Profesia učiteľa koronou veľa získala. Rodičia pochopili, že vyučovanie vyžaduje grif
Šírenie koronavírusu najprv sledoval v Nepáli, ale pandémia ho naplno zasiahla v Indii. Absolvoval tam testy, no ich výsledky dodnes nevidel. Z Indie sa cez Prahu a Hodonín vrátil naspäť, aby na Slovensku sa mohol podieľať na úprave štátnych vzdelávacích programov pre základné školy. Profesor Branislav Pupala pôsobí na Katedre školskej pedagogiky Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Výskumne sa orientuje na problematiku teórie kultúrnej gramotnosti a základného vzdelávania. Prechod z kontaktnej výučby na dištančnú a online formu hodnotí ako najúspešnejšie a najmasovejšie vzdelávacie podujatie pre učiteľov. Od pondelka 1. júna sa nanovo otvárajú škôlky a školy do piateho ročníka. Profesor B. Pupala návrat do školských lavíc odporúča: "Je to signál, že sa vraciame do normálu."
Pre deti je lepšie byť v škole ako doma
Od 1.6. sa môže časť školákov a škôlkarov vrátiť späť do škôl. Mnohí rodičia riešia dilemu: Dať či nedať dieťa do školy na jún? Aké je vaše odporúčanie?
Myslím, že rodičia už dilemu vyriešili, lebo vieme, že okolo 60 percent detí materských škôl a prvého až piateho ročníka základných škôl sa do škôl na toto obdobie vracia. Je to pomerne vysoké číslo, a za rozhodnutím rodičov dať deti nazad do školy stojí nepochybne viacero faktorov, ktoré prelomili aj prípadné obavy či strach rodičov.
Je jasné, že pre deti je lepšie byť v škole ako doma, a to nielen z dôvodov kvalitnejšieho vzdelávania, ale teraz aj z hľadiska ich spoločenského života a vzťahov. Pre rodičov (a ekonomiku rodiny i štátu) je tiež lepšie byť v práci ako doma, čo nie je potrebné ďalej vysvetľovať. A skúsenosti z krajín, kde sa školy otvorili, nevysielajú žiadne katastrofické scenáre, že návrat detí do škôl by spôsobil zdravotnú katastrofu.
Netreba mať samozrejme očakávania, že otvorenie škôl teraz na konci školského roka bude smerovať k tomu, aby sa rýchlo dobehlo zameškané. Je to skôr akýsi signál alebo symbol toho, že sa vraciame do normálu, aj keď s obmedzeniami, ktoré nám hrozbu stále pripomínajú, a dôsledkami, ktorá nás čakajú.
Ak sa priamo pýtate na moje odporúčanie či deti do školy teraz dať, tak odpovedám áno, a dodávam, s triezvym očakávaním toho, čo pobyt deťom v škole môže v tomto krátkom období dať.
Predpokladáte, že školská dochádzka začne od septembra, alebo už aj skôr?
No to akosi všetci predpokladáme, že od septembra nás čaká režim normálne otvorených škôl, ale nikto z nás nemá vešteckú guľu, aby naisto vedel, čo bude. V tejto viere sa aj pripravujú opatrenia pre školy, aby v septembri mohli byť čo najlepšie pripravené otvoriť sa v normálnom režime a prispôsobiť sa situácii, že sa tam vrátia tak trochu iné deti ako predtým, prinajmenšom v tom slova zmysle, že nie všetkým deťom sa počas výpadku školského vzdelávania dostávalo rovnaké vzdelávanie.
Školy dostanú možnosť lepšie prispôsobiť svoje vzdelávacie programy potrebám svojich žiakov, aby september a ďalšie mesiace nepriniesli hystériu dobiehania zameškaného učiva, ale skôr rozvážneho určenia toho, čo je pre žiakov naozaj dôležité a poskytnutia im primeraného času na to, aby to aj zvládli. Preto sa v súčasnosti na Štátnom pedagogického ústave, s ktorým intenzívne spolupracujem, snažíme o úpravu štátnych vzdelávacích programov pre základné školy, aby mohli byť od septembra viac flexibilné a vedeli sa reálne prispôsobiť stavu svojich žiakov po ich hromadnom návrate.
Prázdninové školy
Čo s letom?
Júl a august ostávajú tradične prázdninovými mesiacmi, aj keď prázdniny a letné dovolenky budú iné ako zvyčajne, keďže na húfne presuny niekde do zahraničných destinácií treba skôr zabudnúť. No aj keď júl a august sú prázdninovými mesiacmi, pracuje sa s myšlienkou, aby boli tieto mesiace využité na podporu detí, ktoré prerušením dochádzky do škôl mohli viac stratiť. V hre je idea prázdninových škôl, čo síce nie je nič nové a mnohé školy čosi také už roky ponúkajú, teraz sa však smeruje k tomu, aby sa do nich dostali deti, ktoré zavretím škôl stratili najviac, lebo nemali podmienky na dištančné vzdelávanie a dostali sa takpovediac celkom mimo systému.
Na takomto koncepte prázdninových škôl sa v tieto dni seriózne pracuje, pričom to nebude celkom jednoduché, keďže tie majú pokryť deti, ktoré často vynechávajú školu, aj keď je normálne otvorená. No nepredbiehajme udalosti. Spomeniem len to, že pri týchto prázdninových školách sa počíta aj so študentmi pedagogických fakúlt, ktorí v nich budú môcť fungovať v učiteľských či vychovávateľských pozíciách, čím nielenže získajú potrebnú a unikátnu pedagogickú prax, ale sa aj stanú priamou súčasťou pedagogickej pomoci deťom, ktoré to teraz naozaj potrebujú. Veľmi by som si želal, aby sa do projektu prázdninových škôl zapojilo čo najviac našich študentov pedagogických odborov a aby pedagogická fakulta tejto univerzity preukázala svoju akčnosť a schopnosť zapojiť sa do aktuálneho diania.
Ako zmysluplne prežiť letné prázdniny tak, aby návrat do školských lavíc bol čo najbezproblémovejší?
Najlepšie by bolo, keby prázdniny boli prázdninami, takými, ako ich deti zvyčajne majú radi a ako ich bežne prežívajú. V tomto nemám potrebu nikomu nič radiť a už vôbec nie dávať odporúčania, aby sme sa deťom snažili v tomto čase saturovať výpadok školy, ktorý sa stal. Áno, adaptácia detí na školu v septembri bude možno ťažšia a zdĺhavejšia ako zvyčajne, ale to školy určite zvládnu bez toho, aby im na to cez prázdniny niekto pripravoval pôvodu.
Zase, povedzme si otvorene, z hľadiska trvania celej školskej dochádzky detí (deväť rokov základnej školy alebo trinásť rokov spolu so strednou školou) ten trojmesačný výpadok školy nie je žiadna veľká tragédia či dramatická strata a nepochybne sa dá zvládnuť. Pritom samozrejme nebagatelizujem skutočnosť, že dopady na rôzne skupiny detí majú rôznu intenzitu, čím mám na mysli najmä deti zo sociálne vylúčených prostredí. Špeciálna pozornosť týmto smerom je samozrejme potrebná, preto som vyššie zmieňoval aj plánované prázdninové školy.
Namiesto jedného máme dvanásť učebných plánov pre základné školy
Veľa sa hovorilo o problémoch rodičov či detí počas preventívnych opatrení proti covid-19, ale ako je to s učiteľmi? Ako podľa vás sa táto profesia vyrovnala s novými nárokmi, ktoré priniesla „korona“?
Táto profesia – ako taká – koronakrízou a prerušením vyučovania v školách hlavne veľa získala. Mnohí, najmä rodičia, si začal byť vedomí, že vyučovanie detí vyžaduje špecifické vedomosti, profesijné zručnosti a grify, ktoré len tak hocikto nevlastní a učiteľ nedokáže byť nahradený niekým, kto takúto výbavu nemá. To je podľa mňa ten hlavný bonus, ktorý kríza učiteľom priniesla a na ktorom môže táto profesijná skupina ďalej stavať.
Po ďalšie, samotné obdobie prerušeného školského vyučovania a jeho prenos na dištančnú platformu bolo najväčším, najúspešnejším, najefektívnejším a najmasovejším vzdelávacím podujatím pre učiteľov, v ktorom rozvinuli svoje profesijné schopnosti pre uplatňovanie iných foriem vzdelávania, najmä vyučovanie v online prostredí alebo diferencované formy dištančného vzdelávania. Učitelia hromadne priznávajú, že nikdy sa tak nezlepšili v tejto oblasti ako práve v tomto období a to môže následne vylepšiť vzdelávanie aj v nasledujúcich rokoch. Táto skutočnosť zahanbila všetky doterajšie formálne školenia učiteľov a projekty, na ktoré tieto školenia boli viazané, pretože učitelia sa v skutočnosti a hromadne profesijne posunuli až teraz a vlastne svojpomocne a za pochodu.
Ktoré slabé, ale i silné stránky podľa vás odhalila súčasná koronakríza?
Zodpovedanie tejto otázky by bolo na jednu knihu a na tomto priestore sa nedá na ňu odpovedať vyčerpávajúco. Tak len pár zmienok. Jednoducho sa ukázalo, že škola je silná inštitúcia, s pevným miestom v sociálnych inštitúciách tohto sveta. To je odpoveď na predpovede a očakávania tých, ktorí sa snažia presvedčiť, že škola už v tomto svete miesto stráca a jej pozícia by sa vraj mala ešte oslabiť. Samozrejme, tým nie je zodpovedaná otázka, či škola dokáže robiť to, čo by robiť mohla a či na to má aj vytvorené dobré podmienky. Tu je veľmi veľa slabých miest, výziev a šancí na opravu.
Z tých slabých miest, pokiaľ ide o Slovensko, spomeniem teraz len jednu vec, a bude sa týkať obsahu vzdelávania. Spomeniem to preto, lebo posledné týždne som intenzívne zapojený do úprav štátnych vzdelávacích programov pre základné školy, aby vyhovovali dištančnému vzdelávaniu v čase keď sú deti vzdelávané doma a v súčasnosti riešime úpravu programov, aby vyhovovali aj obdobiu, keď sa školy otvoria.
Vedeli sme, a signálov bolo celkom veľa, že vzdelávacie programy pre základné školy nie sú celkom v poriadku. Poukazovalo sa na nevyváženosť obsahu pre jednotlivé predmety, na prílišnú detailnosť predpísaného učiva, slabšiu koordináciu vzťahov medzi predmetmi a pod. No to, čo sme pri detailnej analýze týchto programov ako celkov našli, je ďaleko väčšia katastrofa, ako som si dokázal pri zbežnej práci s týmito programami predstaviť.
Netušil som, že namiesto jedného rámcového učebného plánu základných škôl ich má štátny vzdelávací program pre základné školy aj s dodatkami asi dvanásť (!), netušil som, že deti rôznych národností na Slovensku nemajú rovnaké podmienky na vzdelávanie a že ten istý obsah majú zvládnuť za rozdielne nastavený čas, podľa toho, aký vyučovací jazyk používajú. Tušil som, ale nevedel celkom presne, že obsah vzdelávania základných škôl je úplne nekoordinovaný, že sa úplne vymyká štandardným vzdelávacím programom z iných krajín, že neexistuje logika gradácie vzdelávania naprieč vzdelávacím systémom, že na vzdelávacie štandardy sa vlastne len hráme a komplikujeme si život, že vzdelávacie obsahy v niektorých predmetoch sú upravované nie podľa vzdelávacích cieľov, ale podľa potrieb štátnych testov, že medzi programami predmetov sýtiacich náboženskú výchovu sú medzi kresťanskými náboženstvami na Slovensku väčšie odlišnosti ako medzi islamom a kresťanstvom v iných krajinách, a tak by som mohol pokračovať.
Áno, súčasná podoba vzdelávacích programov slovenských je škôl je jeden obrovský problém a veľká slabina, a to, že sa to ukazuje vlastne až dnes, znamená, že pod pokrievkou dusíme aj ďalšie problémy, ktoré stoja za tým, že slovenský vzdelávací systém upadá a nefunguje tak, ako by mohol. Reštart je na mieste, nebude to však ľahké. No dvere sú zatiaľ otvorené a to je dôležité.
Korona dáva odvahu pomenovať zmeny v systéme
Môžeme „po korone“ očakávať iné, systémové zmeny v školstve? Kedy ich bude vhodné realizovať?
Systémové zmeny sa očakávať dajú a budú potrebné. Veď napokon nie je tu len „korona“ a jej dôsledky, je tu nové vládne zoskupenie a politická zmena, ktorá vždy býva prísľubom zmien, horších i lepších. Spojenie týchto dvoch faktorov má svojim spôsobom katalyzačný efekt. A hoci nie som nadšený programovým vyhlásením vlády v kapitole vzdelávanie, ktoré sa úplne vyhlo konkrétnym návrhom zmien a rezort vzdelávania ani nie je vládnou prioritou, myslím si, že práve korona dodáva odvahu pomenovať a vykonať podstatnejšie zmeny v systéme. Je to zložitá a komplexná téma a opäť sa nezmestí na priestor, ktorý tu máme. Dostatočný tlak by mohol smerovať k štrukturálnym zmenám od raného a predškolského vzdelávania, cez základné školy až po vysokoškolské prostredie. No nechcem predbiehať udalosti a ani hovoriť v mene iných.
Osobne vynakladám dosť veľa úsilia, času a energie na to, aby sa vytvoril integrovaný a vnútorne diverzifikovaný systém predškolskej starostlivosti pod správou rezortu školstva, aby sa pristúpilo k vnútornej zmene základnej školy tak, aby jej program bol metodologicky homogénny a usporiadaný v troch vzdelávacích cykloch a aby sa voči týmto zmenám adaptovalo aj smerovanie pedagogických fakúlt a príprava učiteľov.
Raz sa možno budú naše deti či vnúčatá učiť o epidémii koronavírusu SARS-CoV-2. Ako by sme si mali či mohli toto obdobie podľa vás pamätať? Ako vy sám naň chcete spomínať?
Toto obdobie bolo naozaj pre každého z nás zvláštnou a jedinečnou skúsenosťou. Veď zasiahlo na dlhé obdobie celý svet a ovplyvnilo základné fungovanie našich životov, detí i dospelých. Nepochybne všetky generácie, ktorých sa dotkla si túto krízu budú pamätať a spôsob, akým si ju uložíme v pamäti, bude závisieť od toho, v akých konkrétnostiach sa nás dotkla a ako sa zahrala s našimi životmi a osudmi či aké životné príbehy pre nás napísala. Tie sú veľmi rôzne: od veľmi tragických až po pozitívne. Určite sa inak táto skúsenosť uloží v hlavách detí a inak v hlavách dospelých.
Pokiaľ ide o mňa samotného, pre mňa korona napísala naozaj jedinečný a neopakovateľný príbeh. Korona ma zastihla v Nepáli, kde sme v prvej fáze len sledovali, čo sa deje vo vedľajšej krajine, v Číne a neprikladali sme tomu ešte väčší význam. Natvrdo ma zasiahla v Indii, kde som si z Nepálu naľahko a bez osobných vecí odskočil na pár dní a v deň návratu do Nepálu mi pred nosom zavreli hranice. V snahe vrátiť sa do Nepálu som v Indii v dosť rizikových podmienkach absolvoval v štátnej nemocnici testy na koronavírus, ich výsledky dodnes nemám, no a do Nepálu som sa už nedostal. Na odporučenie nášho veľvyslanectva v Dillí, aby som bez váhania a čo najrýchlejšie opustil Indiu a odletel kamkoľvek do Európy, som takýto transport narýchlo zorganizoval a skutočne na poslednú chvíľu som Indiu opustil a dostal sa kľukatou cestou najprv do Prahy a potom domov. Bez všetkého: bez kľúčov od bytu, hotovosti, všetkých osobných vecí, len s malým batohom na chrbte. Keď som pešo prekračoval hranicu Čiech a Slovenska v Hodoníne, spôsobil som celkom pobavenie, keď som na otázku, odkiaľ prichádzam, odpovedal, že z Indie. Keby som to neurobil, bol by som v Indii doteraz.
Musím povedať, že v tejto situácii mi pomohlo veľa dobrých ľudí. Jednak z diplomatických kruhov na slovenských ambasádach, z mojich facebookových skupín, a z kruhov mojich dobrých známych a kamarátov. Veď už len zorganizovať príchod dvoch áut na česko-slovenskú hranicu, z ktorých jedno slúžilo na to, aby som mohol v izolácii a bez prítomnosti iných šoférovať k sebe domov, nebola jednoduchá záležitosť, najmä keď sa manažovala za pochodu a v absolútne neistých časových súvislostiach s meniacimi sa pravidlami.
Našťastie, moja repatriácia sa podarila a karanténu som mohol ešte v tom čase absolvovať doma. Teraz už len čakám, kedy sa znovu otvoria hranice a ja sa budem môcť vrátiť po všetky svoje veci do Káthmandu. Tak skoro to asi nebude. Celý tento príbeh nepovažujem za negatívny zážitok; je to príbeh, ktorý sa stal a dal mi do života naozaj jedinečnú skúsenosť.
Pracovali ste aj z domu?
Home-office mi dal fakticky viac času na prácu, vymazáva všetky veľké časové straty, ktoré si spôsobujeme presúvaním. Rovnako ako mnohí, osvojil som si nové spôsoby online komunikácie a takéto online stretnutia sa ukázali ako veľmi efektívne a disciplinované. Hoci som mal obavu z online štátnych skúšok, aj to je pre mňa prekvapujúco pozitívna skúsenosť. Sú to najefektívnejšie štátne skúšky, aké som za desaťročia zažil a želal by som si, aby táto možnosť ako jedna z viacerých, ostala stále otvorená.
No a napokon, ako to z tohto rozhovoru vyplynulo, kríza mi priniesla veľa nových pracovných výziev a profesijných skúseností a príležitostí. Vzniklo veľa dôvodov ako nanovo premýšľať vzdelávanie, ako meniť školy, ako sa vysporiadať s chybami minulosti a stal som sa súčasťou tímov, ktoré tieto otázky s plnou vážnosťou riešia. Toto obdobie sa stalo novou dimenziou mojej práce, keď dlho akumulované poznatky z výskumu vzdelávacích politík a medzinárodných kurikulárnych štúdií môžem istým spôsobom prenášať do praxe slovenského vzdelávacieho systému. Rád spomeniem aj to, že do tohto diania sa mi podarilo vtiahnuť aj viacerých kolegov z pedagogickej fakulty, takže koronakríza je vlastne novou výzvou aj pre celú túto inštitúciu a snáď istým spôsobom ovplyvní jej ďalšie smerovanie.
foto: archív B. Pupalu
Prečítaje si tiež:
Martin Rusnák: Z pandémie COVID-19 sa stala zo dňa na deň senzácia
Marek Majdan: Získaním kolektívnej imunity dostaneme nákazu pod kontrolu
Ondrej Kaščák: Je aj hospodársky dôležité udržať školskú dochádzku
Anketa: Ako chcete spomínať na obdobie života s novým koronavírusom?
Fakulta zdravotníctva otvára Inštitút pre globálne zdravie a epidemiológiu
Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!
