náboženstiev, určite tých „najznámejších“ – kresťanstvo, židovstvo aj islam. Prečo?
Pôst zdôrazňuje, že nie sme len fyzické bytosti. Máme aj duchovné potreby, duchovnú stránku osobnosti. Tá je niekedy v úzadí, lebo sa príliš zameriavame na fyzické veci. Pôst ju dáva do popredia.
Prečo Boh od ľudí vyžaduje pôst?
Nemecký filozof G. W. F. Hegel mal v Biblii rád vetu „Boh je duch“. Vzťah k Bohu vyžaduje, aby človek žil duchovne. Pôst nám pomáha oslobodiť sa od naviazanosti na fyzické dobrá. Otvára nám duchovné horizonty. To je priestor na stretnutie s Bohom.
Ako sa postia ateisti?
Nechcem hovoriť za iných. Ale v súvislosti s tým, čo som spomenul pred chvíľou, poviem, že aj mnohí ateisti si uvedomujú potrebu určitej spirituality.
Môže byť pôst v niečom vôbec prínosný?
V kresťanstve je pôst úzko spojený s almužnou. To, čo si odopriem, má priniesť úžitok niekomu inému, kto to potrebuje. Tento „transfer“ sa môže týkať rôznych vecí.
Ako sa teda postiť? Treba si niečo odrieknuť?
Zmysluplné sebazaprenie je cesta, lebo brzdí naše sklony ku konzumizmu. V náboženstve má však pôst aj vzťahový rozmer. Nie je to len monodráma. Pôst mi má pomôcť oslobodiť sa pre druhých.
Pandémia oslabuje krehké vzťahy
Máme za sebou ťažký rok s pandémiou. Covid nás zasiahol všetkých – či už zdravotne alebo na psychickej pohode, priniesol obavy o druhých či ekonomické starosti. Pandémia nás „šťaví“, opäť sa sprísňujú opatrenia, volá sa po ďalšom „tvrdom lockdowne“. Má zmysel postiť sa aj teraz, v takýchto pre nás relatívne nezvyklých, ťažších časoch?
Áno, má to zmysel. Nielen nadbytok, ale aj núdza môže viesť k tomu, že sa človek uzavrie sám do seba. Príliš sa zameria na svoje potreby. Pôst nás otvára pre druhých a dáva nášmu „lockdownovému“ životu novú dynamiku.
Ako sa podľa vás pandémia odrazí na náboženskej viere Slovákov? Podľa Pew Resarch Center „korona“ umožnila trom z desiatich Američanov posilniť svoju vieru a 40% hlási tiež pevnejšie rodinné zväzky. Vnímate to podobne u nás doma?
Neviem o podobných štatistikách na Slovensku. Zatiaľ sa mi zdá, že pandémia posilňuje vzťahy, ktoré sú pevné, a oslabuje vzťahy, ktoré sú krehké. Tá druhá vec ma znepokojuje, lebo práve také vzťahy by teraz potrebovali rozvoj. Vzájomná podpora je dnes kľúčová, a to aj v oblasti viery a rodiny.
Pôst je cestou k Veľkej noci. Prečo práve pred týmito sviatkami prichádza pôst?
Pôst je príprava na niečo, čo má vyniknúť. Keď sa človek postí, jeho zmysly sa zbystria. Zoštíhlenie životného štýlu nás prebúdza z otupenosti a zotrvačnosti. Naše prežívanie je pozornejšie a Veľkú noc môžeme prežiť s väčšou radosťou.
V čom vidíte zmysel Veľkej noci?
Odkaz veľkonočného rána má dnes rovnakú silu ako na začiatku. Len si to treba pripustiť.
Rastie dopyt po mužských cnostiach
Rok 2019 ste hodnotili ako návrat mužskosti. Prečo?
Tejto téme sa nevenujem systematicky, bolo to skôr určité konštatovanie. Keď si pozriete obraz Iľju Repina Zasadanie štátnej rady z roku 1903, je na ňom „starý mužský svet“. Aristokratickí muži v uniformách rozhodujú o smerovaní univerza. Veľmi zjednodušene poviem, že tento svet sa rozbil v dvoch svetových vojnách, ktoré rozpútal. Dôsledkom bolo oslabenie zmyslu pre dve hodnoty, na ktorých ten svet stál: autorita a povinnosť. Do popredia sa dostali hodnoty sebaurčenia a práv. Mužské črty a cnosti sa často spájali so „starým mužským svetom“, a preto boli podozrivé. Zdá sa mi však, že dnes dopyt po nich opäť rastie.
Čo je to mužskosť?
Ľahšie sa definuje mužnosť, ktorú vnímame kladne. Slovník hovorí, že je to akýsi súhrn pozitívnych vlastností a znakov, ktoré si spájame s autentickým mužom. Napríklad sila, odvaha a zdvorilosť. Mužskosť chápem širšie, zahŕňa aj excesy a slabosti, ktoré sa vyskytujú najmä u mužov. Preto jej vzostup hodnotím ambivalentne.
Dnes sa často hovorí o toxickej maskulinite. Muži sú pod paľbou, používajú sa termíny ako kríza mužnosti či kríza otcovstva, aj v médiách sa skôr stretneme s pretriasaním mužských prehreškov a nedokonalostí. Majú byť muži dôvod na radosť, že sú vôbec ešte muži?
Neprijatie vlastnej mužskosti je problém. Až keď ju prijmeme, môžeme ju zdarne formovať. Myslím, že ani ženy neoceňujú, keď muž nevie, kým je a nie je schopný prijať vlastnú identitu. Zosmiešňovanie mužskosti prispieva k jej vzostupu, lebo vyvoláva vzdor. Hoci sú dnes populárne teórie, ktoré zdôrazňujú „fluidnosť“ mužskej a ženskej identity, intelektuálne módy sa rýchlo menia. Pamätám si, keď som študoval na strednej škole v Dánsku, bolo v Škandinávii veľkou módou zdôrazňovať protikladnosť oboch identít. Dnes je to naopak.
Sú teda muži v opozícii voči ženám?
Existuje veľa štatistík, ktoré ukazujú, v čom sa muži a ženy podobajú a naopak, v čom sa ich životné voľby a problémy odlišujú. Jedno je isté, navzájom sa potrebujeme.
„Na javisku dejín sa bude v najbližších rokoch odohrávať zápas o určujúce podoby mužskosti,“ napísali ste a súčasne ste položili otázku, ktorú vám teraz kladieme: „Akým spôsobom budú muži chcieť byť sami sebou, resp. nechcieť byť sami sebou?“
Na tú otázku vám zatiaľ neviem dať dobrú odpoveď. Chcem ešte nejaký čas zotrvať v pozícii pozorovateľa. Ja som sa k problému mužskosti dostal, keď som čítal filozofické spisy z obdobia prvej svetovej vojny. Napríklad židovský filozof Martin Buber napísal o európskych Židoch, ktorí bojovali vo vojne, že „sa chcú osvedčiť v mužskom, eminentne mužskom svete... chcú žiť a zomrieť ako tí, ktorí sa osvedčili vo veľkom spoločenstve plnom života“. Mužskosť sa tu odvíja od úsilia osvedčiť sa na bojisku. Mňa zaujíma, aké koncepcie mužskosti sa presadia v našej dobe.
Dominikán musí najprv načerpať, aby mohol rozdávať
Vašou príslušnosťou či identitou je rehoľa putovných kazateľov. Čo je vašou charizmou?
Dôležitými súčasťami dominikánskej charizmy sú kontemplácia, štúdium a rôzne formy kázania. Jedno staré heslo hovorí, že dominikán má zdieľať s inými plody svojej kontemplácie a štúdia. Najprv musí sám načerpať, aby mal čo rozdávať. Rehoľa sa od začiatku venovala budovaniu vzdelávacích inštitúcií, aj dnes ich prevádzkuje po celom svete: od malých študijných centier až po veľké univerzity.
Vaše rehoľné meno je Česlav. Prečo ste si ho vybrali?
Rehoľné meno dáva novicovi pri vstupe do rehole magister novicov. Nové meno symbolizuje nový začiatok. Mojím magistrom novicov bol Reginald Slavkovský, ktorý veľmi podporil môj záujem o filozofiu. Na Trnavskej univerzite je jeho meno dobre známe.
Spomínate Trnavskú univerzitu, kde sám pôsobíte. Naša univerzita je odjakživa jezuitská. Aké sú vzťahy medzi dominikánmi a jezuitmi?
Osobne mám skúsenosť s priateľskými a konštruktívnymi vzťahmi. Zameranie na štúdium a vzdelanie je súčasťou charizmy obidvoch reholí. Z rozprávania staršej generácie pátrov sme sa však dozvedeli aj o rivalite dominikánov a jezuitov, no pre našu generáciu to bol príbeh z iného sveta. Taká rivalita sa vyskytovala napríklad v súvislosti s rozdielnymi koncepciami misií v Číne.
Trnavská univerzita je právom hrdá na svoju bohatú históriu
Trnavská univerzita je verejná vysoká škola, ale hlási sa ku kresťanským i mravným princípom. Takmer 400-ročná história je úzko naviazaná na činnosť rehole jezuitov, univerzita má dobré vzťahy s Cirkvou i s veriacimi. Ako sa vy ako rehoľník cítite v tomto prostredí?
Trnavská univerzita je právom hrdá na svoju bohatú históriu. Aj dnes na nej pôsobia skvelí odborníci a pedagógovia. V intelektuálne podnetnom prostredí sa cítim veľmi dobre a som rád, že univerzita ďalej buduje tradíciu, z ktorej vyrástla. Princípy, ku ktorým sa hlási, sú zárukou rozvoja celého človeka.
Prostredie TRUNI je otvorené a vlastne sekulárne. Nestretáte sa s negatívnymi názormi, že čo tu vlastne robíte ako kňaz?
S niečím takým som sa nestretol. Študenti aj kolegovia ma posudzujú podľa môjho pedagogického a vedeckého pôsobenia v oblasti filozofie. Môj otec pracoval počas komunizmu v Slovenskej akadémii vied a bol neustále vystavený ideologickému tlaku. Buďme vďační, že žijeme v inej dobe. Možnosť otvorenej diskusie je veľký dar.
Filozofia: Objavte široké horizonty myslenia
Pracujete na katedre filozofie, kde garantujete viaceré študijné programy. Prečo by si mohli uchádzači vybrať spomedzi ponuky práve vašu katedru?
Na katedre filozofie ponúkame možnosť objaviť široké horizonty myslenia, od dejín filozofie cez jednotlivé filozofické disciplíny až po diskusie so študentmi o aktuálnych otázkach človeka. Pre študentov organizujeme rôzne filozofické podujatia. Snažíme sa im sprostredkovať možnosť stretnúť sa so zaujímavými témami a osobnosťami. Naším neformálnym mottom je odvaha myslieť.
Prečo vôbec študovať filozofiu?
Filozofia poskytuje už od svojich najstarších čias, prostredníctvom filozofického pýtania sa, prehlbovanie a rozvíjanie myslenia, rozhľad v kultúre a dejinách. Takýto rozhľad – do hĺbky aj šírky poznania – v neposlednom rade poskytuje aj uplatnenie v rôznych oblastiach, a to nielen v akademickom svete a na univerzitách, ale aj v médiách, redakciách či treťom sektore.
foto: archív P. Šajdu
obr. I. Repina: Wikipedia
Chcete študovať filozofiu? Podajte si prihlášku do 31. marca 2021!
Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!