„Odkladal som totiž námahu výstupu, no ľudský duch neprekoná prírodu a nič telesné sa nedostane do výšky tým, že zostupuje,“ napísal v roku 1336 Francesco Petrarca v slávnom liste Dionigimu da Borgo Sansepolcro.
Ku koncu semestra sme mali na Katedre filozofie vzácnu príležitosť privítať na našej univerzite profesora Tomáša Nejeschlebu z Univerzity Palackého v Olomouci. Vystúpil tu 30. apríla 2024 s prednáškou „Alpinismus ve filosofii: Výstup na Mont Ventoux Franceska Petrarky“. Môže sa nás ešte dnes dotknúť starý text zo 14. storočia?
Petrarca je známy skôr ako básnik než filozof, no jeho krátky list z 26. apríla 1336 (ak nebol samotným autorom antedatovaný, čo je vysoko pravdepodobné) sa stal predmetom ohromného množstva filozofických pojednaní. Rôzni odborníci sa oddávna sporia, či Petrarca na Mont Ventoux v Provensálsku vôbec niekedy vystúpil, do akej miery si to všetko iba vymyslel, alebo či išlo len o neúspešný pokus, v ktorom síce zamýšľal prekonať takmer 1 300 výškových metrov, no cestu napokon nezvládol.
Petrarca sa však vďaka svojmu listu adresovanému Dionigimu da Borgo Sansepolcro, ktorý je dnes známy pod názvom Výstup na Mont Ventoux, zapísal do dejín alpinizmu hneď dvakrát: v prvom rade ako prvý známy (alebo aspoň slávny) prípad výstupu na nejakú horu len pre potešenie z pohľadu – ako to viackrát zdôraznil Nejeschleba – a bez akéhokoľvek iného praktického zámeru, a v druhom prípade pre jeho „alpinistický“ zápis, itinerár z tejto jeho expedície, ktorý obsahuje tak časti o príprave, o samotnom výstupe, ako aj o prekážkach, zlyhaniach, vnútorných sebareflexiách a návrate späť.
List otvára niekoľko rovín výkladu: môžeme ho čítať ako dobové svedectvo jednotlivca o zdolávaní horského masívu, môžeme v ňom vidieť úsilie o poetizáciu a hľadať symbolické aspekty obrazov hory, cesty, prekážok, stretnutí, brata, ktorý je jeho spoločníkom pri výstupe, a podobne, alebo môžeme ten istý text čítať ako Petrarcov opis mystického zážitku či ako jeho myšlienkovú konverzáciu so svojim duchovným mentorom a hlasom svedomia, Augustinom Aureliom.
Petrarca vystupuje na horu, ktorá ešte nepoznala turistické chodníky a značenie, prediera sa húštinami a porastom, hľadá najschodnejšiu cestu, ako sa dostať na vrchol. V jednom momente sa dvaja spoločníci rozdelia: jeho brat Gherardo sa vydá k vrcholu priamejšou, no strmšou cestou, Francesco sa rozhodne pre pomalší traverz, no ten ho zaviedol zakaždým nadol. Ako však vystúpiť nahor, keď stále zostupujeme?
Bez ohľadu na to, že dve cesty tu môžu byť obrazom dvoch spôsobov mystického výstupu (Gherardo je mních a volí si priamu cestu k Cieľu, zatiaľ čo Francesco síce získa nižšie kňazské svätenia, no jeho cesta je viac laická), máme tu dočinenia s dubletami náročnejšieho a pohodlnejšieho, rýchlejšieho a pomalšieho, stúpania a prešľapovania. Gherardo sa síce Francescovi posmieva, že chce vystupovať zostupovaním, no ten slabosť nôh v jedinom okamihu nahradí vzletnosťou mysle a razom sa ocitá akoby na samotnom vrchole hory: „Na jej temene je malá plošina, tu sme konečne klesli unavení k odpočinku. (...) Najprv som ustal v úžase, pohnutý nezvyčajným vanutím a úplne voľným výhľadom. Pozerám sa dolu: pod nohami sa vznášajú mraky a Athos a Olymp mi už pripadajú menej neuveriteľné, keď to, čo som o nich počul a čítal, nachádzam na hore menej slávnej povesti.“ Máme tu veriť Petrarcovi, že naozaj dorazil na vrchol? Alebo ho naň vyviedla iba jeho poetická imaginácia a zádumčivé snenia?
Sediac na hore rozvíja svoje meditácie o láske a lži, o melanchólii plynúcej z toho, že miluje to, čo nenávidí, a napokon siaha po zväzkoch Augustinových Vyznaní, ktoré tak musel vláčiť až na samotný vrchol hory. Otvára náhodné miesto a číta v ňom o tom, ako sa ľudia dokážu diviť pri pohľade na výšiny hôr, no zabúdajú na seba. Brat sa vraj chcel rozprávať, no Francesco sa odmlčal: „Vtedy som sa uspokojil s tým, že som sa na horu dosť vynadíval, obrátil som svoj vnútorný zrak do seba a od tej chvíle už zo mňa nevyšlo ani slovo, až kým sme nedorazili na úpätie hory.“
Tomáš Nejeschleba tak poskytol svoju prednáškou veľa zaujímavých stimulov na premýšľanie. Symbolika výstupu na horu sa dá totiž použiť na rôzne situácie: Petrarca v duchu dobových analógií hovoril o výstupe k Bohu; iní hovorili o výstupe k blaženosti a filozofickej kontemplácii; dnes môžu mnohí vidieť metaforu výstupu ako vynaloženie námahy, potu, úsilia a práce na dosiahnutie nejakého, omnoho prozaickejšieho cieľa, ktorý si stanovili (napríklad vedeckého, pracovného či osobného).
Akékoľvek sú naše motivácie pri opise našich vlastných „výstupov“, vždy sú sprevádzané podobnými peripetiami, aké opisoval v roku 1336 Francesco Petrarca: vždy sú tu prekážky, húštiny, zradné úskalia na ceste, nevyznačené miesta, ale aj silné zážitky zo zdolania hory a z výhľadov na okolitý svet. Vyčerpanosť sa tu mieša s rozkošou, bolesť nôh s víťazným pohľadom, čistá telesnosť so spiritualitou a sebareflexiou, rozhovory s mlčaním.
Hory sú neochvejné masívy, no sú schopné rozochvievať naše myslenie. Stúpajúc na vrchol sme nútení zostupovať do seba. Neskrýva sa však práve v tom neobyčajná a pozitívna odpoveď na Petrarcovu otázku o tom, či sa dá vystúpiť do výšok tým, že sa zostupuje?
doc. Mgr. Anton Vydra PhD.
