Filozofická fakulta
Pedagogická fakulta
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Teologická fakulta
Právnická fakulta

Ako predísť vyhoreniu? Pobudnúť v prírode a spomaliť

Patrícia Dobríková je odborníčkou na sociálnu prácu, hospicovú a paliatívnu starostlivosť, sama profesionálne i ľudsky pomáha v hospici alebo ženám po potrate. Aktívne spolupracuje s Univerzitou v Scrantone, venuje sa aj syndrómu vyhorenia. V závere tohto roka ju prezidentka SR - spolu s novým profesorom TU Rastislavom Nemcom - vymenovala za profesorku v odbore sociálna práca. 

Ak chcem pomáhať, musím mať vedomosti z viacerých odborov

patrícia dobríková Aký je to pocit stať sa profesorkou?

Na akademickej pôde je profesúra chápaná ako očakávaná súčasť rastu VŠ pedagóga a vzhľadom k našej legislatíve aj nevyhnutnosť z hľadiska akreditácie, takže aktuálne pociťujem vyššiu zodpovednosť.  

Venujete sa sociálnej práci, psychológii, ale aj zdravotníctvu. Čím si vás tieto oblasti získali?

Najmä tým, že sú navzájom poprepájané a v reálnej praxi nepracujeme s klientom len z hľadiska jednej jeho dimenzie, ale jeho potreby vyplývajú a zasahujú do viacerých dimenzií súčasne - či už biologickej, sociálnej, psychologickej alebo aj spirituálnej. Čiže ak chcem človeku naozaj pomôcť, tak je veľmi prospešné mať vedomosti z viacerých odborov.

Čo považujete za svoj doterajší najväčší úspech? Aké máte plány a vízie do budúcna?

Za môj najväčší životný úspech a dar považujem svoju rodinu. A plány a vízie do budúcna? Nič špeciálne – akurát pokračovať v tom, čo robím a čo v danej chvíli považujem za zmysluplné, prípadne potrebné.

patrícia dobríková

Pôsobíte na fakulte zdravotníctva a sociálnej práce. Odporúčate ju študovať mladým? 

Určite odporúčam. Štúdium sociálnej práce na našej fakulte prepája teóriu s praxou a naši absolventi majú široké spektrum možností uplatnenia a sú na pracovnom trhu veľmi žiadaní, nakoľko je všeobecne známa kvalita Trnavskej univerzity ako takej, i jej jednotlivých súčastí. Za prínosný považujem aj kolegiálny prístup vyučujúcich k študentom. Okrem toho sme tento rok prvýkrát otvorili aj kombinované štúdium „Rozvoj dieťaťa a štúdium rodiny“, ktoré je aj z obsahového hľadiska a aj z hľadiska možnosti uplatnenia veľmi atraktívne.

Potreba sociálnej práce ako takej vyplýva jednak z demografického vývoja – starnutia populácie –a taktiež z krízy rodiny, ktorá často neplní svoje základné funkcie. Aj globalizácia ovplyvňuje pracovné príležitosti a životné podmienky obyvateľstva a má zásadný vplyv na prax sociálnej práce, keďže nás núti reflektovať dané problémy na všetkých úrovniach - aj na úrovni sociálnej politiky.

Hospice? Potrebujeme lepší prístup zdravotných poisťovní 

Ste odborníčkou na hospicovú a paliatívnu starostlivosť. Od roku 2003 ste aj podpredsedníčka Asociácie hospicovej a paliatívnej starostlivosti Slovenska. Ako táto starostlivosť u nás funguje?

Som veľmi rada, že sa nám podarilo presadiť viaceré pozitívne zmeny, či už z hľadiska legislatívy, financovania, ale aj prístupu ľudí k hospicom ako takým. V začiatkoch sa obyvatelia tých oblastí, kde mal byť situovaný hospic búrili a spisovali petície proti výstavbe. Teraz to už tak našťastie nie je – práve naopak.  Máme veľmi pozitívne spätné väzby od príbuzných, ktorí hodnotia starostlivosť o ich blízkych veľmi kladne, či už z hľadiska liečby bolesti a iných obťažujúcich symptómov, psychologickej pomoci, spirituálnej podpory, ako aj z hľadiska zachovania ľudskej dôstojnosti a kvality života pacienta až do poslednej chvíle.

Na Slovensku máme okrem lôžkových hospicov a paliatívnych oddelení aj mobilné hospice a ambulancie – určite by sa ich zišlo oveľa viac, aby bola paliatívna starostlivosť dostupná každému človeku, ktorý to potrebuje. Chýbajú nám hospicové stacionáre, ktoré sú v zahraničí bežné a najmä pre príbuzných veľmi prínosné. A potrebujeme lepší prístup zdravotných poisťovní, ktoré stále nepreplácajú celú starostlivosť v hospicoch. Aktuálne je rozpracovaná aj myšlienka spolupráce MZ SR a MPSVR SR v tejto oblasti, čo veľmi vítame. Som veľmi vďačná všetkým kolegom – najmä hlavnej odborníčke na paliatívnu medicínu MUDr. Kristíne Križanovej a primárke MUDr. Škripekovej, ktoré sa zaslúžili o to, že na Slovensku máme aj špecializáciu pre lekárov v paliatológii.

Čo sa týka iných odborov, tak aj na našej univerzite majú študenti špeciálny predmet týkajúci sa paliatívnej starostlivosti na katedre psychológie, na katedre sociálnej práce i ošetrovateľstva, čo považujem za veľmi prínosné.

patrícia dobríková

Sama sa venujete aj klinickej praxi priamo v hospici. Čo tam robíte?

Hospici Milosrdných sestier v Trenčíne pracujem ako klinická psychologička, či už priamo pri lôžku pacienta, prípadne s príbuznými a pozostalými, ale taktiež so zamestnancami, s ktorými mám raz do mesiaca supervízne stretnutia. Od tohto januára budem aj garantkou špecializovaného sociálneho poradenstva pre klientov s onkologickým alebo iným ochorením v terminálnom štádiu a ich príbuzným v dospelom, prípadne  i v detskom veku.

Majú klienti v hospici strach zo smrti?

Pacienti sa najviac obávajú procesu zomierania, toho, že budú trpieť, že im nebude mať kto pomôcť, prípadne že budú na príťaž iným. Našťastie v hospici je garantované, že nebudú trpieť neznesiteľnými bolesťami a nezostanú v poslednej fáze svojho života sami. Čo sa týka bolesti, tak tu je potrebné podotknúť, že často nejde len o fyzickú bolesť zomierajúceho pacienta, ale aj o neznesiteľné psychické, existenciálne, sociálne alebo spirituálne utrpenie.

Okrem farmakoterapie je tu potrebná spolupráca aj ostatných členov hospicového tímu – psychológa, sociálneho pracovníka, duchovného. Najviac sa nám osvedčila psychoterapia zameraná na zmysel, čiže logoterapia a existenciálna analýza, ktorá je vynikajúca aj pri liečbe demoralizačného syndrómu, ktorý je dokonca možným dôvodom pre paliatívnu sedáciu, ak je utrpenie refraktérne, nakoľko na rozdiel od depresie, ktorej prevalencia je tiež u zomierajúcich pomerne vysoká, nereaguje na psychofarmakoterapiu. Takže aj v posledných chvíľach vieme našim pacientom pomôcť.

V stopách Porubčanovcov 

Posledné roky ste súčasťou katedry zdravotníckeho manažmentu a ľudských zdrojov na Scrantonskej univerzite v USA. Čo to konkrétne prináša?

Je to pre mňa veľká česť, že môžem spolupracovať s takou významnou univerzitou, ktorá je podobne ako aj Trnavská univerzita jezuitskou univerzitou a najmä vďaka skvelým ľuďom, ktorí tam pracujú, je veľmi blízka môjmu srdcu.

Naša kooperácia začala pred viac ako 18 rokmi, keď som s prof. Westom spolupracovala na viacerých projektoch týkajúcich sa paliatívnej starostlivosti, absolvovala som stáž na klinických pracoviskách v Scrantone a prednášala som tam o našich skúsenostiach a výskumných zisteniach v tejto oblasti. Ako spoluorganizátori sa prof. West a jeho kolegovia z University of Scranton pridali v roku 2005 k našim medzinárodným konferenciám hospicovej a paliatívnej starostlivosti, na ktorých spolupracujeme dodnes. Ďalší, v poradí deviaty ročník plánujeme na rok 2021. Podrobnosti si môžete pozrieť v zborníku z minulého ročníka, prípadne v ďalších suplementoch. Okrem toho pracujeme na spoločných výskumných aktivitách a prednáškovej činnosti.

patrícia dobríková Spomenuli ste jezuitov. Vieme, že s jezuitmi pátrami Jozefom a Štefanom Porubčanovými ste veľmi blízka rodina. Páter Jozef dokonca na Trnavskej univerzite dostal v roku 1996 od vtedajšieho rektora Antona Hajduka čestný doktorát. Ovplyvnili nejako aj váš život?

Páter Štefan bol profesor na Pápežskej teologickej fakulte v Neapole, ale zomrel ešte pred mojim narodením, takže som sa s ním nemala možnosť stretnúť. Ale páter Jozef mal na môj život veľký vplyv a snažil sa ma naučiť a najmä mi svojim vlastným príkladom ukázal, ako žiť život v Láske, trpezlivosti, pokore, službe a s pohľadom upretým na večnosť. To, akým bol páter Jozef Porubčan človekom vystihol vo svojom príhovore aj pán rektor Hajduk, ktorý pri príležitosti odovzdávania čestného doktorátu povedal: „Táto dnešná príležitosť je osobitne milá. Ponajprv preto, že vyjadrujeme uznanie vzácnemu človeku. Ďalej preto, že vyjadrujeme uznanie dielu, ktoré vytvoril a hodnotám, ktoré pestoval. Ďalej preto, že tieto hodnoty sú zreteľnými smerovkami na našej ceste a preto, že naša univerzita sa od svojich počiatkov podľa nich orientuje. ... Pretože, čo dnes potrebujeme, je Duch pravdy, a nie tabuľka na dverách."

Ste terapeutkou aj v projekte Ráchelina vinica, ktorý pomáha ženám po spontánnych či umelých potratoch. Prečo to vôbec potrebujú? 

Projekt Ráchelina vinica je terapeutická intervencia, ktorá vychádza z psychologických poznatkov aplikovaných v tesnom prepojení s evanjeliom. Je to trojdňové terapeuticko-spirituálne stretnutie, ktorého výsledkom je psychické i duchovné uzdravenie nielen zranení súvisiacich s traumou zo straty dieťatka, ale aj iných životných problémov. Cieľom je uzdravenie psychickej, sociálnej i spirituálnej dimenzie osobnosti, ktorá bola zasiahnutá traumou z umelej alebo prirodzenej straty nenarodeného bábätka. V týchto prípadoch, najmä keď sa jedná o umelý potrat, je často krát matka, prípadne i otec (alebo iný príbuzný) zasiahnutý bolestnou stratou sprevádzanou pocitmi viny a prázdnoty. Niekedy je v živote týchto ľudí potrebná aj psychofarmakoterapia. Nevyhnutnou súčasťou terapeutického tímu je z týchto dôvodov aj klinický psychológ, aj katolícky kňaz. Postaborčný syndróm sa mnohokrát prejaví až niekoľko desaťročí po umelom potrate, takže účastníci sú naozaj vo všetkých vekových kategóriách – mnoho žien prichádza až v dôchodkovom veku.

Skúsenosť v Keni mi dala pokoru a vďačnosť

patrícia dobríková Boli ste veľakrát v zahraničí, napríklad aj v Keni, kde ste skúmali podvýživu.

V Keni som pracovala s deťmi, ktoré boli podvyživené a my sme sa im snažili pomôcť, či už edukáciou matiek alebo aj priamo poskytovaním umelého mlieka. Sledovali sme vývin dieťatka a podľa inštrukcií Svetovej zdravotníckej organizácie sme monitorovali jeho aktuálny stav. Okrem toho bolo veľmi potrebné priamo v domácnostiach v slumoch kontrolovať štandardné postupy a hygienu, keďže mnohé deti, najmä bábätká, mali z tohto dôvodu vážne zdravotné problémy. Nemenej podstatným faktorom bol aj vysoký počet HIV pozitívnych rodičov a tým pádom aj detí. 

Aktuálne už naša fakulta nemá tento projekt v Nairobi, kde som pôsobila v roku 2004, ale v inej časti Kene – v Kwale. Rovnako som tam prednášala, pretože sme tam mali rozbehnutý študijný program Social Work and Community Healh pre chudobných študentov zo slumov.

Čo vám dala táto skúsenosť?

Pokoru pred životom ako takým a najmä veľkú vďačnosť za to, ako sa máme na Slovensku dobre. Keď som prvýkrát vošla do slumu Lunga-Lunga, tak som sa nahlas poďakovala Bohu, že som sa narodila na Slovensku a nie tu, lebo by som nemala žiadnu šancu – možno ani na kompletné základné vzdelanie...

Súvisiacimi témami, na ktoré sa popri mnohých aktivitách zameriavate, je aj prevencia syndrómu vyhorenia. Dá sa vyhoreniu vôbec predísť? Ktorí ľudia sú najcitlivejší na vyhorenie?

Syndróm vyhorenia je naozaj veľká téma a aktuálna najmä v pomáhajúcich profesiách. Určite sa vyhoreniu predísť dá, hoci je to v dnešnej dobe, ktorá je veľmi rýchla a zameraná na výkon, veľmi náročné. Najmä pri práci s ťažko chorými a zomierajúcimi si najviac uvedomujete, že nemôžete stále pracovať, ale že sa musíte zastaviť – zastaviť sa skôr, než vás zastaví napríklad choroba. A práve zastaviť sa, oddýchnuť si, pobudnúť v tichu prírody a spomaliť sú výborné riešenia, ktoré pôsobia proti syndrómu vyhorenia. Okrem toho sú protektívne aj mnohé ďalšie faktory, ako napríklad využívanie adaptívnych stratégií zvládania záťaže, plánovanie, zmysluplnosť života a podobne.

Platí podľa vás tvrdenie, že zdravotník by sa mal voči utrpeniu iných obrniť?

Nemyslím si to, pretože keď sa obrníte, tak prestanete byť citlivými na problémy a trápenia iných. Tento chlad určite vycíti aj pacient alebo klient a nebude mu to príjemné. Hoci je to pre zdravotníka alebo odborníka v akúkoľvek inej pomáhajúcej profesii oveľa ťažšie, pre všetkých je lepšie naučiť sa pracovať so svojimi emóciami a v prípade náročnej emocionálnej situácie ju vedieť adekvátne spracovať.

Vám sa vyhorenie vyhýba?

Skôr ja sa snažím vyhýbať vyhoreniu, i keď je niekedy veľmi ťažké povedať nie. A keď sa už niekedy cítim príliš unavená, tak mi naozaj veľmi pomáha to, čo odporúča Sväté písmo: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ (Matúš 11:28-30)

 foto: archív P. Dobríkovej