,,Každý z nás, ktorí patríme k univerzitnému prostrediu, to pozná: prvé, čo treba brať do rúk, sú knihy odborné. Neraz zavalia človeka ťažobou terminologizmov a abstrakcií, neponúkajú oddych, ale zvýšené mentálne úsilie a sústredenie (vďaka zaň, inak by naša šedá mozgová kôra zostala nevyužitá). O to očistnejšie v tomto prostredí a čase pôsobí na nás beletria. Ponúka príbehy s estetickou pridanou hodnotou a my nie sme zrazu povinní pamätať si, ale prežívať, byť v nich, oživovať ich pri našom (jedinečnom) čítaní.
Takýto príbeh som objavila, keď som si kúpila knihu mladej tatárskej spisovateľky Guzeľ Jachinovej s názvom Zulejka otvára oči. Asi by som ju v mori kníh prehliadla, nebyť recenzií, ktoré ma hneď upútali. Zulejka je obyčajné negramotné žieňa zo zapadnutej tatárskej dedinky v Rusku (v Sovietskom zväze) 30. rokov 20. storočia. Boľševizácia kruto zasahuje do života všetkých, vrátane tých, ktorí o nej ani netušia. Žijú si svoj neľahký život v patriarchálne usporiadanom svete, kým nezasiahne politická moc. Zulejka sa zrazu ocitá v pracovnom tábore na Sibíri, kde sa v neľudských podmienkach snažia všetci o to isté: prežiť... veľkolepý príbeh o ľudskosti a zverstvách zároveň...´´