Trnavskí archeológovia na hraniciach Rímskeho impéria
„Vitajte na hranici Rímskeho impéria!“
Týmito slovami nás neďaleko obce Iža pri Komárne víta archeologička Miroslava Daňová. Nachádzame sa na zvyškoch rímskeho vojenského tábora, ktorý vznikol počas markomanských vojen okolo roku 175. Vlani ho vyhlásili za súčasť svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Okrem Vlkolínca, Levoče či Banskej Štiavnice tak Slovensku patrí ďalší zápis – západný Dunajský Limes. Obsahuje 77 pamiatok viacerých krajín, vrátane kastela Gerulata pri Rusovciach a tábora v Iži, ktorý je známy aj pod svojím starším názvom Kelemantia.
Dvesto rokov rímskeho života
Miesto Leányvár (tak sa to tu volá) má svojskú atmosféru. Je to rozľahlá plocha, sťaby umiestnená uprostred ničoho. Tušenie (súčasnej) civilizácie poskytuje rachot nákladiakov premávajúcich po poľnej ceste, ale najmä hojne využívaná cyklomagistrála na hrádzi. Stačí ju prekročiť a dostanete sa na piesčitý breh širokého Dunaja. Rozdeľuje či spája? Pred dvoma tisícročiami bol hranicou medzi Rímom a barbarmi, dnes medzi dvoma samostatnými demokratickými štátmi.
Vtedy aj dnes je však čulou dopravnou tepnou. Ibaže rímske veslice nepotrebovali pohonné hmoty, „iba“ drinu ľudských rúk. Keď však chcú dnešné lode natankovať, urobia tak na „benzinke“ na maďarskej strane. S tou má Iža veľa spoločného. Leží tam Brigetio, dôležitý rímsky legionársky tábor.
Dunaj je kľúčom k pochopeniu bývalého vojenského tábora v Iži. Rimania tu od roku 175 približne dvesto rokov stáli na hraniciach vlastnej ríše. Predsunutý vojenský tábor čelil kvôli svojej polohe početným nájazdom Germánov. „Nachádzame sa na severnom brehu Dunaja, čo už nie je vlastné územie provincie Panónia. Je to exponované miesto a tým je unikátne pre rímsku provinciálnu archeológiu v Európe vôbec. Takýchto miest nie je v Európe veľa,“ približuje čerstvá docentka Trnavskej univerzity Miroslava Daňová.
„Trnavská“ Iža
Nie je náhoda, že práve archeológovia z Trnavy sa „točia“ okolo Iže. Hoci ju cestovatelia spomínajú už od 18. storočia, systematický výskum tu začal až v roku 1978 vďaka Jánovi Rajtárovi a Kláre Kuzmovej, neskoršej profesorke a vedúcej katedry klasickej archeológie na Trnavskej univerzite. Práve oni majú zásluhu na tom, že vojenský tábor prežil aj budovateľský optimizmus za bývalého režimu. Približne tri roky im trvalo presvedčiť „stranu a vládu“, aby dunajskú hrádzu preložili. Inak by išla stredom a z tábora by sa dodnes veľa toho nezachovalo... Treba dodať, že medzinárodne uznávaná odborníčka na provinciálnu keramiku a terru sigillatu prof. Klára Kuzmová nás náhle opustila v apríli tohto roku, preto o to väčšmi v Iži cítiť symbolické pokračovanie v tradícii vedeckého výskumu, ktorý spoluzakladala.
Prístav, most, kúpele
V posledných rokoch archeológovia hľadali v Iži rímsky prístav, vlani sa im podarilo objaviť zvyšky mosta. Tento rok sa ich pozornosť zamerala na kúpele. „Rimania boli síce na hraniciach s nepriateľským územím, ale svoj komfort si dopriali. Bol tu pomerne veľký areál rímskych kúpeľov, ktorý využívali počas celých dvesto rokov,“ približuje M. Daňová.
Zem ukrýva všetky stáročia. Pôvodné kúpele, ich prestavby, ale dokonca aj zákopy ešte z čias Maďarskej republiky rád. Všetko, čo sa nájde – aj novoveké zásahy – putuje na ďalšie spracovanie do rúk konzervátorov a vedcov. Na jednom mieste sa vedľa seba nachádza rímske železo, zvieracie kosti aj novoveké črepy. Zo systematiky sa nič nevyhodí a všetko musí prejsť rukami archeológa. „Patrí to do evidencie, lebo nám to ukazuje, že niekto sa tu už v 19. alebo 20. storočí hýbal. Aj novovek je súčasťou dejín, rovnako ako aj my v každom okamihu vytvárame dejiny.“
Na výstavbu kúpeľov, ako aj celého neskoršieho tábora, použili Rimania kameň, ktorý sem priviezli po vode. Po takmer dvoch tisícročiach vidno už len pomerne nepatrné zvyšky pôvodných múrov. Niečo „odvial čas“, ale väčšinu použili obyvatelia okolitých obcí ako zdroj stavebného materiálu. V priebehu mnohých stáročí tu fungoval taký „menší“ kameňolom...
Letná škola objavovania a nálezov
Skúmať rímske kúpele prišli ku Komárnu na prelome júla a augusta 2022 v dvoch dvojtýždňových turnusoch študenti katedry klasickej archeológie na Trnavskej univerzite spolu s kolegami z Masarykovej univerzity v Brne. Odborným garantom je Ján Rajtár (Archeologický ústav SAV) a Miroslava Daňová (TRUNI). Študenti postupne odkrývajú jednotlivé vrstvy zeminy a nánosov. Medzi pracovnými nástrojmi vidno krompáč, lopatu, fúrik, ale aj metličku. Na pražiacom slnku ide o fyzicky vyčerpávajúcu prácu. Je to dva v jednom: fitness aj solárium. Chýbajúcu energiu však mladým rýchlo doplní „životabudič“ v podobe rozličných archeologických nálezov. Poteší spona, kúsok kovu, odtlačok prsteňa...
Ako vysvetľuje M. Daňová, zatiaľ preskúmavajú funkciu jednotlivých miestností v kúpeľoch. Hľadajú, kde sa kúpalo, kde bola sauna. Otázny je aj prívod vody a následná kanalizácia. „O rímskych kúpeľoch vieme dosť, ale o týchto konkrétnych v Iži ešte len zisťujeme informácie.“
Nadväzuje sa na výskum Jána Rajtára a Podunajského múzea v Komárne ešte z roku 2014. Popredný slovenský archeológ tu tiež nechýba a čulo komunikuje so študentmi. „Kopeme svojím tempom, aby sme si stihli ukázať, čo sa tu nachádza, aké metódy sa používajú a aký je ďalší postup,“ približuje M. Daňová. Študenti si vyskúšajú prácu od A po Z – od vykopávok, začisťovania predmetov až po dokumentáciu lokality vrátane zakresľovania. Aktuálna študentská prax sa spojila aj s Letnou školou archeológie, navyše v Iži nejde o záchranný, ale o vedecký a dokumentačný výskum, ktorých je na Slovensku momentálne veľmi málo.
Z hliny po kameň
Krásna deštrukcia. Miroslava Daňová drží v rukách kúsky dolámaných tehál zo spadnutej strechy. Zatiaľ ide o jeden z najzaujímavejších nálezov tohoročného leta. „Ak sa pozriete na zvyšky tehál zo strešnej krytiny, ktoré boli pomerne veľké – mali 70x40 cm, tak výrobcovia si zvykli dávať svoje pečate. Tu vidíme jednu, druhú, tretiu, tam niekde je štvrtá...,“ oplýva radosťou M. Daňová. „To nám hovorí, že všetky tehly boli vyrobené v priľahlom vojenskom tábore. Hovoria Legio I Adiutrix. Čiže ich urobila prvá pomocná légia, čo ukazuje na úzke prepojenie s Brigetiom, kde boli tisíce vojakov len v légiovom tábore. Po stranách mali ďalšie pomocné tábory. V tejto oblasti organizoval Markus Aurélius svoje výpady proti Markomanom a Kvádom. A písal.“
V časoch cisára Marka Aurélia bolo v Iži len stanový tábor s drevozemným opevnením z hliny a dreva. Podľa všetkého zhorel v roku 179 a tak sa postavil nový tábor už z pevnejšieho materiálu. Okrem kameňa potrebovali Rimania pre svoj život olivový olej, obilie a víno (čo bolo súčasťou výplaty vojakov), ktoré pili riedené. Konzumovali to, čo si zohnali z lokálnych zdrojov a čo im poslala provincia alebo spolupracujúce kmene.
Archeológovia zisťovali, ako fungovalo zásobovanie. Pôvodne sa pomýšľalo, že tu musel byť prístav, no po vlaňajšom objavení zvyškov mosta sa otázka zásobovania zjednodušuje. Predsa len, po moste sa náklad aj ľudia prepravujú jednoduchšie.
So sebou si Rimania priniesli aj svoje náboženstvo, dominovala kapitolská trojica Juno, Jupiter a Minerva. Vojaci v Iži uctievali napríklad aj Herkula, Bakcha, Serapisa a, ako inak, aj kult cisára.
Zánik tábora
Kastel, ktorý mal z každej svetovej strany vstupnú bránu, bol obohnaný päť metrov vysokým opevneným múrom. Tlaku zvonka, na „predmestí“ Rímskej ríše, odolával dvesto rokov. Ohrozenie germánskych kmeňov muselo byť vysoké, keď si predstavíme, že v závere pre istotu radšej zamurovali severnú bránu.
Docentka M. Daňová odhaduje, že tu pôsobilo približne 500 až 700 vojakov, ktorí tu okrem spomínaných kúpeľov mali zrejme aj stajne. Významne záviseli práve od protiľahlého Brigetia.
S postupným oslabovaním ríše Rimania už neboli schopní udržať severnú hranicu. Zachovala sa informácia, že 17. novembra 375 bol s Germánmi vyjednávať cisár Valentinián. Po tom, čo si vypočul mierové podmienky, ktoré boli pre neho neprijateľné, ho ale trafil šľak a v protiľahlom Brigetiu zomrel.
Rímski vojaci opúšťajúci tábor na severnom brehu po sebe doslova spálili most. „A práve to by mohol byť most, ktorý hľadáme,“ nádeja sa archeologička M. Daňová. Jeho hľadanie začína už čoskoro.
Archeológia pod vodou
Málokto vie, že voda je výborný konzervant. Neumožňuje prístup vzduchu, vďaka čomu prežijú aj také materiály ako koža alebo drevo. „Voda je ako časová skrinka. Nálezy z vody a zo stálych tokov sú oveľa zaujímavejšie. Ak by sa našlo drevo z doby rímskej, bol by to jeden z najstarších nálezov na území Slovenska,“ hovorí M. Daňová, ktorá sa venuje špecifickej disciplíne – archeológii pod vodou.
Hoci je leto, v Dunaji sa nepotápa. Viditeľnosť dosahuje približne 30 centimetrov a prúd je silný. Keďže ale šťastie praje pripraveným, už teraz sa M. Daňová chystá na ponáranie sa v novembrovom alebo decembrovom termíne. Vtedy je hladina Dunaja relatívne nízka a potápač dovidí aj na jeden meter. Spolu s tímom sa pokúsi o odobratie vzoriek a dokumentáciu pilierov hľadaného mosta.
Bude to logisticky náročná operácia. Všetko sa plánuje do najmenšieho detailu, aby sa šetril čas a neriskoval život potápača. „Aby bol jeden človek polhodinu vo vode, treba k tomu aspoň deväť ľudí a viaceré povolenia,“ vysvetľuje M. Daňová. Vyžaduje si to najmenej dva člny, na každom musí byť kapitán, navádzač a potápač, plus ešte ďalšia osoba na brehu. Navyše musia lode byť ukotvené tak, aby potápač čo najlepšie dosiahol na hľadaný antický pilier ukrytý pod tečúcou dunajskou vodou.
Iža dnes
Kto v súčasnosti prichádza na miesto Leányvár, určite zakúsi históriu trvajúcu aspoň dvetisíc rokov. Môže ponechať priestor svojej fantázii a predstavovať si čulý život v tábore. To, ako tu stovky vojakov žili, pracovali, ale aj oddychovali. A v mysli si nakreslí most, ktorý ich spájal s Brigetiom. V mysli si vybaví aj slovnú alebo „ručnú-stručnú“ výmenu názorov s germánskym kmeňmi, občas vyjednávanie, občas menšie podplácanie, aby bol pokoj...
Iža je výborným putovaním do minulosti. Určite praje turistom, ktorí ju môžu navštíviť ako súčasť dedičstva UNESCO. Dá sa výborne spojiť s cyklistikou a len pár kilometrov od Komárna sa môžete cítiť ako rímsky veliteľ pri pohľade zvrchu na vaše vojsko.
Lokalita „uprostred ničoho“ má ale aj svoj vlastný genius loci. Čaro tichého a pokojného miesta, kde ste na pulze diania – vďaka Dunaju sa spájate s celou Európou – ale vlastne akoby ste neboli nikde. Ste na úplnej rovine. Rozhodnete sa ísť do šírky? Zatiahnete skôr na (dunajskú) hlbinu? Alebo budete smerovať do výšin?
Rozhodnete sa sami.
