E-shop

Filozofická fakulta
Pedagogická fakulta
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Teologická fakulta
Právnická fakulta

René Bílik: Mám rád príbehy, v ktorých víťazí slušnosť a spravodlivosť

Rektor TU René BílikKeď sa pred niekoľkými mesiacmi stal novým rektorom Trnavskej univerzity prof. PaedDr. René Bílik, CSc., obklopilo ho (okrem množstva povinností vyplývajúcich z tejto funkcie) aj množstvo mediálnych pracovníkov a redaktorov periodík. Žiadali odpovede na neľahké otázky, ktoré sa týkajú perspektívy univerzity, postojov k aktuálnym spoločenským témam, finančných stratégií univerzity a podobne. 

Čitateľom univerzitného periodika ponúkame v tomto čísle rozhovor menej formálny. Aj keď sa vážnym témam celkom vyhnúť nedalo, rektora Trnavskej univerzity so žiadosťou o menej akademické interview oslovila členka katedry slovenského jazyka a literatúry pedagogickej fakulty a jeho kolegyňa Gabriela Magalová. 

Pán rektor, viesť fakultu a viesť celú univerzitu nie je celkom to isté. K čomu sa to dá prirovnať?   

Neviem, k čomu by som to prirovnal, no ten rozdiel je najmä v tom, že pozícia vo vedení univerzity prevracia pozíciu, v ktorej fungujú dekani. Ako dekan som rokoval s reprezentantmi univerzity, okrem iného aj s ambíciou vyťažiť pre fakultu maximum z možného. Teraz som konfrontovaný s úsilím piatich dekanov o to isté a je na mne, aby som určil práve tú hranicu. Ja musím vedieť a určiť medze našich možností. Je totiž mojou povinnosťou vidieť veci v celku, v súvislostiach a tieto súvislosti, vzťahy a väzby trpezlivo vysvetľovať. Nie je to vždy jednoduché, no ja verím v silu trpezlivého dialógu a navyše verím, že aj v tom prirodzenom úsilí fakúlt o čo najlepšiu vlastnú pozíciu je podložím snaha o úspech a kvalitu univerzity ako celku. 

Literáti majú celkom prirodzene tendenciu vidieť svet v estetických kategóriách. Ste literárny vedec, ako vám táto danosť v novej funkcii pomáha?  

Literatúra a umenie poskytujú možnosť prežiť si takpovediac „na nečisto“ množstvo cudzích životných situácií, prežiť ich ako situácie svoje vlastné. Životné situácie tematizované v umení sú potenciality a ako vášnivý čitateľ som si ich „prežil“ neúrekom. Dnes, myslím si, z toho profitujem. Často sa mi stáva, že mám čosi ako déjá vu, že som v situáciách, ktoré som už niekde zažil či videl, a až po chvíli prídem na to, že som ich (asi) čítal. Zážitkovosť umenia sa tak nezriedka stáva ponukou na celkom praktickú reakciu či praktické použitie. Navyše, vždy som mal rád príbehy, v ktorých víťazila slušnosť a spravodlivosť, aj keď je pravdou, že v nich tí slušní a spravodliví niekedy vyzerali smiešne. No v konečnom dôsledku sa to oplatilo. Tak to skúšam, pravdaže aj s vedomím toho rizika, že sa mi bude niekto za chrbtom vysmievať...

Rektor TU René Bílik

Nájsť si čas na rodinu, oddych, zábavu je teraz o čosi náročnejšie. Ako to prijali Vaši blízki? 

Mám dve dospelé deti, ktoré už tiež majú deti a s manželkou bývame v našom byte už len dvaja. Takže je to skôr otázka, ako to berie ona. Ja som však od roku 1994 permanentne v pozíciách, ktoré ma viažu na dosť neskoré príchody domov. Bol som zástupcom primátora, prednostom okresného úradu, dekanom. A popri tom som veľa času strávil a trávim za písacím stolom. Jednoducho, moja rodina a najmä manželka to prijali ako súčasť mojej existencie, vždy to tolerovali a tolerujú. Na druhej strane, aj manželka je učiteľka a máme spolu množstvo voľna, najmä cez leto, a tak si to celé vieme zladiť. 

Čoho ste sa museli vzdať? A čo sa, naopak, stalo súčasťou vášho rektorského života?

Od roku 1986, kedy som prišiel do Literárnovedného ústavu SAV v Bratislave ako interný vedecký ašpirant (dnes je to doktorandské štúdium), som bol zvyknutý, že všetci z rodiny o ôsmej ráno odišli do školy a ja som zostal doma pracovať. Do SAV sme chodili len v pondelok, inak sme mohli študovať a pracovať doma. Nesmierne ma to bavilo a zvykol som si na dosť pevný pracovný režim, predovšetkým doobeda. Toto mi nesmierne chýba a čím som starší, tým mám väčšie problémy pracovať večer, do neskorej noci. Práca na výskume, ktorý robím, čítanie, štúdium a písanie, to všetko mi teraz trvá dlhšie. To ma znervózňuje. A často mi to ešte „komplikujú“ také rektorské povinnosti, ktoré súvisia so spoločenskou reprezentáciou našej alma mater. Chodím na stretnutia, koncerty, divadelné premiéry, recepcie, spoločenské večery, a aj keď je to v konečnom dôsledku zväčša príjemné, permanentne pociťujem ľútosť za časom, ktorý mi takto ubieha. No súčasne treba povedať, že toto „ubiehanie“ je vyvažované množstvom inšpiratívnych stretnutí a spoznávam sa s ľuďmi, s ktorými by som sa mimo rektorskej pozície asi nikdy nestretol. A to je obohacujúce.

Viem, že ste vášnivý lyžiar. Udržiavať rovnováhu, byť pevný v kramflekoch - je to aj vaše životné motto?   

Je pravdou, že ma lyžovanie baví, a keď sa to človek naučí, tak sa tou zmienenou nutnosťou „držať rovnováhu“ príliš nezaoberá. No čo ma na pohybe po svahoch fascinuje najviac, je pocit voľnosti, slobody a radosti, to všetko vyvažované prijateľnou mierou rizika. A často si pri tom uvedomím, aká krehká je hranica medzi rizikom a hazardom. To ma učí disciplíne. Aj na lyžiach totiž nesieme dosť vysokú mieru zodpovednosti; za seba, za tých, ktorí sú predo mnou, vedľa mňa a aj takto sa ukazuje prepletenosť hry ako „oázy šťastia“ a slobody so zodpovednosťou. 

Dá sa porovnať študent 21. storočia so študentom spred tridsiatich-štyridsiatich rokov? 

Pravdaže, ide to. Aj dnes je pred študentom povinnosť učiť sa, musí chodiť na prednášky a podriadiť sa pravidlám štúdia. Súčasne sa však platí, že sa radikálne zjednodušil prístup k vysokoškolskému vzdelaniu, a to akoby znižovalo jeho cenu a vážnosť. My sme pred tými štyridsiatimi rokmi museli absolvovať prijímacie skúšky, počet prijímaných bol obmedzený a podstatná časť tých, ktorí boli prijatí, vedela, že udržať sa v škole je možné len cez štúdium a „vyletieť zo školy“ môže znamenať, že sa to nabudúce už nemusí podariť. Dnes takúto „produktívnu obavu“ vnímam u študentov čoraz menej a často berú fakt, že boli prijatí na štúdium, len ako pokus. Ak sa nevydarí, nevadí, skúsim to niekde inde. Treba však povedať, že tomu nahráva aj aktuálna situácia, kedy školy, v záujme zlepšenia svojej finančnej situácie, zvyknú brať aj tých, ktorí na inej škole neuspeli. To sme my poznali len výnimočne.

Rektor TU René Bílik

Zdá sa mi, že súčasná spoločnosť nevie dostatočne oceniť kreativitu, tvorivosť. Akoby sa do popredia tisli len a len tie priority, ktoré majú racionálny dopad na ekonomiku, trhový mechanizmus. Čo s tým?  

Je to fatálna situácia. O vzdelaní a vede sa u nás hovorí len v číslach a ekonomických pojmoch, resp. práve ekonomickým profitom sa meria tzv. užitočnosť študijných a vedných odborov. Lenže v podloží túžby byť vzdelaný i v podloží vedeckej práce a výskumu je „obyčajná“ ľudská zvedavosť. Zvedavosť na všetko nové, zvedavosť na to, čo doteraz nepoznám, snaha odkryť neznáme. Toto – teda túžba poznávať a poznať -  sa z dobovej rétoriky vytratilo a do centra sa posunula práve zmienená ekonomická užitočnosť. Problém je v tom, že merať vzdelanie a vedecké poznatky takto, znamená vyčleniť z nich napríklad štúdium a skúmanie literatúry a umenia. Už tu o tom bola reč. Veď aký je z toho ekonomický profit? Alebo z filozofie či archeológie? Jednoducho povedané, akoby sme dobrovoľne rezignovali na humánny/ľudský rozmer sveta. Napokon politika a aktuálne dianie u nás nám ponúka dostatok príkladov na takúto rezignáciu. Vzdelaní ľudia sa častou prezentujú zníženým až nulovým prahom svojej etickej citlivosti, aroganciou, neslušnosťou, dokonca cynizmom a brutalitou, a pri tom všetkom vyzdvihujú svoju odbornosť. Jednostranné preferovanie tzv. užitočnosti technického vzdelávania či časti prírodovedného vzdelávania sprevádza, žiaľ, redukcia ľudskosti. To pokladám za obrovskú hrozbu pre budúcnosť. Stroj v prostredí výroby človeka nahradí celkom ľahko. No strata človeka v pozícii toho, kto vám pomôže, kto vás ošetrí, obriadi, toho, kto sa postará o malých i tých najstarších, je nenahraditeľná.

Poznám vás ako človeka, ktorý rieši problémy s nadhľadom. Ako sa podľa vás dajú riešiť konfliktné situácie?  

Konflikt patrí medzi štandardné ľudské situácie a spor môže byť dokonca aj veľmi produktívny. Vravím to preto, lebo konfliktom sa nedá vyhnúť. Podstatnú časť svojho života prežijeme v napätí s inými či priamo v konflikte s nimi a zväčša (vynímam teraz fyzický konflikt) ide o situácie, ktoré sú verbalizované. S týmto vedomím sa preto usilujem riešiť konflikty priamo, z očí do očí, v dialógu. Skúsenosť mi však hovorí, že k tomuto riešeniu patrí aj situácia, že spokojní nemusia byť všetci zainteresovaní. Je súčasťou vedúcej pozície, že aj v tom zmienenom dialógu je často nutné vysvetliť, no súčasne aj rozhodnúť. Teda prijať zodpovednosť. To je tá hádam najkomplikovanejšia časť riadiacej „agendy“. Prijímať rozhodnutia a vedieť, že nie všetci budú spokojní.

Poviete aj nejaký príklad? Taký na odľahčenie...

Nemám poruke nič, čo by sa mi v pamäti spájalo s konfliktom a súčasne malo odľahčujúce vyznenie. Skôr ma vždy (a platí to dodnes) prekvapilo, kvôli akým banalitám prichádzajú ľudia do sporu. Na našich katedrách som ako dekan musel riešiť situácie, ktorých podstata a vážnosť bola na úrovni detského handrkovania sa o hračku. No aj z takýchto situácií často vyrastala nevraživosť a elementárna nekolegiálnosť. Veru, ani akademické prostredie s prevahou veľmi solídne vzdelaných ľudí nie je imúnne voči konfliktom vyrastajúcim z úplných maličkostí.

Päť fakúlt - to je ako päť odlišných živých bytostí v jednej rodine: každý je iný, ale v záujme chodu rodiny treba isté veci zosúladiť. Máte recept? 

Usilujem sa každého zo zainteresovaných presviedčať, že sme tá „rodina“. Na každom jednom stretnutí s reprezentantmi fakúlt akcentujem, že profit jedného je pozitívom pre univerzitný celok, že problémy toho druhého sú problémami aj nás ostatných a že dariť sa nám bude len vtedy, keď si problémy a ťažkosti nebudeme zakrývať či kamuflovať ich „drobnými vylepšeniami“ či „kozmetickými úpravami“. Vždy sa totiž ukáže, že keď sa takýto „make up“ zošúcha, tak pod ním je problém univerzity ako celku. Nie nadarmo sú fakulty i centrálna administratíva označené za súčasti univerzity. Univerzita, to sme my všetci.

Rektor TU René Bílik

Ktoré problémy treba v našej „rodine“ akútne riešiť?

Nemáme dajaké akútne ťažkosti. Je prirodzeným faktom, že medzi fakultami jestvujú rozdiely, že nemajú všetky rovnaký výkon a ani výsledky. Jedných preto treba nabádať k pochopeniu tejto situácie a viesť ich k funkčnej solidarite. A aby to skutočne fungovalo, tak tých druhých treba zase presviedčať, že solidarita je funkčná len vtedy, keď nevedie k pasivite, ale naopak k eliminácii vlastných deficitov. Takže chcem, podobne ako keď som bol dekanom, aby silnejší pomohli a súčasne aby tí slabší túto pomoc nebrali ako samozrejmosť, ale ako motiváciu. Máme totiž oveľa dôležitejšie úlohy, než nejaké handrkovanie sa. Sú pred nami povinnosti, ktorých vecný základ zatiaľ úplne nepoznáme, no to, čo už vieme, nás drží v produktívnom napätí, preto sa aktívne pripravujeme. Je mi jasné, že sa zmení politické vedenie krajiny a budeme konfrontovaní s rozmanitými tlakmi na akademické prostredie. Chystáme sa na to, aj keď ešte nevieme, akú podobu tieto výzvy nadobudnú. V každom prípade sme prijali a schválili koncepciu rozvoja univerzity na roky 2020 – 2023 a máme funkčný plán úloh na tento rok. A, to musím podčiarknuť, mám šťastie na veľmi dynamický tím: prorektorov, kvestorku, pracovitú kanceláriu. To ma napĺňa optimizmom.

Univerzitný kolos potrebuje dobrý manažment. Aké vlastnosti podľa vás potrebuje manažér veľkej vzdelávacej inštitúcie v dnešných časoch?

Užitočná je predchádzajúca skúsenosť, poznanie nielen akademického, ale aj politického prostredia a prostredia verejnej správy, snaha o nekonfliktnosť a schopnosť nachádzať aj kompromisné riešenia. Ale aj schopnosť nechať si poradiť či prijať riešenia od druhých. Priznám sa, že toto robím celkom rád a teší ma, že ľudia okolo mňa mi vedia hovoriť veci priamo do očí.

Ako predchádzať stresu a hektike? Čo používate ako liek?

S týmto mám problém. Nerád o ťažkostiach hovorím, doma ich takmer vôbec nespomínam, “dusím to“ v sebe a – potom mám problémy. Zle spím, bolí ma krčná chrbtica a aj v týchto dňoch som každé skoré ráno na rehabilitačnom oddelení pezinskej polikliniky. Viem, že najlepší na stres je aktívny pohyb, primeraný šport, no nie vždy sa mi chce. Ale skúšam to ...

Čo vám robí najväčšiu radosť? 

Teším sa z hocičoho. Som rád, keď mi moje deti len tak (takmer denne) pošlú fotky vnúčat, som rád, keď si skoro ráno s manželkou posedíme pri káve a dobrej hudbe v pozadí, teším sa zo šoférovania medzi Pezinkom a Trnavou, teším sa, že môžem prednášať, čítať a potom písať. Rád chodím s kamarátmi „na jedno...“ do krčmy. Tam mudrujeme a politizujeme. Som rád, že rodičia ešte ako tak zvládajú svoje starnutie. Zdá sa mi, keď nad tým tak teraz uvažujem, že najväčšiu radosť mi robí úplne všedný život.

Za rozhovor a otvorenosť vám srdečne ďakujeme, želáme mnoho síl a pozitívnych životných impulzov. 

Rozhovor pripravila: Gabriela Magálová

Foto: archív R.Bílika, Trnavská univerzita/Barbora Likavská

Prevzaté z Universitas Tyrnaviensis 1/2020

 

Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!