Deň učiteľov 2024: Rozhodovanie bolí. Konfrontuje nás s ľahostajnosťou a pohodlím
Deň učiteľov si u nás pripomíname odovzdaním Ceny Martina Palkoviča výnimočným pedagógom. Pri tejto príležitosti vám prinášame príhovor rektora prof. Miloša Lichnera, SJ, ktorý zaznel v sieni Pazmaneum v utorok 26. marca 2024.
Martin Palkovič sa opieral o Ratio Studiorum
Univerzitnou cenou, ktorá nesie meno Martina Palkoviča, profesora, dekana a rektora Trnavskej univerzity v 17. storočí, si chceme uctiť významné pedagogické zásluhy našich vyučujúcich. Palkovič, ako nám to pripomínajú zachované jezuitské katalógy, sa pri vyučovaní opieral o jezuitské "Ratio Studiorum", ktoré je prepojené na "alumnorum cura personalis", čím rozumieme osobnú starostlivosť o každého študenta.
Ratio Studiorum zdôrazňuje, že absolvent by mal byť nielen intelektuálne kompetentný, ale aj otvorený pre zmeny v hľadaní spravodlivejšej spoločnosti a mal by byť schopný vziať na seba zodpovednosť za svoj život.
Študentov ovplyvnili ľudskou zrelosťou
Pri tomto bode by som sa rád zastavil. Cenou Martina Palkoviča nechceme totiž oceniť len skutočnosť, že jej laureáti počas svojho pôsobenia u nás odučili svoje predmety, ale aj to, že študentov, s ktorými sa stretali, pozitívne ovplyvnili svojou ľudskou zrelosťou. Čo to znamená?
Ľudsky zrelý človek je taký, ktorý je schopný pri svojom kontakte so svetom robiť slobodné rozhodnutia a súčasne čeliť dôsledkom svojho rozhodovania. Charakterizuje ho schopnosť prevziať za toto všetko zodpovednosť a nevyhovárať sa na iného človeka, alebo na nejakú inštitúciu. Vyučujúci totiž vzdeláva a formuje nielen odprednášanou látkou, ale aj a najmä príkladom svojho života a slova.
Viem, že rozhodovanie bolí, pretože nás konfrontuje s našou ľahostajnosťou a pohodlím; ale človek osobnostne dozrieva iba tým, že sa učí v rozlišovaní prijať rozhodnutie a konať v súlade s ním, že neuhýba pred komplikáciami a že dokáže prijať dôsledky svojho správania.
Aký bol sovietsky človek?
Dnes si viac než inokedy potrebujeme pripomenúť a uctiť práve takýchto vyučujúcich. Obávam sa totiž, že aj po 35 rokoch stále pretrváva model toho, čo by sme mohli nazvať "homo sovieticus" - "sovietsky človek". Pôvodne, ako o tom vážne premýšľal sovietsky sociológ Alexander Zinoviev, to mal byť človek, ktorý bude výsledkom pôsobenia modelu komunistickej morálky a bude nadradený tomu typu človeka, ktorý sa označuje ako "homo sapiens". A výsledok?
Človek, ktorý unikal a skrýval sa pred zodpovednosťou, pred vlastnou slobodou. Totalitný „morálny kódex“ profiloval človeka viacerých tvárí, oportunistu a alibistu, servilne poslušného, ktorý si, ako dokladá sovietsky sociológ Yurij Levada, vytvoril podvojný svet: navonok vedome a opakoval oficiálne klamstvá, pričom niekde vo svojom vnútri si uchovával vedomie zločinov režimu proti oponentom, čo ho udržiavalo v permanentnom strachu, a tak sa v podstate vnútorne krivil a stával sa komplicom zvráteného politického systému. Človek, ktorý sa nikdy „nedopustil“ vlastného názoru.
Model človeka, ktorý sa nikdy "nedopustil" vlastného názoru, pretrváva.
Model takéhoto človeka však prežil aj pád komunizmu a je naďalej prítomný aj v našej spoločnosti ako "homo post-sovieticus". Absentuje v ňom akákoľvek stopa spirituálnej perspektívy a kritického myslenia. Praje si a otrocky túži najmä po tom, aby za neho rozhodoval niekto iný. Postarať sa o neho má "osvietený vodca", silný štát či mocná politická strana. Vyhovára sa na všetko možné a odmieta vziať zodpovednosť za seba do vlastných rúk. Je to len výsledok zhubného formatívneho vplyvu prostredia? Hrozivý nárast populizmu naznačuje, že tomu tak nie je, že zlyhávame v niečom oveľa podstatnejšom a hlbšom, čo sa dotýka predovšetkým vzdelania a poznania.
Učiteľ-tútor má viesť študentov k zodpovednosti
Historia magistra vitae est - história je učiteľkou života. Znalosť dejín nám ukazuje, že v rôznych kultúrach a obdobiach sa neustále opakuje zlyhávanie jednotlivcov, alebo ľudských skupín, ktoré hľadajú obetného baránka, na ktorého by bolo možné preniesť ich osobné zlyhania. Únik pred zodpovednosťou je teda taký starý, ako je staré ľudstvo a je neoddeliteľnou súčasťou ľudskej štruktúry. Nesúhlasím preto s Rousseauom, ktorý tvrdil, že človek je od prírody dobrý a až spoločnosť ho skazila.
Je preto, nazdávam sa, viac než potrebné, znovu pripomenúť význam slova "paedagogos". Podľa Klementa Alexandrijského, filozofa z konca 2. storočia, bola to osoba, ktorá nielen sprevádzala dieťa do školy, ale mu pomáhala aj učiť sa, nielen učiteľ, ale aj tútor. Takýchto vyučujúcich potrebujeme! Aby nielen hovorili o zodpovednosti, ale aby k nej svojich študentov aj viedli.
Medzititulky redakcia.
