E-shop

Filozofická fakulta
Pedagogická fakulta
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Teologická fakulta
Právnická fakulta

Nesprávajme sa ako chorí, ak skutočne chorí nie sme

Jana KunováAbsolvovala Trnavskú univerzitu v Trnave. Ukončila psychoterapeutický výcvik so zameraním na logoterapiu Viktora Frankla. Prax získala v poradenskej a školskej psychológii. Je členkou Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV a Slovenského inštitútu logoterapie. Pracuje na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave ako odborná asistentka a má súkromnú prax ako poradenský psychológ. V Centre podpory študentov poskytuje psychologické poradenstvo. V rozsiahlom rozhovore vysvetľuje, ako si zachovať duševné zdravie v čase súčasnej pandémie ochorenia COVID-19. Jana Kunová. 

Treba viesť čo „najbežnejší“ život a najmä komunikovať

Aby sa predišlo ďalšiemu šíreniu nákazy novým koronavírom SARS-CoV-2, bežným občanom bolo odporúčané ostať doma, izolovať sa, pri návrate zo zahraničia je nariadená 14-dňová karanténa. Čo to robí s ľudskou psychikou, keď sa de facto nesmiete stretať s ostatnými ľuďmi?

Prežívame to práve „na vlastnej koži“ – je to pre nás veľmi ťažké, zvláštne, nepríjemné, neprirodzené a chytá nás úzkosť až panika. Deti sa nudia (ak zrovna nie sú preťažené úlohami zo školy), starí ľudia (a nielen oni) sa cítia veľmi osamelo... Sme spoločenské tvory, potrebujeme žiť vo vzťahoch, komunikovať spolu, tráviť spolu čas. Takže všetky tie „nenormálne“ a nepríjemné pocity úzkosti, obáv, neistoty, hnevu sú úplne normálne v tejto neštandardnej situácii. Medzi základné ľudské potreby patrí pocit bezpečia a istoty – a toho sa nám v týchto dňoch veľa nedostáva.

Samozrejme, „nepríjemnosť“ celej situácie zhoršuje fakt, že je to všetko „nútené“ – už to nie je len odporúčanie, ale príkaz, resp. zákaz. Zvykli sme si na to, že môžeme chodiť kam chceme a kedy chceme. A teraz dostávame nariadené aj to, kedy a za akých okolností môžeme vyjsť z vlastného domu.

sars cov 2, covid 19, koronavírus

Čo to s nami robí?

Kritická udalosť a pretrvávajúca krízová situácia, akou je pandémia koronavírusu, môžu spôsobiť obzvlášť intenzívne emocionálne reakcie a tie následne môžu narušiť našu kapacitu fungovať, kým udalosť trvá a dokonca aj po tom, ako skončí. Keď spoločnosť zasiahne takáto závažná udalosť, vyvolá to individuálne aj kolektívne stav vysokej citlivosti.

Žiada sa mi však spresniť, že nemáme všetci zakázané stretávať sa s ostatnými ľuďmi. Treba rozlišovať, pretože už máme rôzne „skupiny“ v populácii: ľudia, ktorí sú nakazení a liečia sa; ľudia, ktorí sú síce v karanténe, lebo sa vrátili napr. zo zahraničia, ale nie sú nakazení; ľudia, ktorí sú možno nakazení, ale o tom nevedia, lebo ich nikto netestoval, a napokon úplne zdraví ľudia. A pocity a prežívanie ľudí v týchto rôznych skupinách bude pravdepodobne odlišné. Napríklad tí, ktorí sú nakazení a izolovaní, budú prežívať väčší strach a spoločenskú „stigmu“, ako úplne zdraví a relatívne normálne fungujúci.

A tí, ktorí boli niekým nakazení, napríklad zdravotníci nezodpovedným pacientom, môžu prežívať omnoho väčšiu frustráciu až hnev než tí, ktorí sa nakazili povedzme „vlastným pričinením“ (na dovolenke, nedodržiavaním hygienických zásad a pod.). Takže jednak to prežívanie je rôzne, ale aj miera izolácie. Nakazený sa nesmie kontaktovať ani s najbližšími, zatiaľ čo momentálne väčšina našej populácie sa môže stretávať a aj stretáva minimálne s vlastnou rodinou.

Takže chcem upozorniť na to, aby sme si na seba nevytvárali väčší tlak ako je nutné: ak sme zdraví, nemáme cestovateľskú anamnézu, neboli sme v kontakte s nakazenými a dodržiavame všetky hygienické zásady, nemáme dôvod sa úplne izolovať – hlavne nie od najbližšej rodiny! A už vôbec nie „odstrihnúť sa“ zo všetkých médií a čakať uzavretí vo vlastnom strachu, kedy to skončí. Pokiaľ sa dá, treba viesť čo „najbežnejší“ život a najmä – komunikovať. Platí: nesprávajme sa ako chorí, ak skutočne chorí nie sme!

trnava

Epidémia raz skončí. Žime prítomnú chvíľu 

Spomínali ste, že intenzívne emocionálne reakcie môžu pretrvávať aj po tom, čo táto pandémia skončí.

Teraz sme zrejme po prvotnej fáze „šoku“ a mnohí si už kladú otázky, týkajúce sa budúcnosti. To však môže úzkosť zvýšiť ešte viac, pretože budúcnosť nie je v tejto chvíli predvídateľná. Čo nám môže pomôcť je žiť prítomnú chvíľu, deň po dni a uvedomiť si, že viaceré krajiny už podobnú epidémiu mali a zvládli, dokonca aj Čína môže byť pre nás povzbudením, že táto epidémia sa dá zvládnuť a raz skončí. Povzbudivé tiež je, že vieme, čo máme robiť, aby sme znížili riziko nákazy a šírenia vírusu. Čo by som však neodporúčala, je „upínať“ sa k nejakému konkrétnemu termínu, dokonca dátumu, kedy to u nás skončí. To v tejto chvíli ozaj nevieme. Vieme len to, že čím dôslednejšie bude každý z nás dodržiavať nariadené opatrenia, tým skôr epidémiu zvládneme.

Kto sú zraniteľné skupiny z hľadiska psychológie? Trpia social distancing(om) viac starí či chorí, ako napríklad mladí?

Vo väčšine prípadov zrejme áno. Veď už len samotná choroba alebo staroba je stav, kedy sa človek viac konfrontuje so svojou krehkosťou, slabosťou, existenciálnymi témami a keď sa k tomu ešte pridá nútená izolácia – možno už len od toho jedného blízkeho človeka, ktorý ostal – je to veľmi ťažké bremeno.…

Navyše, médiá „nevyberajú slová“: priamo a nekompromisne označujú seniorov ako „najzraniteľnejšiu“ skupinu populácie. Vieme sa vžiť do ich kože, ako sa im to musí počúvať? Aký strach musia prežívať? Našťastie, v týchto dňoch už prichádzajú aj konkrétne ponuky, ako týmto skupinám ľudí pomôcť – či už priniesť nákup, lieky, alebo byť im k dispozícii na telefónnej linke pomoci. Starí ľudia nemajú zvyčajne ani takú dostupnosť iných, náhradných „riešení“, ako sú napríklad sociálne siete. Mladí ľudia sú v tomto omnoho flexibilnejší, a tým ostávajú v kontakte „so svetom“, s priateľmi, so spolužiakmi a pod. Pre nich však môže byť ťažšie to, že sa nemôžu športovo a kultúrne vyžiť, nemôžu ísť na „párty“ a pod.

Čo nás môže v tejto situácii utešiť?

Nejakým spôsobom trpíme všetci – každého z nás to nejakým spôsobom zasiahlo, každý z nás musel zmeniť svoju dennú rutinu, takže „sme na jednej lodi“. Aj pri „bežnom fungovaní“ pred touto epidémiou tiež trpelo izoláciou viacero skupín ľudí, napríklad nielen seniori a chorí, ale aj matky na materskej dovolenke, slobodné matky, osamelí. Ten zvyšok „aktívnej populácie“ ich možno nechápal a nevenoval im dostatočnú pozornosť. Môže to byť výzva po tejto kríze, aby sme sa zaoberali týmito fenoménmi hlbšie a rozmýšľali, ako by sa dalo pomôcť.

Myslím si ale, že tento deficit vzťahov a pocitu spolupatričnosti sme pociťovali už dávno pred touto epidémiou... Mnohí vyhľadali poradenstvo, lebo sa cítili izolovane, osamelo a obávali sa vyhorenia, lebo tlak na výkon bol obrovský. Boli sme príliš zahltení prácou a kopou – možno teraz si už dovolíme povedať – zbytočných vecí. Táto epidémia môže byť výzvou – čo s tým chceme urobiť, keď toto všetko „prehrmí“. Čo ja chcem zmeniť vo svojom živote, keď táto epidémia pominie?

Tiež by som nechcela paušalizovať, že všetci seniori a chorí sú tí „najzraniteľnejší“ (po psychologickej stránke). Vôbec si to nemyslím. Mnohí takto žijú roky, sú s tým vnútorne vysporiadaní, dokonca si to aj sami zvolili. Poznám seniorov, ktorí sú aj v tejto situácii pokojní a prijímajú ju možno s nadhľadom, pretože už všeličo ťažké v živote prežili a zvládli. Takže skôr si myslím, že tým kritériom „zraniteľnosti“ je to, akou „optikou“ sa na danú situáciu človek pozerá a sám pre seba si ju interpretuje. Toto je známy psychologický fakt: nie to, čo sa nám deje, ale ako si to pre seba interpretujeme, a aký postoj zaujmeme rozhodne o tom, či nás niečo „zraní“, alebo nie. Takže, ak je človek vnútorne vysporiadaný s existenciálnymi otázkami (napr. vlastná krehkosť, slabosť, smrť), tak potom či už je to senior, chorý človek alebo mladý zdravý človek, môže danú situáciu prežívať pokojnejšie a lepšie ju zvládať.

Nie sme hračkou v rukách osudu. Máme moc a slobodu byť láskaví

Najhlavnejšia otázka: Ako zvládnuť dočasnú izoláciu? Ako to prežiť – pri dobrom psychickom zdraví?

Myslím, že sa nám to bude ľahšie zvládať, ak budeme vedieť „pre-čo“ alebo „pre-koho“ to robíme – na ochranu vlastného zdravia, zdravia blízkych, teda nebrať to ako „nutné zlo“, ale prijať to „za svoje“ a aktívne sa na tom podieľať: čím ja môžem prispieť k zlepšeniu tejto situácie? Najhoršie je zostávať v pocitoch bezmocnosti, „bez-moci“, akoby sme boli len hračkou v rukách osudu. Nie je to pravda, môžeme toho ešte stále veľa urobiť. Nie síce v „makro“ oblastiach, napríklad v politike (akpráve nie sme poslanci), ale v „mikro“ oblastiach nášho každodenného života určite. Vidíme, koľko ľudí šije rúška, aktívne pomáha seniorom s nákupmi, psychológovia poskytujú bezplatné služby. Ale aj v rámci našich rodín, alebo tam kde žijeme, to môžu byť úplne „obyčajné“ veci, ako napríklad byť láskavý a milý, mať trpezlivosť s inými, hlavne, keď už sme všetci dlho spolu v malom byte, ak žijeme so seniormi – vypočuť ich obavy. To všetko patrí k našej „moci“ a slobode, netreba sa nechať paralyzovať.

Altruizmus a spolupatričnosť sú významné prediktory dobrého duševného zdravia, k tomu patrí empatia a súcit. A ja za logoterapiu (terapia zameraná na zmysel) dodávam – aj poznanie životného poslania, zmyslu života. Tiež mať dobrú životnú filozofiu a/alebo vieru. Dôležitá je aj vďačnosť – za to, čo všetko stále mám alebo koho mám, čo môžem, čo som dal a čo dostal – každý deň atď. A rozhodne nezabúdajme na humor! Humor nám poskytuje potrebný nadhľad a odstup od ťaživých myšlienok.

Mnohí z nás cítia strach, čo tento nový vírus prinesie, iných doslova ovládla panika. Kde sa v nás berie strach?

Náš mozog úplne inak funguje v bezpečí a istote a úplne inak pod stresom, pri ohrození. Je to fylogeneticky dané – aby sme ako ľudstvo prežili. Keď mozog (konkrétne centrá v mozgu) vyhodnotí, že nám hrozí nebezpečenstvo, začneme cítiť strach. A inštinktívne robíme niektoré veci:keď vojdeme do cesty a zrazu si všimneme, že ide auto, zastaneme, alebo sa vrátime na chodník. Chceme predsa ostať nažive (pud sebazáchovy je najsilnejší).

Iste je každému známe, aké sú tri spôsoby reakcie na stres: útek, útok a zamrznutie. Pravdepodobne si každý z nás minimálne jedným týmto stavom prešiel v uplynulých dňoch. Čo je však dôležité – ten strach môže mať v týchto dňoch pre nás veľký prínos – vedie nás k správaniu, ktoré nám pomáha chrániť sa, byť opatrný a dodržiavať hygienické nariadenia. Strach teda má konkrétny objekt (strach pred vírusom, pred nakazením sa) a v miere, ktorá nie je patologická, je život zachraňujúci a udržujúci. Horšie je to s úzkosťou.

Aký je rozdiel medzi strachom a úzkosťou?

Úzkosť nemá konkrétny objekt, je vágna, často nevieme jasne pomenovať, z čoho prichádza. Ak by sme však pátrali hĺbkovo, často je na počiatku úzkosti nejaká iracionálna, nepravdivá myšlienka. Žiaľ, úzkosť môže prechádzať až do paniky, ktorá nám v živote nepomáha – naopak nás paralyzuje.

Ako ľudia prežívajú úzkosť?

V miere a zvládaní úzkosti sú individuálne odlišnosti. Sme v tomto veľmi rôzni. Niektorým sa zvyšuje miera úzkosti už po prečítaní nejakého negatívneho alebo výstražného titulku v novinách. Iným nerobí dobre neustále pribúdanie negatívnych informácií v správach, zvyšujúce sa počty nakazených, úmrtí a podobne. A sú aj takí, ktorí až keď uvidia otrasné zábery z nemocníc si naplno uvedomia, čo sa deje a konečne vezmú vážne celú situáciu a zmenia svoj postoj a prístup. A sú aj 2-3 % ľudí v populácii, ktorí si „toto celé“ nijako zvlášť nepripúšťajú, v zmysle, že nemajú žiadnu, alebo takmer žiadnu empatiu s trpiacimi, alebo pocit zodpovednosti za neprenášanie vírusu, prípadne nemajú žiadne zábrany „vyťažiť“ z tejto situácie niečo pre seba na úkor iných – niekoho okradnúť, predávať predražené rúška a pod.

No sú aj takí medzi nami, ktorí sa až príliš pozorujú, sledujú, sú úzkostní a na seba zameraní. Pri prílišnom „sledovaní sa“, reflektovaní sa, pomáha práve opak, technika „dereflexie“ – prestať sa príliš sledovať, kontrolovať- či dobre dýcham, či mi správne bije srdce, či už mám ten alebo onen symptóm a pod. Pretože touto „hyperreflexiou“ si len privodím prehĺbenie a zosilnenie niektorých symptómov – takže ak sa mi napr. trochu potili a triasli ruky – začnú sa mi viac, ak som mala plytšie dýchanie – budem mať ešte viac, ak mi začalo rýchlejšie biť srdce – bude ešte viac a pod. Dostanem sa potom do takého „začarovaného kruhu“ a po pár minútach môžem byť v celkom slušnej panike.

Ako jej teda nepodľahnúť?

Liekom na to je opak – teda „dereflexia“, posvietim si ako reflektorom nie na seba a svoje prežívanie, ale na niečo iné, alebo na niekoho iného – veľmi jednoducho povedané. Teda odvediem pozornosť zo sledovania seba napr. na to, čo robím veľmi rád a úplne sa do toho zahĺbim. Odporúčam urobiť si zoznam toho, čo robím veľmi rád (skúste 15- 20 vecíJ) a postupne ich skúšajte, ako vám pomôžu. Alebo vnímajte ľudí okolo vás – začnite rozhovor, všímajte si ich potreby, a plne sa koncentrujte na nich, nie na seba.

Ak sa však poznáme a máme skúsenosť so sebou, že úzkosť u nás sa stupňuje a ak nič nepodnikneme, presiahne mieru a prejde do paniky, je potom ideálne už pri prvých príznakoch túto úzkosť riešiť. Zastaviť sa, uvedomiť si to, predýchať sa, pomenovať si to a dokonca priznať si to – „neutekať“ pred nepriateľom. Úzkosť je veľmi nepríjemná, ale stále je to iba úzkosť – nehrozí mi smrť!

Ako „prvá pomoc“ pri úzkosti, príp. až panike, slúžia také základné techniky ako sú: práca s dýchaním, relaxácia (autogénny tréning alebo Jacobsonova progresívna relaxácia, meditácia, modlitba a i.). Viaceré sa dajú nájsť na stránkach Ligy za duševné zdravie. Tiež stabilizačné techniky, ako je sústredenie na prítomnosť a svoje zmysly: čo vidím, počujem, cítim (chuť, hmat) a pod. Niekomu veľmi pomáha šport, alebo len obyčajná prechádzka vonku, v lese, inému zasa rozhovor s osobou, ktorej dôveruje (aj cez telefón stačí). Nečakajte, kým úzkosť prejde do paniky. Vnímajte svoje telo, jeho signály a keď začnete byť vo väčšom napätí, niečo zmeňte. Rešpektujte sa, ak vám niečo „nerobí dobre“, tak sa tomu nevystavujte. Sme v tomto rôzni – každý má tú hranicu inde – rešpektujme preto seba aj iných a skúsme radšej hľadať to, čo nám pomáha, robí dobre, upokojuje, prináša harmóniu a buduje vzťahy.

Trnava, Trnavská univerzita

Dá sa strach prekonať? 

My ľudia máme úžasnú schopnosť „postaviť sa“ strachu, úzkosti – nie sme bezmocní! Máme dokonca tzv. vzdornú moc ducha, t.j. ja ako osoba nie som ten strach, tá úzkosť. Je to len pocit (rovina prežívania). Ostatné vo mne je zdravé (mám slobodu a vôľu). Ja môžem „vziať vietor z plachiet“ tomu strachu, ak si uvedomím, že je to len strašiak.

Social distancing je nepohodlný – musíme nosiť rúška, vyhýbať sa druhým, udržiavať odporúčanú vzdialenosť medzi sebou. Zrejme nejde o prirodzené ľudské správanie. Ako to zvládnuť a zostať ešte niekoľko dní či týždňov zodpovedný voči svojmu okoliu?

Renomovaný odborný časopis Lancet uverejnil nedávno prehľadovú štúdiu o psychologickom vplyve karantény na ľudí. Medzi možné prejavy patria symptómy post-traumatického stresu, pocit zmätku a hnev. Medzi stresory patrí najmä dlhé trvanie karantény, strach z nákazy, frustrácia, nuda, nedostatočné zásoby, nedostatok informácií, finančné straty a stigma. Čo pomáha je, keď majú ľudia dostatok jasných informácií o tom, čo sa deje, ako dlho to bude trvať, keď si dokážu nájsť zmysluplné aktivity, keď majú prístup k základným potrebám pre život a keď je podporovaný altruizmus medzi ľuďmi.

Čiže treba sa zrejme pripraviť na to, že to bude o to náročnejšie, čím dlhšie to bude trvať. Časom, ako si budeme privykať na túto situáciu, môže opatrnosť poľavovať a pravdepodobne budeme mať tendenciu „popustiť“ z prísnosti niektorých opatrení, možno si v duchu povieme: „Veď som OK, nenakazila som sa doteraz, tak mi nič nehrozí“. Alebo môžeme mať tendenciu podľahnúť psychologickému obrannému mechanizmu, že „mne sa to nemôže stať“ – podobne, ako to funguje pri rôznych závislostiach. Treba si však uvedomiť, že sa to môže stať každému z nás, a preto treba dané opatrenia dodržiavať.

Tiež je potrebné mať stále napamäti, pre-čo a pre-koho to robím, aj keď je to nepohodlné a ja mám možno dobrú imunitu. Ale môžem byť skrytý nosič a nakaziť niekoho, kto tú imunitu dobrú nemá (možno moji najbližší). Sme bytosti, ktoré potrebujú poznať význam, zmysel – inak nie sme motivovaní. Takže, každý „za seba“ si musí nájsť tú hodnotu, pre ktorú sa bude správať zodpovedne – niekto len kvôli sebe, niekto aj kvôli iným, niekto kvôli ekológii a zasa iný kvôli ekonomike možno... Tých dôvodov je mnoho.

Niektorým by mohla pomôcť takáto reflexia: Ako chcem spomínať na toto obdobie svojho života?

Home office: Keď pracujem, tak naplno. Keď oddychujem, tiež naplno

Väčšina zamestnávateľov dala zamestnancom home office alebo pracovné voľno. Ako efektívne pracovať z domu?

To veľmi závisí od podmienok, ktoré daná osoba má – a tie sú zvyčajne diametrálne odlišné od podmienok v práci. Samozrejme, ak žije niekto sám, príp. dvaja dospelí, tí sa vedia ľahko dohodnúť. Ale ak je niekto doma s celou rodinou, poprípade ešte v malom byte s malými deťmi, tak je to omnoho náročnejšie. Už kolovalo zopár vtipných videí, ako to v realite doma vyzerá s „home office“ (úsmev)

Preto je dôležité spoločne sa o tom doma porozprávať, je to nová situácia aj pre toho „pracujúceho“, aj pre toho, kto sa stará o deti a domácnosť. Asi najhoršie je nekomunikovať a v duchu očakávať, že „veď ten druhý si domyslí, čo potrebujem“, alebo bezohľadne si „robiť svoje“ a očakávať, že tí druhí sa prispôsobia. Rodina je živý organizmus, všetci sa navzájom ovplyvňujú a čím viac sa zjednotia na spoločnom postupe, tým väčšia harmónia a pokoj, čo zasa spätne dobre pôsobí aj na produktivitu práce, výkonnosť.

Takže konkrétne: treba sa jasne dohodnúť, ako budú v zmenených podmienkach fungovať, aby ten, ktorý z domu pracuje vedel, kedy má nerušený čas na prácu a kedy zasa tá osoba, ktorá sa stará o deti a domácnosť vedela, kedy môže rátať „s výmenou“ a pod. Zvyčajne, ak má muž home office a žena sa väčšinu týždňa stará o deti a domácnosť, je dobré napríklad cez víkend sa vymeniť, aby každý mal zmenu. Tiež je dobré vzájomne si dopriať „čas pre seba“. Niekomu stačí, keď vie, že má 20 minút denne len pre seba a nikto od neho nebude nič chcieť. A tiež je dobré si uvedomiť, že keď pracujem – tak naplno, keď oddychujem – tak tiež naplno. Našej psychike neprospieva taká „polovičatosť“.

Špecifikom súčasnej situácie je aj to, že sú zavreté školy a rodiny sú takmer 24 hodín spolu doma. Ako sa vyhnúť „ponorke“?

Áno, toto sú náročné situácie a ponorke sa pravdepodobne z času na čas nevyhneme. Ešte stále však nemáme zákaz vychádzania, treba to denne využiť, ak sa dá – ísť do prírody, na prechádzky, zašportovať si, obdivovať, poprípade si fotiť (maľovať) tú krásnu jarnú prírodu naokolo, vnímať všetko pekné a milé (zvieratká), mať kontakt so všetkým živým, byť vnímavý a sústrediť sa všetkými zmyslami na život, ktorý práve v tomto ročnom období dokazuje svoju silu...

Inšpirujme sa tvorivosťou iných a aj sami buďme príkladom pre druhých, ako byť nápaditý a „vyťažiť“ aj z tejto situácie. Ak sa nedá ísť von, treba sa zamestnať nejakou zmysluplnou aktivitou – pre každého je to niečo iné, preto zasa nenúťme druhých, aby robili to, čo sa páči nám. Je fajn hrať spoločenské hry, ale nie každý deň nútiť rodinu, aby sa toho zúčastňovala. Niektorí členovia rodiny môžu mať z času na čas potrebu „stiahnuť sa“, „byť sami so sebou“, mali by sme to rešpektovať, nie všetci sú predsa extroverti (úsmev) 

Cvičme sa v úcte a empatii

Rizikom je aj nuda. Čo s ňou? 

Tí, ktorí majú tendenciu „nudiť sa“, nech si spíšu zoznam toho, čo robia radi alebo toho, čo už dávno chceli robiť, ale nemali na to čas a postupne to začnite robiť. A zisťujte, ktorá aktivita vás najviac „vtiahne“, dokonca tak, že aj zabudnete na okolitý svet a poprípade aj na strachy, ktoré máte (hra na hudobný nástroj, komponovanie, dobrý film, kniha, maľovanie, rozhovor s priateľom a i.). Treba však mať na pamäti, že v tomto čase je omnoho väčší nárok na našu ohľaduplnosť, láskavosť, trpezlivosť. A tiež, že moje potreby sú len jedny z mnohých potrieb tejto domácnosti – každý má nejaké a je dobré sa v tom rešpektovať a vždy by mali mať prednosť tie „naliehavejšie“, napr. ak je niekto chorý, starší – slabší, malé deti a pod. Tam väčšinou naše potreby (potreby rodičov, opatrovníkov) idú bokom, resp. prídu na rad až neskôr. Ale nesmieme na ne zabúdať!

Tiež v tomto čase pamätajme na to, že je lepšie konfliktom predchádzať, ako ich potom prácne „hasiť“ – rozlišujme, či to a to stojí za hádku... Vnímajme svoje emócie a ak cítime, že v nás eskaluje napätie, nehádžme to na iných. Nájdime si svoje stratégie, ako to zvládnuť – niekto si potrebuje ísť „vyvetrať hlavu“, iný sa vyrozprávať. Ale tí druhí nie sú zodpovední za naše emócie a prežívanie a tiež „neslúžia“ nám na to, aby sme sa „na nich ventilovali“. Rešpekt, úcta, empatia a citlivosť – máme veľa príležitostí sa v tom teraz cvičiť (úsmev). 

Deti sa učia doma, z rodičov sa stávajú učitelia, no mnohým žiakom sa do učenia nechce. Ako ich motivovať? Ako tiež odkontrolovať, či si deti osvojili učivo?

Keď odpovedám na tieto otázky, už začínajú veľmi konkrétne a nápomocné iniciatívy, ako pomôcť rodičom zvládnuť túto novú rolu učiteľa doma. V prvom rade si však myslím, že by malo byť deťom aj rodičom dopriate, najprv sa „aklimatizovať“, spracovať túto novú situáciu, dať čas na to, aby sa v rámci rodín zladili a vytvorili si domáci harmonogram. Vždy to samozrejme závisí od konkrétneho učiteľa, aké a koľko úloh dáva. Ja by som apelovala na to, aby sa ani učitelia nedali „tlačiť“, nepodľahli panike a zameraniu na výkon. Nechajme deti i rodičov „nadýchnuť“ sa, zariadiť sa. Skôr je dobré prepojiť učenie so súčasnou situáciu (epidémia, vírusy, náš organizmus, prevencia atď.) naprieč všetkými predmetmi – to je skutočné učenie sa zo života a pre život.

Ja som napríklad našim vysokoškolským študentom zadala na predmetoch esej prepájajúcu daný predmet s touto situáciou, čo nás táto situácia môže naučiť; v rámci logoterapie – ako môže byť existenciálna psychológia a logoterapia teraz nápomocná. A študenti referovali, že to písali radi, „od srdca“ a potom sme o tom diskutovali cez Skype. Podobne aj malé deti potrebujú poznať zmysel toho, čo robia a tiež sa potrebujú o tejto situácii rozprávať. Možno aj so svojimi učiteľmi – zvlášť v tých prípadoch, keď sa v rodine na to nevytvorí priestor.

foto: archív J. Kunovej, Trnavská univerzita/Barbora Likavská, Unsplash

 

Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Pridajte si nás! Ďakujeme!