Dobrá fotografia je o hĺbke pocitu
Mladá, krásna a talentovaná Barbora Likavská pochádza z krásneho mestečka na kopaniciach, z Brezovej pod Bradlom, ale už niekoľko rokov žije s rodinkou v Trnave. Venuje sa fotografovaniu a taktiež pracuje na Trnavskej univerzite na marketingovom oddelení, kde jednou z náplní jej práce je aj fotografovanie pre svoju alma mater. „Umelec je ten, ktorý je pravdovravný a fotografia je tou, ktorá klame, pretože čas v skutočnosti nejde zastaviť,“ povedal slávny Auguste Rodin. Barborka ten čas na fotografiách vie dokonalo zastaviť.
Vďaka týždenníku Záhorák vám prinášame rozhovor s našou kolegyňou, ktorá svojimi fotografiami prispela aj do novej knihy rozhovorov s profesorom Ladislavom Csontosom Boh sa neunaví odpúšťaním a čerstvo spustila svoje webové portfólio.
Prezraď nám, čo si študovala?
Po ukončení gymnázia Ladislava Novomeského v Senici som študovala odbor filozofia na Trnavskej univerzite v Trnave.
Ako si sa dostala k fotografovaniu?
Od útleho veku som vnímala svojho otca, ako všetko stále a rád fotil a fotografie vyvolával v tmavej komore. V chladničke medzi jedlom boli neustále závitky filmov. Aj moje prvé fotografie po narodení vznikali tiež s foťákom vedľa mňa (úsmev). Diapozitívy, negatívy, teda skôr neskutočné množstvo negatívov, fotografické knihy, brašňa i celá fototechnika, množstvo fotiek, to bolo všetko súčasťou nášho bývania.
Ja som však svoj prvý naozajstný fotoaparát držala v rukách veľmi neskoro, až po narodení mojich dvoch detí a prišlo to ku mne ako blesk z jasného neba. Začala som fotiť deti, veci okolo mňa, život okolo mňa… Chcela som vedieť o fotení všetko. Moja túžba po vedomostiach bola veľká a každým novým poznatkom ešte viac narastala. Začala som čítať množstvo kníh o fotení, ale stále to pre mňa bolo málo. Preto som sa prihlásila do Akadémie kreatívnej fotografie, kde som dostala komplexnejší pohľad na fotografiu a najmä technické základy, ktoré idú s “okom fotografa” ruka v ruke.
Aký bol tvoj prvý fotoaparát?
Môj prvý fotoaparát bola v podstate full frame zrkadlovka Canon 6D a dostala som ju od môjho manžela, ktorý veril, že aj keď v tom čase ešte o fotení veľa neviem, využijem ju naplno. Bolo to v roku 2015 a odvtedy som foťák z ruky nepustila.
Čo alebo koho najradšej fotíš ?
Milujem fotiť ľudí, ich autentickosť, ich pohľad, ktorý je odrazom ich života. Milujem fotiť lásku, nielen v svadobný deň, ale i lásku detí a rodičov, matky v očakávaní, dvoch zamilovaných ľudí i lásku k životu, prírode. Taktiež chvíle, ktoré sa v rýchlom životnom tempe len tak mihnú a sú neopakovateľné, pretože každý ďalší deň nám prináša opäť niečo nové. V poslednej dobe ma však zaujala aj umelecká fotografia, ktorej by som sa v budúcnosti chcela venovať viac. Ide napríklad o fotografie s dlhším expozičným časom, dvojexpozíciu, či koláž.
Milujem fotiť lásku, nielen v svadobný deň, ale i lásku detí a rodičov, matky v očakávaní, dvoch zamilovaných ľudí i lásku k životu, prírode.
Ktorá je tvoja top fotografia?
Obľúbených fotografií mám viac. Sú to najmä tie, ktoré idú hlbšie ako ich vizuálna stránka. Je v nich emócia a vyvolajú v nás nejaký pocit. Môže to byť radosť, ale i smútok, šťastie i hnev. Pri portrétoch najmä to, keď môžeme cez pohľad človeka nahliadnuť do jeho duše a v nej vidieť, čo všetko si ten človek prežil. Jeden pohľad nám niekedy povie viac ako tisíc slov. Ten pohľad však nie je len o objekte, ale aj o tom, kto fotí. Aj fotograf prenáša do fotografie značnú časť svojich emócii a pocitov zo svojho života, ktorý je nejakým spôsobom vyformovaný.
Čo všetko sa skrýva za kvalitou fotografie?
Ako hovorí známy fotograf Ansel Adams: ,,Dobrá fotografia je o hĺbke pocitu, nie o hĺbke ostrosti.” Teda ten pocit, ktorý v nás fotka vyvolá, je dôležitejší, ako napríklad clonové číslo. Na kvalite fotky sa tiež odráža svetlo, svetelné podmienky, za ktorých fotíme. Nie darmo sa hovorí, že fotografovanie je maľovanie svetlom. Ďalším prvkom je kompozícia, teda ide o to, aby všetky prvky na fotografii boli v nejakom súlade, harmónii. Najznámejšie pravidlo kompozície, ktoré platí nielen vo fotografii, je pravidlo zlatého rezu a pravidlo tretín.
V čom spočíva pravidlo zlatého rezu a pravidlo tretín?
Zlatému rezu sa hovorí aj božský rez, prišli s ním starí Gréci a v jednoduchosti povedané (aj keď to asi nie je možné): je to určitý matematický pomer strán rôznych útvarov, ktorý sa nachádza v prírode, napríklad v listoch, v architektúre i umení, vytvára harmóniu a lahodí nášmu oku. Podľa zlatého rezu je postavený napríklad Parthenón na Akropole a aj Cheopsova pyramída. Zlatý rez uplatňoval vo svojich obrazoch aj Leonardo da Vinci a videl ho aj v ľudskom tele. Poznáme aj tzv. pravidlo tretín, keď obdĺžnik rozdelíme na deväť rovnako veľkých častí a náš objekt umiestňujeme, resp. komponujeme podľa priesečníkov týchto čiar. Aj v krajinkárskej fotografii sa toto pravidlo často používa, kedy sa horizont umiestňuje do prvej tretiny, alebo tretej. V knihách o fotení sa píše, že naše oko nemá rado polovičné delenie obrazu, teda nerozhodnú kompozíciu, aj keď vždy existujú výnimky z pravidiel.
Mala si už niekedy vernisáž? Ak áno, kde?
Moja prvá vernisáž bola po ukončení Akadémie kreatívnej fotografie v roku 2016 v Bratislave, kde sme spolu so spolužiakmi vystavovali diela, ktoré boli zároveň našou záverečnou prácou pre úspešné ukončenie štúdia. Niesla názov “Vlastný pohľad” a bola pre nás veľkým zadosťučinením po našom fotoštúdiu.
Druhú vernisáž som mala na Trnavskej univerzite v Trnave, kde sa opäť tieto moje fotografie vystavovali a volala sa “Pohľady do duše”. Boli to čiernobiele portréty zachytávajúce človeka takého, aký je, bez prikrášlenia, či retušovania. Chcela som, aby v tom človeku bolo vidieť jeho život a autenticitu, ktorá vychádza z jeho osudu. Prekonávala som pri tom veľa krát samú seba, keďže ako introvert som viacero ľudí oslovila priamo na ulici a pýtala sa ich, či ich môžem odfotiť. Niekedy sme ostali aj pri peknej debate.
Aký je tvoj najobľúbenejší postprodukčný program?
Fotografie fotím do surového formátu raw a ďalej ich editujem v Lightroome. Pri väčších úpravách používam Photoshop.
Máš nejaký nezabudnuteľný zážitok z fotografovania?
Pre mňa je každé jedno fotenie nezabudnuteľné. Každé je iné, jedinečné. Stretávam ľudí, spoznávam ich, nahliadam do ich života a stávam sa akoby jeho súčasťou. Väčšinou zažívam krásne, dojímavé chvíle, počas ktorých mám aj ja slzy v očiach, sú to napríklad počas svadobného obradu, čítaní si sľubov, stretnutia s blízkymi, ale i krásne prítomné okamihy, kedy sa človek naozaj ponorí do tej prítomnosti a prežíva ju plnými dúškami. Na svadbách zažívam aj veľa naozaj úsmevných chvíľ, keď napríklad tesne pred obradom hľadáme nevestine topánky alebo zisťujeme, či niekto vzal na obrad obrúčky.
Aké fotografie majú v dnešnej dobe u ľudí väčší úspech? Digitálne alebo tie, ktoré môžeme držať v ruke?
Keď neexistovali ešte digitálne fotoaparáty, iba tie na film, všetky fotografie, aby uzreli svetlo, museli byť vyvolané a človek mohol mať tým pádom všetky fotografie v rukách, pozrieť sa na ne a potešiť sa nimi kedykoľvek a kdekoľvek. Teraz si fotíme všetko do mobilov, potom sa stane, že keď sa mobil pokazí, fotografie už z neho nedostaneme. To isté platí aj o fotkách v počítači. Okrem toho, že by sme si ich mali zálohovať, aby sme o ne neprišli, tak tie naše obľúbené dať aj vytlačiť. Spomienku na krásne chvíle tak budeme môcť preniesť na pracovný stôl, alebo zavesiť v byte na pekné miesto.
Čo ťa ešte okrem fotografovania napĺňa?
Napĺňa ma moja rodina, moje deti - dve dievčatá Barborka a Ella. S rodinou strávené chvíle sú pre mňa najvzácnejšie. Čo ma napĺňa, je aj príroda, v ktorej rada trávim veľa času, najmä v mojom rodnom mestečku Brezovej. Je to pre mňa relax pozerať na krásu stromov, kopcov a lúk. Napĺňa ma aj ďalšie vzdelávanie v oblasti fotografie, rada čítam fotografické knihy a ak je to možné, absolvujem ročne aj zopár workshopov.
Kde berieš inšpiráciu?
Inšpirujú ma príbehy iných fotografov i veci každodenného života. Život sám je nekonečná studnica inšpirácie, stačí, ak otvoríme oči a budeme ju vnímať.
Máš nejaký vzor?
Veľmi ma fascinujú čiernobiele fotografie Sebastiao Salgada. Vie dokonalým spôsobom zobraziť krásu na zemi, ale i utrpenie. Nedávno som si z antikvariátu kúpila pár starších fotografických kníh, Dejiny fotografie a Slávne fotografie: história skrytá za obrazmi. Rada si pozerám prácu iných fotografov a taktiež ma zaujíma história vzniku konkrétnych fotografií, nie nadarmo sa vraví, keď chceme pochopiť budúcnosť, musíme poznať aj minulosť.
Keby si mohla nafotiť sériu fotiek s hocikým zo sveta, kto by to bol?
S mojou maminou. Dúfam, že keď si prečíta tento rozhovor, presvedčím ju.
Aký je tvoj sen?
Vo svojom osobnom živote si želám najmä zdravie pre mojich najbližších, pretože od neho sa odvíja všetko ostatné. A ten fotografický, vedieť stále vnímať všetky veci okolo seba nielen tak, ako sa nám javia, ale aj aké vo svojej podstate sú.
Vyšlo v týždenníku Záhorák. Publikované so súhlasom redakcie.
foto: Barbora Likavská
